Stanislav Kaľavský vyštudoval slovenský jazyk a dejepis, poézii sa venuje viac ako desať rokov. V súčasnosti pracuje ako obchodník, no stále pokračuje v tom, čo má rád. Hovorí, že ak poézia nemá náladu aby sa s nim zhovárala, radšej sa stiahne a nepácha násilie. Vo svojej tvorbe sa snaží o zrozumiteľnosť, ale nie banálnosť.
Pred dvoma rokmi vydal svoju prvotinu, zbierku útlu v rozsahu ale veľkú v posolstve Nebo pieklo.
Je finalistom prestížnej literárnej súťaže Persona Grata a víťaz súťaže Ivana Laučíka. Hoci pochádza z Liptovského Mikuláša a je členom Literárneho klubu pri Liptovskej knižnici G. F. Belopotockého, je známy skôr v Liptovskom Hrádku a iných mestách. Dopomohlo mu k tomu autorské čítanie.
V autoservise, aj nad faktúrami
Stanislav Kaľavský hovorí, že píše o všeličom. Na poéziu nepotrebuje nutne inšpiráciu, stačí mu čas. „Píšem po večeroch, hocikde. Jednu báseň som dokonca napísal aj v autoservise. Vzývanie Umky a veľke citové rozpoloženie netreba. Stačí si nájsť voľnú chvíľu, sadnúť si, nájsť pokoj alebo aj nepokoj. Niekedy môže aj takto vzniknúť báseň, pri veľkom sústredení, naopak, nemusí.
Autorove texty sú písané tak, aby im porozumelo čo najviac čitateľov. Za touto ľahkosťou sa ale skrýva úmysel a tvrdá práca. Dokonalou ukážkou je báseň Zaokrúhlenie, ktorej vznik je kuriózny.
„Dával som si do priadku papiere, pretože účtovníctvo aj ekonomiku si robím sám. Pod ruku mi prišla faktúra za mobilný telefón, kde bolo v spodnej časti napísané slovo zaoukrúhlene. Pomyslel som si, aké je to krásne slovo, odhliadnúc od toho, že sa používa v daňovom doklade. Pekne to znie a nepoznám žiadnu báseň, ktorá by sa takto volala. Nič viac mi nebolo treba a v ten moment, len tak z brucha, som napísal báseň Zaokrúhlenie,“ opísal básnik.
Niektorí umelci, nielen básnici, hovoria, že bez umenia by neprežili. On si vie predstaviť, že by nepísal. Sú veci, ktoré mu písanie básní berie a naopak, sú aj také, ktoré si osvojil vďaka poézii. Dáva mu najmä suverenitu a odvahu komunikovať.
Hranice možno prekročiť, ale vedome
Obchod prirovnáva k umeniu, pretože v oboch existujú isté pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Ak človek prekročí tieto hranice, vtedy sa objavujú skutočné kvality.
Musí sa ale dobrá poézia písať podľa pravidiel? Vyžaduje sa od básnika učenosť? „Rozprával som sa s čerstvým absolventom kurzu, na ktorom ešte neuschla farba školenia. Bolo z neho tak cítiť, ako sa snaží, aby išiel podľa predurčených bodov. Aj na niektorých básnikoch je vidieť to poeta doctus, teda že idú podľa naučených pravidiel. Nemyslím si, že je to cesta, ktorá vedie k top kvalite. Vo veršoch síce nerobia chyby, ale nedávajú im potrebnú šťavu. Je dobré mať teoretický základ, vedieť, čo je rytmus básne. Aby vzniklo hodnotné dielo, pravidlá treba aj porušovať, ale cielene,“ vysvetlil Kaľavský.
„Teraz je každý tretí básnik, zdá sa mi, že každý chce písať. Poznám ľudí, pre ktorých je písanie terapiou, aj v rámci toho môžu vzniknúť zaujímavé veci."
O slovenskú poéziu dnes nie je záujem
Kaľavský má pripravený rukopis druhej básnickej zbierky, no naráža na problém, s ktorým sa dnes musí pasovať nejeden slovenský básnik.
„Vydávať poéziu v súčasnej dobe je problém. Máloktoré vydavateľstvo sa do toho pustí a vôbec sa nečudujem. Človek si málokedy kúpi knihu, málokedy poéziu, a ešte menej slovenskú poéziu. Svetlou výnimkou je, napríklad, Milan Rúfus,“ priblížil stav dnešnej slovenskej poézie autor.
Ľudia, podľa neho, nemajú záujem o knihu básnika, ktorého meno nikdy nepočuli. Bez ohľadu na kvalitu, niektoré vydavateľstvá poéziu neberú, vydávajú diela renomovaných svetových básnikov, o ktorých vedia, že sa budú predávať.
Kaľavského to ale neodrádza. „Píšem kvôli sebe, kvôli priateľom, ktorých chcem potešiť. Sú šťastní, rovnako ako ja, keď im pošlem báseň len tak.
Autor: ĽUBICA KUBIŠOVÁ
