tavení.
Spolu s ostatnými ťahá alebo tlačí divadelnú káru, vôbec nie plnú bolestí, skôr očí plných sĺz. Od smiechu divákov, ani nie veľmi urazených za to, že sa smejú vlastnej nedokonalosti, chybám.
Takmer pred pol storočím Štepka pohol u nás s divadelným fenoménom a odvtedy napreduje. Raz pomalšie, inokedy rýchlejšie. Čas je neúprosným hodnotiteľom. A v tomto ohľade Štepka nad ním vyhráva na celej čiare. Napriek rôznym prekážkam, no s požehnaním stále žiadostivejšieho obecenstva. Od nich sa často všeličo dozvie. Minule Štepkovi emailovali: „Vy ste život, naozaj.“
Objavili sa na scéne života: RND aj kofola
„Chystáme oslavu polstoročnice, skoro priamo tam, kde bola prvá premiéra v decembri v roku 1963 na javisku kultúrneho domu v Radošine. Určite to bude v rámci tradičného miestneho podujatia Radošinské Vianoce. Chceme tam mať okolo seba a pokope všetkých, čo mali niečo spoločné s naším divadlom. Pre mňa je však vždy hlavnou udalosťou premiéra novej inscenácie. Na túto príležitosť chystám veľkú javiskovú fresku, hru o Radošinčanoch, a teda vlastne o nás, o Slovákoch. Košatý príbeh obce vo farbistom rozprávaní môjho otca, ktorého si chcem zahrať. Tak trochu som sa nechal inšpirovať Tornatoreho filmom Baaria, čo je názov obce na Sicílii. Hoci viem veľa zo zápiskov, ale hlavne z rozprávania nášho otca, predsa len najväčšou inšpiráciou dobovej atmosféry bola pre mňa návšteva u deväťdesiatsedemročnej Radošinčanky pani Bilickej. Temperamentná babička, čo stále varí, chodí po kuchyni. Hoci si nepamätá celkom presne, čo bolo včera, no čo sa stalo pred sto rokmi v rodnej obci, to hej. Rozprávala mi, ako sa do starej Radošiny po prvej svetovej vojne vracali domov chlapi. Akí boli zavšivavení, ako ich ženy na dvoroch v korytách umývali, len aby ich zbavili tej vojnovej špiny. Ale najmä: ako všetci chceli začínať odznova. Ale veľa toho nestihli, lebo onedlho prišla ďalšia vojna,“ rozhovoril sa Stanislav Štepka.
V čase, keď vzniklo RND, teda skoro pred päťdesiatimi rokmi, v bufetoch a v obchodoch sa zjavila kofola. Náhrada za kokakolu, ktorú vtedy ľudia videli akurát tak vo filmoch alebo v luxusných hoteloch.
„Do piešťanského hotela Eden, tam som ju chodil obdivovať, teda plechovkovú Coca-Colu. No priznám sa, po prvý raz som ju pil vo Viedni v roku 1969. U nás sa v tom čase často vravelo a písalo, že spomínaný imperialistický nápoj obsahuje alkohol a všelijaké látky na ohlupovanie robotníckej triedy. Svet sa, našťastie, poriadne zmenil a paradoxne, dnes v obci Lúka pri Piešťanoch vyrábajú kolu hádam pre celú strednú Európu,“ hovorí Štepka.
Ústredný riaditeľ ich vyhodil
Víno vinovaté, ako píšu v popise, je film o komickej nadsázke, sledujúcej cestu dodávateľov kráľovského vína z Radošiny na anglický dvor.
„Film sme nakrúcali s výborným človekom, ktorého si roky vážim, s režisérom Vladom Balcom. Už ani neviem, ako sa to stalo, ale vtedajší ústredný riaditeľ televízie na Slovensku Miloš Marko zrazu od nás chcel, aby sme do hotového filmu zamontovali nové scény a texty, ako on vravel – kontrapropagandu. Mali sme prísť ku kráľovnej, jej sa mal pri audiencii roztrhnúť náhrdelník a zosypať perly. A vtedy, ako perly zo zeme zbierame, sme mali tak po našom ironicky oznamovať: Aha, to je ďalšia vaša odtrhnutá perla, India. Ale sa vám rozpadá impérium! Mne nič iné v tej chvíli nenapadalo, len to, že urobíme to až vtedy, keď čosi podobné budeme môcť vysloviť aj o našich nedostatkoch. Najprv by sme si mali urobiť poriadok doma, povedal som, aj tu je toho dosť na kritizovanie. Marko na to, a vari je niečo u nás zlé? No, možno v tom stavebníctve. Vzápätí nám ukázal dvere. Tak sme vypadli, ako sa vraví, bez pocty,“ spomína Štepka.
Do roku 1989 mali radošinci neustále problémy s prehrávkami. „My sme skoro dve desaťročia chodili po internátoch medzi študentov a hrali iba tak z pasie, niekedy iba za chlebíčky a fľašu vína. Najčastejšie načierno, bez schvaľovacích prehrávok. Pamätám sa, ako si nás raz pozval stý pracovník z ÚV, teda z ústredného výboru strany. Naznačil nám, že vie, aké máme problémy s agentúrou Slovkoncert. Nechcete mať starosti, pravda? A ja vravím nie, nechceme. On nato: Napíšte niečo proti Dubčekovi. A tak sme i naďalej mali starosti,“ spomína Štepka.
Do Liptova ich zavolala Katarína Fedoršová
Jeden z najpopulárnejších Štepkových textov je hra o našom zbojníkovi Jánošíkovi z roku 1970. Previerkári zo Slovkoncertu ju schvaľovali deväť rokov. Až v roku 1979 ju schválili, a to iba na základe osobného postoja režiséra Karola Štrážnického.
V Liptovskom Mikuláši sa s Jááánošíííkom RND uviedlo. „Ak si dobre pamätám, Katka Fedoršová z mestského kultúrneho strediska sa poznala nielen so mnou, ale aj s Jankom Melkovičom. Predstavenie hry Jááánošííík sme tu odohrali v komornej sále, ešte aj s Milanom Markovičom. Dodnes drží slovenský divadelný rekord, nedávno sme odohrali 527. reprízu. V divadle máme také súkromné hodnotenie, či poradie kvality slovenského publika. Mikuláš, kde pravidelne každý rok máme spravidla jedno predstavenie, je dlhodobo na druhom mieste. Naši herci sa na mikulášske publikum doslova tešia. Napríklad, v susednom Ružomberku je to iné. Zrejme aj preto, lebo sme tam tak často nehrávali, “ tvrdí Štepka.
Na prvom mieste, podľa neho, sú komárňanskí diváci. Ako je to možné? Nevedno. Ale najbližšie budú hrať hru Nesladím v Liptovskom Mikuláši na jar. Prečo nie skôr alebo viackrát? „Nemáme kedy,“ oznamuje s úsmevom a trochu s nadhľadom Štepka.
Jednoducho, nestíhajú splniť všetky pozvania. Očistomok si pozrime na „ferman“ do konca apríla. Okrem väčšiny krajských miest hrajú v Topoľčanoch, Dubnici, Hlohovci, Novom Meste nad Váhom, Ostrave a Prahe, Novom Jičíne, Frýdku-Místku. Desiatky predstavení odohrajú na domácej scéne.
Na domácej scéne je zima alebo až moc dusno
Už dvadsaťdva rokov pravidelne hráme v bratislavskom Dome odborov, ktorého majiteľom je Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v SR. Neplatíme malé nájomné, a predsa roky sa s nimi naťahujeme o teplo a chlad. V zimných mesiacoch je sála nevykúrená. Keď sa pozriete z javiska do hľadiska, ľudia sedia v kabátoch, a to hádam iba z lásky k nášmu divadlu. V lete je tam zase dusno. Keď otvoríme dvere, diváci vzadu ich zatvárajú, lebo im prekáža hluk z ulice. Trápne a smutné. Už párkrát sme sa tak či onak usilovali o nápravu, teda aby sa podmienky zlepšili. Ale s odborármi to nie je jednoduché, skôr naopak. Zatiaľ sa nič nezmenilo,“ smutno konštatuje Štepka.
Sťahujú sa na novú scénu
Zmení sa to. Príhody s odborárskymi bossmi by mohli zostať ako námet na divadelný kus.
„Máme sa sťahovať na Záhradnícku ulicu, do objektu bývalej sporiteľne. Scénografi a architekti práve robia návrhy na úpravy, už sa do prípravy zapojil aj náš domovský výtvarník Svetozár Mydlo. Priznám sa, na jednej strane som nadšený, ale na druhej strane zvažujeme aj to, že diváci si po dvoch desiatkach rokov zvykli chodiť na našu stálu scénu. Ale to hlavné, že sa v žiadnom prípade zostáva, meniť sa nebude poetika RND. Budú pretrvávať všetky hlavné poznávacie znaky doterajšieho RND. V našom divadle bude i naďalej jednoznačný záujem o veci človečenské v sprievode piesní, humoru a vôbec všetkého, čo robí naše divadlo naším,“ hovorí v súvislosti so sťahovaním Štepka.
Do nového divadla, kde bude okolo 350 miest, sa vydávajú so značkou RND na trochu riskantnú cestu. Nesvedčia im veľké sály, skôr istá intimita. Zostávajú aj osvedčení režiséri Juraj Nvota a Ondrej Spišák a dramaturgička Darina Abrahámová. Ale prechod na nové pôsobisko pociťujú ako isté dobrodružstvo.
Napriek tomu, že záujem hrať v RND je enormný, Štepkove nároky sú stále pre väčšinu uchádzačov privysoké. „Chceme skvalitňovať herecký súbor. Možno aj preto, že obmedzíme zájazdy, budeme mať zvýšené nároky na výber hercov do súboru. Chýbajú nám pani Kolníková a Janko Melkovič. Bol to maximálny profík. Vždy chcel od spievajúcich hercov počuť čistý a presný tón. Vravel, najprv treba dokonale zvládnuť remeslo a až potom vymýšľajme. Vedel, že je v divadle, kde pesničkou treba oveľa viac niečo povedať, ako ju len pekne zaspievať.“
Štepka už dvanásty rok spolupracuje s ochotníkmi v Radošine. Ale tak ako je uňho zvykom, už ani tu nestačí iba ochota a chuť. V Radošine sa skúša nový titul skoro celé leto, teda keď Štepka trávi v Radošine prázdniny. Radošinčania hrajú iba jeho tituly. Nečudo, že Hlavina, tak sa súbor nazýva, dokáže vypredať, tak ako nedávno so Štepkovou inscenáciou Ako som vstúpil do seba aj šesťstomiestny Dom umenia v Piešťanoch aj týždeň vopred.
Od roku 2000 doteraz sedemnásť premiér
„Nechodím na dovolenky k moru. Keď sa rodina v roku 1978 vybrala do Juhoslávie, sadol som si v kuchyni k stolu, stiahol rolety a napísal som za tri dni Slovenské tango. Dovtedy som klasickú činohru nenapísal. Reku, skúsim to a celkom inak. Tango dodnes patrí k mojím najprekladanejším titulom,“ hovorí Štepka, ktorý je asi najplodnejším slovenským divadelným autorom. Veď, napríklad, od začiatku tohto tisícročia napísal a inscenoval s Radošinským naivným divadlom sedemnásť hier. Práve pripravuje novú trpkú komédiu pod názvom Len tak prišli, s podtitulom „správa o tom, ako dedičia konali“.
