Sága nedovolila pohladenie. Len čo zbadala vystretú ruku, odtiahla sa. Pegas naopak. Hlavu si pritlačil do hladkajúcej ruky.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Dotyky Viery Sabakovej z Liptovského Mikuláša si však vychutnávali oba kone.
Keď ľahúčko masírovala Pegasovi hlavu, pri prvých dotykoch spozornel. Po chvíli začal prežúvať, privierať oči, natiahol krk a napriek tomu, že bol úplne voľný, bez ohlávky a vôdzky, stál nepohnuto na mieste. Zjavne si masírovanie vychutnával.
„Masáž vyzerá jednoducho a ľahko, ale trvalo mi takmer rok, kým som ju dostala do prstov,“ potichu rozprávala Viera Sabaková a pokračovala v masáži. Súčasne vysvetľovala, že The Equine Touch, ako sa tento spôsob masáže volá, je jemná dotyková technika, ktorá uvoľňuje stres a napäté svaly, spúšťa očistný mechanizmus a harmonizuje. Vychádza z Bowenovej masáže a jej autor ju nazval darom. Darom pre kone.
V jednej chvíli Viera spozornela a obrátila sa k svojej priateľke Elene, majiteľke Pegasa. „Keď mu prechádzam po uzlinách, uhýba mi spod prstov na oboch stranách.“ Dodala, že aj keď táto metóda nie je diagnostickou, predsa pomáha vytvárať obraz o momentálnej kondícii koňa.
Od jazdenia prešla žena k masáži
Ku koňom sa Viera Sabaková dostala vďaka dcére, ktorá veľmi túžila jazdiť. Vraj relatívne neskoro. Po tridsiatke. Žena sa však koní veľmi bála a skoro pochopila, že ani s jazdením to u nej nebude veľká sláva.
Kone ale mali pre ňu zvláštny magnetizmus. Nesmierne jej voňali a priťahovali ju. Postupne s manželom a dcérou prešli viaceré stajne. Spoznali rôznych ľudí, kone, prístupy a spôsoby práce s koňmi.
Zlom nastal v roku 2008, keď mala Viera úraz chrbta po páde, ako inak, z koňa. Vyzeralo to, že s jazdením a koňmi bude definitívny koniec. Konská príťažlivosť predsa len zvíťazila.
Rok po úraze, na kurze Bowenovej masáže koní v Čechách, stretla viacero skvelých koniarov, ktorí pracovali s koňmi inak, ako to dovtedy spoznala. Kormidlo osudu ju zaviedlo paradoxne domov, do Liptovského Mikuláša, na Mútnik.
Radosť je prvá podmienka aj cieľ
Vierine priateľky Elena s Klaudiou, milovníčky koní, sa už dlhší čas venovali prirodzenému jazdeniu, komunikácii a starostlivosti o kone. Neustále sa rozvíjajú v tomto smere, stále hľadajú ľudí, ktorí majú úspechy v prirodzenej starostlivosti o kone. Navštevujú ich, pozývajú a učia sa od nich, ak sú ochotní podeliť sa o svoje skúsenosti.
Po prvom náhodnom stretnutí s Vierou Elena a Klaudia veľmi rýchlo pochopili, že všetky tri majú veľa spoločného. Pozvali Vieru k sebe. Vznikla spolupráca aj priateľstvo.
Spolu s Vierou majú na Mútniku osem koní, takže materiálu na Vierino masírovanie je naozaj dosť. Postupne pribúdajú tiež kone iných priateľov.
Pri koňoch, podľa V. Sabakovej, platí vraj mnohonásobne viac ako inde, že cesta je cieľ. „Krásne je, keď s koňom komunikuješ a on ti začína odpovedať. Má radosť, že niečo spolu robíte.“
Človek sa vopchal do konského sveta
Ako sa kôň teší? „Jeho radosť poznáš podľa toho, že keď prídeš do výbehu, kôň pred tebou neuteká a nechá si navliecť ohlávku, odvezie ťa,“ vysvetlila Viera a Elena dodala:
„Kôň je stádové zviera a človek sa mu do jeho sveta vopchal. Kôň by bez človeka prežil aj v súčasnosti. Nemá s tým problém. Nepotrebuje mať krásnu maštaľ, zlaté stojany. Určite sú viac pre neho dôležité veľké pastviny, sloboda. Človek je pre neho niekto, kto príde, sadá si mu na chrbát. Záleží potom na človeku, akú hodnotu dá stretaniu s koňom.“ Konský svet sa stal ženám životným štýlom.
Kone majú také isté problémy ako ľudia
„Nie každý vie pochopiť konskú dušu,“ pokračovala Vierina priateľka Elena, ktorá s koňmi žije od malička. „Kone nerozmýšľajú ako my, ale majú také isté problémy ako ľudia.“ Potom rozvíjala myšlienky o tom, ako sa mnohí ľudia snažia priblížiť k prírode, a tak si zaobstarajú koňa. Alebo si plnia svoje detské sny a koňa si kúpia.
„Mať koňa to je veľakrát najmä o pokore a rozmýšľaní konskou hlavou. Keď človek koňa pochopí, je to úžasné a zviera je spokojné.“ Ako vie Elena, že kôň je spokojný či nespokojný? „Podľa reči tela, podľa toho, ako pozerá. Indícií je veľa. Keď idem k nemu do výbehu, podľa toho, ako sa zachová, viem, akú má náladu. Kôň rečou tela povie všetko.“
Kobylu neutratili, dnes behá po lúkach
Aký úspech zo starostlivosti o kone ostal Viere v pamäti? Žena si s dojatím spomenula na kobylu so zlomenou nohou. Jej majiteľ ju odmietol dať utratiť. Dnes, po takmer dvoch rokoch od úrazu, kobylka zasa cvála.
„Som mu nesmierne vďačná za možnosť aplikovať na kobyle masáž v rámci rehabilitácie. Je to malý zázrak, že kobyla dnes radostne cvála po lúkach. Keď ju vidím, ten pocit šťastia je na nezaplatenie,“ zakončila V. Sabaková.
Zatiaľ je starostlivosť o kone a ich masáže pre Vieru iba hobby. Pracuje takmer dvadsať rokov ako kozmetička a vraj sa to podpísalo aj na jej práci s koňmi. Tak ako má rada úsmevy na tvárach ľudí, rada pozoruje aj konské tváre a hľadá na nich úsmev.
