„Svokrovci mali kravu, ktorú každé ráno posielali na pašu s ostatnými kravami z dediny. Keď sa popoludní kravy vracali domov, svokra tej svojej vždy nachystala do válova v maštali nejakú maškrtu – zemiaky, šrot,“ zaspomínala žena na udalosť z prvých rokov v novej rodine.
„Možno sa vám to bude zdať smiešne alebo nízke, ale práve takýto spôsob som najprv používala pri príchode manžela z práce. Neskôr som aj naše tri deti naučila, že doma na ne čaká niečo príjemné. Nikdy som im to takto nepovedala, ale z vlastnej mestskej rodiny som zas vedela, že žena je krk, ktorý usmerňuje manžela aj deti.“
Pripravovala pre svojich blízkych pohodu
Takéto správanie nebolo, podľa ženy, nízke ani manipulatívne. Ona si zachovala istú dávku slobody, ale celé roky, kým boli deti doma, snažila sa im slúžiť. Rovnako manželovi. Budovala a vybudovala si svoju kariéru, na prvom mieste však stále bola jej rodina.
„Nevravím, že som ideálna manželka. Občas to medzi nami s manželom aj zaškrípe. Predsa len vidno na našom správaní, že sme vyrastali v rozdielnom prostredí. Obaja sme však od začiatku manželstva mali veľkú snahu stáť jeden za druhým a hlavne, riešime všetko s láskou.“
Nejde a nikdy nešlo v ich vzťahu len o telesnú lásku a príťažlivosť. Tá v priebehu spoločných rokov z ohnivej vášne prerástla do chápavej nežnosti. V neskoršom období manželstva práve obaja ťažili z toho, že si už v mladosti vytvárali dostatok priestoru na spoločné každodenné rozhovory a toleranciu.
„Manžel nebol vo vlastnej rodine naučený vyrozprávať sa,“ potvrdila žena. „Ale vždy popoludní alebo večer sme si sadli a najprv som rozprávala ja. Všetko, čo som zažila najprv na materskej s deťmi, potom aj v práci. Pomaly, veľmi pomaly sa začal zverovať aj on. Netlačila som na neho. Dokonca som ho občas nechala v jeho mužskej jaskyni užívať si ticho, ale časom sme si na posedenia zvykli nielen my, ale aj naše deti.“
Vo vzájomnej komunikácii našli silu svojho vzťahu, pretože sa naučili navzájom sa vyrozprávať, ale hlavne aj počúvať jeden druhého.
Jablká padajú blízko k stromu aj ďaleko od neho
„Myslím si, že veľmi dôležité v našom vzťahu sú aj vzájomný rešpekt, tolerancia a úcta,“ pridala manželka. „Odmalička to videli i deti. Veľa z nášho správania prebrali do svojich rodín. Samozrejme, v puberte sa búrili aj oni. Trieskali dverami, odvrávali, nič im na nás nebolo dobré, občas sme s nimi prežili ohnivé dni. V dospievaní však našli v sebe všetko, v čom sme ich vychovávali.“
Hovorí sa, že najdôležitejšie sú prvé tri roky v živote malého človiečika, ktoré by mal prežiť so svojimi najbližšími. Samozrejme, v láske. Tá každej mame našepká, ako sa správať k svojej ratolesti a vôbec nie je hanba vnútorne slúžiť svojim deťom. Táto služba znamená, pokladať ich od malička za samostatné osobnosti a dopriať im to, čo možno niekde v podvedomí očakáva každý rodič v starobe. Lásku, pozornosť, chápavosť a rešpekt.
Na druhej strane, treba vedieť, kedy dieťa pustiť z rodičovskej náruče. Astrológ Enki Hogh rád tvrdí, že rodičia sú ako autobus, ktorý priviezol dieťa na svet a vždy príde čas z autobusu vystúpiť.
Rodičovská náruč sa otvorí a s dôverou vypustí svoju ratolesť do sveta. Nie každá matka to však dokáže. Mnohé ženy vlastné deti aj v dospelosti dusia svojou láskou a ubližujú tým aj sebe. Veľmi často sa takýto vzťah prejaví chorobou.
Dnešné deti potrebujú slobodu, ktorá by mala mať základ a korene vo vlastnej rodine. Tak sa dieťa vo svete nestratí, aj keby mu prišli do cesty akékoľvek prekážky. Svet sa mladým v súčasnosti otvoril, nemôžeme ich držať v rodnom hniezde. Ochoreli by. A tak, ak sme do detských srdiečok zasiali dostatok lásky a pochopenia, padlo jablko blízko k stromu napriek tomu, že sa odkotúľalo ďaleko do sveta.
