Nielen o predstavení sme sa porozprávali s legendou československej kinematografie, Radkom Brzobohatým.
V hre budú môcť diváci vidieť bohaté kostýmy. V jednom z nich, mimochodom ženskom, sa predstavíte aj vy. Aký je to pocit nosiť ženské oblečenie? Ženský mejkap? Verejnosť si vás väčšinou spája s postavami silných mužov, tvrďákov.
– Je to moja profesia a divadlo prináša aj takéto netradičné preoblečenia. Ale že by sa mi to mimoriadne páčilo, nedá sa povedať. V nohaviciach sa cítim oveľa lepšie.
Aby bola rola, ktorú herec hrá, pre diváka uveriteľná, mal by sa herec s postavou stotožniť. Do akej miery sa vy stotožňujte s puritánskym oteckom, ktorého predstavujete v hre?
– Som veľmi liberálny človek. Ctím názory svojich detí a nesnažím sa im za každú cenu vnútiť moje. Takto by som sa v živote určite nesprával. Ale to je iba divadlo.
Ktoré postavy preferujete viac? Klietka bláznov je veselá komédia, predsa len, diváci vás skôr poznajú z vážnejších pozícií.
– Samozrejme, mám rád dramatickejšie postavy, ale tých som si v živote zahral dosť, takže komédiám v našom divadle sa nebránim.
V hre sa predstaví aj vaša manželka a syn. Ako vychádza rodina na javisku? Neleziete si troška aj na nervy?
– Nelezieme. Naopak, sme zohratý tím. Myslím si, že práve vďaka tomu, že divadlo máme ako rodinný podnik, fungujeme už sedem rokov.
Do repertoáru vášho divadla ste zaradili viaceré komédie. Prečo práve tento žáner? Myslíte si, že dnešnému svetu chýbajú úsmevy a smiech?
– Sme súkromné divadlo, musíme sa uživiť a diváci sa chcú baviť. Podľa toho vyzerá aj náš repertoár. Smútku je okolo nás dosť a nás teší, keď od nás ľudia odchádzajú s úsmevom. Dnešnému svetu chýba slušnosť a tolerancia, priateľstvo stráca na hodnote, tak nech je aspoň v divadle veselá atmosféra.
Napriek tomu, že Klietka bláznov je komédia, divákov nepriamo nabáda k tolerancii, vyzýva, aby sme sa stránili predsudkov. Myslíte si, že sú to práve predsudky, ktoré kazia medziľudské vzťahy?
– Nie, kazia ich peniaze a bezohľadnosť.
Hrá sa komediálna úloha jednoduchšie?
– Určite nie, veď sa vraví, že je ťažšie diváka rozosmiať ako rozplakať.
Vo vašom divadle dávate priestor mladým hercom, no rovnako aj tým starším. Ako spolu vychádzajú herci, medzi ktorými je rozdiel niekoľkých generácií? Ako to obohacuje celkový prejav divadla?
– Veľmi dobre a je to obojstranne výhodné. Nám starším prítomnosť mladých dodáva energiu a mladým zase my starší odovzdávame skúsenosti.
Minulý rok ste mali zdravotné problémy, lekári vám vyčistili tepnu v krku, aby predišli embólii. Ako sa cítite teraz?
– Výborne.
Českí diváci vás vidia aj v seriáli Ordinácia v ružovej záhrade a v iných projektoch. Popri tom hráte ešte aj divadlo a cestujete. Dá sa to všetko stíhať? Kde beriete energiu? Nechcete už len relaxovať a oddychovať?
– Ten cvrkot ma drží pri živote. Nevedel by som len tak sedieť a nič nerobiť. Energiu mi dodáva moja žena Hanka, ktorá má elánu ako jadrová elektráreň.
Ste pôvodom z Vrútok, vaša manželka je Slovenka, hrali ste v množstve česko-slovenských filmov. Očividne teda nemáte so slovenčinou problém. Ako ale vnímate súčasnosť, keď si najmä naše mladé generácie navzájom nerozumejú. Českí tínedžeri nerozumejú slovenským rovesníkom a naopak. Dokonca ste sa pred časom vyjadrili, že odmietate, aby bol Lietajúci Cyprián predabovaný do češtiny.
– Myslím, že až také tragické to nie je alebo aspoň ja to tak nepociťujem. Hanka hovorí po slovensky aj v divadle, mimo javisko, samozrejme, a mladí jej rozumejú. A keď nie, ona im to rada vysvetlí. Vlastne šíri takú súkromnú jazykovú osvetu.
Na Slovensko jazdíte pomerne často. Ktorú jeho časť ste si najviac obľúbili a čo vás k tomu miestu viaže?
– Vždy som miloval Tatry, poznám ich ako svoju dlaň a hlavne v 1980 som sa tam zoznámil s Hankou.
