LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Svojimi výkonmi upútal funkcionárov z Liptova po minuloročnej sezóne, keď hrával ešte za farby rodného Prešova a vďaka nemu sa Šarišania prebojovali prvýkrát v histórii klubu do finále play-off. Ale aj napriek tomu zažil dva roky po sebe sklamanie. Minulú sezónu sa Prešovčanom nepodarilo poraziť vo finálovej sérii nezastaviteľných Piešťancov, a tak sa musel uspokojiť len s druhou striebornou priečkou. Rovnaký scenár ho stretol aj túto sezónu, keď hokejový zanietenci pasovali do roly postupujúceho do extraligy práve MHk 32 Liptovský Mikuláš. Liptovskí hokejisti však prekvapujúco ostali pred bránami baráže. Viac o tom už prezradil v rozhovore samotný gólman.
Určite vôbec netreba spomínať, aké prežívate sklamanie z posledných dvoch sezón.
- Áno, je to veľké sklamanie, ale taký je šport! Nič sa nedá robiť. Ale verím, že do tretice to bude všetko dobré.
Dva roky po sebe sa vám nepodarilo dostať sa s mužstvom do baráže. K čomu by ste to pripísali?
- Bolo to dvakrát, ale s odlišným mužstvom. V Prešove som chytal a žil s mužstvom len posledných trinásť zápasov. Vo finále to bolo také trápenie a všetci vieme, ako dopadol posledný zápas. V podstate podraz zo súperovej strany a to ovplyvnilo spomínaný duel. Túto sezónu to bolo jediné silné mužstvo s jediným cieľom, a to vyhrať 1. hokejovú ligu a aj druhé miesto po základnej časti tomu nasvedčovalo. Play-off bolo tiež veľmi dobré, ale Piešťany majú svoju silu a kvalitu. Tento rok to nevyšlo, ale verím, že to raz dokážeme.
Vo finále ste sa opäť predstavil v bráne proti Piešťanom. No tentokrát v drese Mikuláša. Cítili ste rozdiel oproti minuloročnému?
- Áno, cítil som. Hoci sa mi finále nepodarilo. Nepodával som také výkony, aké som podával počas celej sezóny, čo ma mrzí a padol nejeden gól, ktorý do finále nepatrí. Ale čo sa dá robiť. Teraz to už nezmením. Hoci som Prešovčan, v Liptovskom Mikuláši som sa cítil ako doma. Vytvorili mi podmienky ako v žiadnom mužstve prvej hokejovej ligy, bola tu pohodová atmosféra. Každý vedel, do čoho ide a v Prešove to bolo vtedy skôr také nečakané. Ale som vďačný aj za jedno, aj za druhé finále.
V médiách vždy vedenie klubu hovorilo jednoznačne o postupe. Lenže tento cieľ sa vám nepodarilo splniť. Kde treba hľadať príčiny?
- Hokej je šport a hrajú tam dva kolektívy proti sebe. Ale v každom kolektíve sú jednotlivci a tí niekedy nezvládnu zápas tak, ako to očakáva vedenie. Napríklad, aj ja niekedy dostanem gól, ktorý by som nemal dostať, a na druhej strane mal súper viac šťastia. A o tom to je! Áno, hovorilo sa o postupe a bol to aj náš cieľ, ale nepodarilo sa. Nevešiame hlavy a ideme ďalej. Je tu pred nami ďalšia sezóna a ďalšia výzva. Mužstvo sa posilní a my to v budúcej sezóne zvládneme. Ale aj tak si myslím, že sa nemáme za čo hanbiť.
Myslíte si, že dôvodom nepostúpenia do baráže bola prehra zo štvrtého súbojana domácom ľade?
- Nie, nemyslím si. Ale je škoda toho zápasu. Príčin bolo viac. Veľa vecí mohlo dopadnúť inak, ale teraz to už nezmeníme.
Bolo cítiť v sérii aj tlak zo strany vedenia klubu?
- Nebolo cítiť, ešte nikdy som nehral v takej pohode a pokoji. Všetci sme chceli vyhrať a tréneri s vedením nás povzbu dzovali a podporovali. Vytvorili nám vynikajúce podmienky na víťazstvo. Všetko bolo tak, ako má byť, ale bohužiaľ, nepodarilo sa nám to.
V poslednom rozhodujúcom zápase ste nestrelili ani gól. V čom spočívala vaša strelecká nemohúcnosť?
- Bez gólu sa vyhrávať nedá a vo finálovej sérii sa nám to stalo dvakrát. Asi sme sa vystrieľali v predošlých zápasoch a zvlhol nám pušný prach.
Čo hovoríte na model súťaže? - Určite každý fanúšik si kladie otázku, prečo suverénny líder musí ešte bojovať v barážových súbojoch.
Môj názor je taký, že to nie je správne, ale také je nariadenie smerníc SZĽH a my s tým nič neurobíme. Môžeme len veriť, že sa to raz zmení alebo sa bude rozširovať extraliga tak, ako sa pred dvomi rokmi zužovala.
Na akú dlhú dobu ste podpísali zmluvu s Liptovským Mikulášom? Do konca aktuálnej sezóny, plus trojmesačná opcia. Mali ste záverečné posedenie s vedením klubu?
Ešte nie. Stanovili ho na 17. marca a trénujeme do konca mesiaca.
Autor: Ivan Harčár
