Sprievodcom vo chvíľach samoty jej bol štetec, farby a spomienky na liptovské kopce. Druhým sprievodcom jej bola anorexia spojená s bulímiou.
Tak, ako sa deti učia prvé slová, či robia prvé kroky, Radka znova objavovala chuť jedla. Pred tromi rokmi vážila 37 kilogramov. Anorexia sa u nej spojila s bulímiou.
Pohár mlieka jej stačil na tri dni, mala ho starostlivo ukrytý v spodnej poličke chladničky. Klamala rodičom, kamarátkam, že pred malou chvíľou sa najedla do prasknutia a ponúkané jedlo sa jej do žalúdka nezmestí. Ak jej predsa len naložili na tanier, vyčkávala na chvíľu, keď sa nikto nepozeral a jeho obsah vysypala naspäť do hrnca alebo do odpadkového koša a zahádzala papiermi.
„Boli sme na návšteve u starkých, na stole boli syrové uzlíky. Toľko ma núkali, že som jeden z nich vložila do úst. Neprehltla som ho. Viac ako hodinu som ho držala, potom som povedala, že si musím zatelefonovať, a na dvore som uzlík vypľula,“ spomína Radka na činy, ktoré bola schopná urobiť, len aby nepribrala. Potom jej zišli nechty, vypadávali a zredli vlasy. Ruky a pery mala začervenané od ekzému, stratila menštruáciu, ale bolo jej to jedno, lebo za štyri mesiace schudla 30 kilogramov. Jej okolie si všimlo, že rýchlo stratila svoje typické ženské tvary, nosila však voľné oblečenie, ktorým zakryla stále viac vytŕčajúce rebrá a bedrové kosti.
Začali mu prekážať Radkine kilogramy naviac
„Pozerali sme s priateľom v televízii reality šou, ktorá ukazovala, ako ľudia pod dohľadom kamier chudnú. Vtedy mi povedal, aby som sa do nej prihlásila aj ja, pretože to potrebujem,“ opísala Radka okamih, keď sa do jej hlavy zavŕtal nebezpečný červík pochybností.
„Začala som si spájať jeho poznámky o tom, že dievča v mojom veku by sa malo hanbiť za celulitídu alebo, že keď utekám, otriasa sa mi brucho. Vyplynulo mi z toho, že nie je so mnou spokojný a myslela som si, že ja som ten slabý článok nášho vzťahu. Bola som sklamaná sama zo seba. Teraz už viem, že on bol slaboch, pretože mu záležalo na tom, či mám miery ako modelka a s takým človekom žiť nechcem,“ priblížila mladá žena, ktorá v čase, keď u nej choroba prepukla, končila vysokú školu.
V jedle zrazu videla úhlavného nepriateľa, pôvodcu toho, že človek, ktorého miluje, ju nedokáže prijať s kilogramami naviac. Prestala chodiť do potravín, pretože sa jej hnusilo obrovské množstvo jedla. Nedokázala otvoriť chladničku, lebo ju oviala vôňa jedla. Kilogramy išli rýchlo dole, chcela sa páčiť priateľovi, chcela byť pre neho dokonalá. Pridal sa k tomu aj stres zo skúškového obdobia. Jedlo bolo posledné, na čo myslela.
Od vyčerpania odpadla a narazila si hlavu
Imponovalo jej, keď si ľudia na ulici všímali, že je štíhla, v obchode s oblečením si mohla kupovať menšie veľkosti. „Páčilo sa mi, že som chudá a vnímajú to aj ostatní. Viac ľudí si ma začalo všímať, vždy som vybavila, čo som potrebovala a aj muži sa o mňa zrazu zaujímali. Nech mi nikto netvrdí opak, veľa ľuďom záleží, ako človek vyzerá. Najlepšie je, keď žena spĺňa ideál, ktorý nám vštepujú zo všetkých strán. Štíhla postava je dnes dôležitejšia ako to, že hovorím plynule dvoma jazykmi alebo že dosahujem výborný prospech,“ vyznala sa Radka.
Zasvietilo jej až vtedy, keď večer odpadla v kúpeľni a hlavou narazila na roh vane. Keby rodičia nepočuli hrmot, zadusila by sa v priebehu niekoľkých minút, pretože jej zapadol jazyk. Telo sa začalo vzpierať, vnímala jeho varovné signály a tušila, že to so stratou váhy preháňa. Skúšala zjesť aspoň malé porcie, ale stiahnutý žalúdok protestoval, akákoľvek snaha o prijatie potravy sa skončila kŕčmi. „Plakala som, keď som vkladala do úst sústa jedla, pretože som vedela, že mi bude zle. Pred očami mi stále bežali obrazy toho, ako nebudem môcť zapnúť nohavice. Bolo to silnejšie ako strach v očiach mojich rodičov,“ spomína Radka na chvíle, keď bojovala s jedlom.
Rýchlo ale prišla na ďalší spôsob ako utíšiť obavy príbuzných a zároveň nenabrať obávané kilogramy. Radka začala vracať. Jedla a myslela na to, kedy bude môcť v nestráženej chvíli odbehnúť na toaletu a spláchne všetko, čo zjedla. „Stačilo im, keď videli, ako s nimi obedujem, usmievali sa v presvedčení, že som v poriadku. Ja som bola mysľou na záchode. Nenávidela som sa a vyčítala si vlastnú slabosť a to, ako ma závislosť na mojom tele ovláda. Snažila som sa udržať jedlo v žalúdku, niekedy sa mi to darilo, ale niekedy už pohľad na ryžu s mäsom vyvolal vracanie.“ Radka sa utešovala tým, že obsah žalúdka nevyprázdni celý, a to, čo v ňom zostalo, jej postačí, aby telo fungovalo ďalej. Mýlila sa.
S priateľom sa rozišla, obviňovala ho, že z nej urobil trosku a prestala si vážiť samu seba. „Až neskôr na oddelení som si uvedomila, že to všetko som si spôsobila sama a hádzaním zodpovednosti na iných si nepomôžem. Chybu som urobila v prvom rade ja, pretože som hľadela na seba jeho očami,“ hovorí mladá Radka.
Zachránil ju vnútorný varovný hlas
Pred štátnou skúškou, ktorou mala ukončiť štúdium učiteľstva, bola absolútne vyčerpaná. Nevládala stáť na nohách, točila sa jej hlava, utápala sa v depresiách, nenávidela zrkadlá, ktoré jej, aj napriek tomu, že klesla na váhu 37 kilogramov, pripomínali, aká je tučná. „Prestala som to zvládať. Akýsi pud sebazáchovy mi vtedy doslova zakričal, že sama sa s chorobou nedokážem vyrovnať. Obrátila som sa na psychiatričku, vyliala jej trápenie, a ihneď ma poslala ležať do Bratislavy,“ priblížila Radka, ktorá zároveň hovorí, že anorexia a bulímia sú také isté choroby ako chrípka a netreba sa za ne hanbiť, ale liečiť ich.
Na oddelení porúch príjmu potravy Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave žila jedenásť mesiacov. Naučiť sa mať rada samú seba a vlastné telo bolo náročné. Radka priznala, že keď nastúpila na liečbu, potajme chodila vracať. „Náš jedálny lístok bol pripravovaný špeciálne, jedávali sme v pravidelných intervaloch, najskôr malé porcie a tie sa pomaličky zvyšovali.“
Na oddelení mali pravidelné stretnutia s psychiatrom, psychológom. Aj keď to veľmi bolelo a slová sa z úst drali ťažko, rozprávali sa o príčinách vzniku choroby. Stále dookola. Postupne ale Radka pochopila, že jedlo nie je jej nepriateľom, ale jej túžba byť pre všetkých dokonalá.
Cez obrazy udržiavala spojenie s domovom
Kontakt s najbližšími mali iba za odmenu. Keď, napríklad, zjedli celú porciu večere alebo spolupracovali pri terapii. Príbuzní mohli na oddelenie zatelefonovať kedykoľvek, lekár poskytol všetky informácie o zdravotnom stave dievčaťa, ale ono samé sa s nimi rozprávalo, iba keď to povolil lekár.
„Chýbal mi domov. Za odmenu som mohla maľovať, prísť do kontaktu s farbami. Moje chvíle obrovskej samoty a hnusu nad sebou som zaháňala so štetcom v ruke. Maľovala som tatranské kopce tak, ako som si ich pamätala z domu. Striedala som ročné obdobia, predstavovala si, ako vyzerajú teraz. Veľmi som ich chcela opäť vidieť,“ opísala Radka.
Nemohli s farbami pracovať stále, vždy ich strážili sestričky. Stávalo sa, že niektoré dievčatá jedli farby, aby sa otrávili alebo ich prehnalo. Nemali pri sebe prakticky nič, všetko bolo zamknutné v sesterni. Zobrali im dokonca aj šampóny a sprchové gély, pretože ich dievčatá pili ako preháňadlá.
Radka namaľovala asi šesťdesiat obrazov, ktoré rozdávala lekárom, sestričkám a dievčatám na oddelení. „Čím viac ich bolo, tým väčšia bola moja túžba vrátiť sa domov, do normálneho života.“
Mladej žene sa podarilo vykĺznuť spod nadvlády choroby. Veľkou motiváciou boli pre ňu hory, ktoré si pripomínala v obrazoch. Pravidelne chodí na kontroly, teraz stačí raz do pol roka. Ale, ako hovorí, aj keď jedáva trikrát denne, stále si dáva pozor na to, čo je obsahom jej jedálnička. Dnes, dva roky po skončení štúdia, učí na biológii žiakov, pardoxne, aj tráviacu sústavu. „O nej viem, aj vďaka vlastnej hlúposti, dosť veľa,“ dodala Radka s úsmevom, za ktorým sa skrývalo množstvo bolesti.
