LIPTOVSKÝ HRÁDOK. „ Prečo je labuťka na rieke? Prečo tak ťažko chodí po brehu? Jééj, ako naťahuje krk, keď pije vodu! Ona nechce papať kôrku z chleba? To je ako my." Sypalo devätnásť detí z Materskej školy na Hradnej ulici z Liptovského Hrádku otázku za otázkou, vetu za vetou. Vybrali sa totiž pozrieť labuť na rieke Belá, dokonca bielučkej krásavici dali aj meno. Belkou ju nazvali. Čo-to už o živote vtákov vedeli zo škôlky, teraz mali možnosť Belku pozorovať nielen pri plavbe po rieke, ale najmä pri kŕmení. Labuť sa ich nebála, s každým sústom prichádzala k nim bližšie.
Zvedavé očká detí - kde je labuť?
Krásavica hneď dostala meno. Keďže je na rieke Belá a je snehobiela, deti ju začali volať Belka.
Labuť z rieky pozorovali aj dva káčery, no neodvážili sa k nej priblížiť.
Belka sa deťom popredvádzala celkom z blízka.
Dôstojne naťahovala dlhý krk za kúskami chleba.
Deti mohli vidieť, ako dýcha. Bol to pre ne zážitok.
Keď sa labuť rozhodla odísť na vodu, deti by najradšej išli s ňou. Pani učiteľky ich museli zadržať, aby sa nerozbehli po ľade.
Na pamiatku jedna spoločná fotografia.
Autor: Mária Mráziková, Eva Ďurčová
