LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Roman Juraško už v detstve vedel, čím bude ako dospelý. Vraj právnikom. Osud to však zariadil inak. „Roman od detstva vedel, čo chce,“ povedala mamina Ľubica Jurášková o svojom synovi Romanovi Juráškovi, moderátorovi. „Vždy mal rád spravodlivosť, históriu a literatúru. Vyštudoval právo.“
Tridsaťdvaročný Roman Juraško hoci sa narodil vo Zvolene, vyrastal v Liptovskom Mikuláši a u starkých v Smrečanoch. Ako sa podpísali záujmy v detstve na jeho súčasnej profesii moderátora? „Ako chlapec som chodieval na Hviezdoslavove Kubíny,“ prezradil Roman a dodal, že najmä stará mama zo Smrečian ho v tomto smere usmerňovala. Trvala vraj na tom, aby krásne nahlas rozprával, aby ho všetci dobre počuli, chcela, aby recitoval.
„Neznie to teraz veľmi frajersky, ale bol som z toho nešťastný a, priznávam, nikdy som nemal ambície byť moderátorom.“ S úsmevom pridal, že práve recitovanie mu pomáhalo na vysvedčení mať zo slovenčiny dobré známky. „Recitovaním som naprával problémy v gramatike. Gramatika bola u mňa katastrofálna. Na literatúre a Hviezdoslavových Kubínoch som doháňal, aby som zo slovenčiny nebol úplne „úžasný.“ Viac Roman Juraško povedal v rozhovore.
Stará mama zo Smrečian vás hodnotila ako veľmi dobrého chlapca.
- To preto, že ona vždy bola a je úžasná stará mama. Keď som bol malý, veľa času som strávil u starých rodičov v Smrečanoch. Stará mama ma dosť nútila aj do diktátov, ale to som bytostne neznášal. Dodnes som sa pravopis nenaučil, ale literatúra a recitovanie ma celkom bavili. Takže možno tam sú korene môjho jazykového, verbálneho prejavu.
Čím ste teda chceli byť v detstve?
- Od siedmej triedy vždy právnikom, takže odvtedy som sa profiloval ako právnik. Už v siedmej triede v základnej škole som zistil, že na právo sa robia prijímacie skúšky z dejepisu a dejepis ma bavil. Preto som išiel po základnej škole na gymnázium, aby som mohol ísť na právo. To, že som v súčasnosti moderátorom, je viac-menej veľká náhoda.
Čo vás teda zlomilo na prácu moderátora?
- Vyslovene náhoda. Bol konkurz do Markízy a povedal som si: „Však čo, za pokus nič nedám. Skúsim to.“ Toto sa vraj nemá hovoriť. Každý chce počuť len jasné ciele. V mojom prípade som skutočne nešiel od detstva za moderátorstvom. Možno to bol len akýsi vzdialený sen, ktorý sa naplnil. Nebolo však na ničom reálnom položený. Nikdy som netancoval, nikdy som nemal takéto ambície, čiže som človek, ktorému moderovanie náhodou vyšlo. Myslím si však, že do veľkej miery je za prijatím aj fakt, že som bol vyštudovaný právnik. Možno to bola aj taká kuriozita.
Mali ste a aj máte veľmi široký záber, takže toto vám pomáha aj pri moderovaní?
- Áno, je to všeobecný prehľad, ktorý by človek mal mať, aby nebol zadebnený, aby ho veci okolo neho zaujímali, aby rozumel mechanizmom fungovania spoločnosti, aby pochopil súvislosti a vedel ich sprostredkovať. Preto bolo právo mojou výhodou.
Prečo ste šli moderovať aj do rádia?
- Už robím viac ako rok v rádiu. Oslovili ma s ponukou, či by som nemal záujem fungovať v novom rádiu, ktoré vtedy štartovalo na Slovensku. Ponuku som prijal ako novú výzvu. Veľmi sa mi však v rádiu páčia najmä ľudia, ktorí v ňom pracujú. Je to veľmi príjemné pracovné prostredie, takže som takpovediac veľmi spokojný
Zaskočil vás niekto niekedy pri moderovaní?
- Samozrejme, že sa to stane, ale teraz spätne neviem vytiahnuť žiaden príklad. Zrejme tu funguje vytesňovacia psychológia. Keď človeka niečo zaskočí, vytesní to, nechce na to myslieť.
Ak ma niečo zaskočilo, nebolo to nepríjemné. Nikdy sa mi nestalo, že by som bol zaskočený v nepríjemnom zmysle slova. Skôr som bol prekvapený, ako ten druhý zareagoval. Pozitívne. Netvrdím, že som pohotový, ale je to asi komunikáciou. Väčšinou komunikujeme na prísnej úrovni a báze.
Veľmi sa musíte pripravovať na moderovanie určitých programov?
- Závisí to od hosťa. Ak ide o hosťa, ktorý má za sebou nejakú genézu, že treba o ňom niečo vedieť, tak je dobré ovládať jeho reálie. Je dobré byť na neho pripravený. Niekedy však stačí mať všeobecný prehľad a stačí. Samozrejme, že príprava je veľmi dôležitá. Moderátor nemôže pôsobiť, že nemá „šajn“, o čom hovorí. Moderátor by mal pôsobiť na ľudí, že vie, o čom hovorí a keď nevie, vie to aspoň sprostredkovať.
V televíznom teleráne však improvizujete, nie?
- Vo väčšine prípadoch. Teleráno je postavené na hosťoch, u ktorých je rozhovor daný. To znamená, že vieme, o čom budeme rozprávať, ale všetko okolo rozhovoru sú improvizačné záležitosti, keď človek nevie ráno o šiestej, čo povie o siedmej. Ani to nevyrieši, lebo to jednoducho prinesie situácia. Vie, že o sedem dvadsať je rozhovor na takú a takú tému, ale ako tému uvedie, ako bude viesť rozhovor, ako sa rozhovor bude vyvíjať, to sa nedá naplánovať. Ak by sme to urobili, rozhovor by vyzeral veľmi umelo a sterilne. Bol by nezáživný.
Keď budete mať deti, budete ich usmerňovať k ich povolaniu?
- Myslím si, že je dobré nechať dieťaťu veľkú mieru slobody v tom zmysle, nech si skúsi samé, čo by ho bavilo. Keď otec však zistí: „Kurník šopa, ten osemnásťročný človek ešte nemá šajnu, čo chce robiť.“ má o neho strach. Je to strach v zmysle, že má záujem, aby sa z jeho dieťaťa niečo normálne vykľulo. Veď ho ako rodič trochu pozná a vie, v čom je dobrý, čo ho zaujíma. Preto ho vie nasmerovať. Ale nalinkovať dieťaťu – ty budeš to a to robiť celý život, je veľmi zúfalé. Život je mimoriadne dlhý a keď by mal o ňom rozhodnúť niekto iný, hoci aj rodič, nie je to správne.
Špeciálne u mladých ľudí, ktorí sa rozhodujú v období rebelanstva, neuznávajú autority a nedajú si do voľby kecať, vyvolá rodičovské rozhodovanie skôr vzdor než pochopenie. Na jednej strane je dobré dieťa usmerniť, na druhej je dobré, keď sa rozhodne samo. Je vynikajúce minimálne počúvať svoje dieťa a pochopiť, v čom je dobré, čo ho baví a vytvoriť podmienky na to, aby rozvíjalo svoj talent. Ale úmyselne niekoho tlačiť do toho, že bude klavirista a hraj teraz osem hodín denne, to je, podľa mňa, úplná blbosť.
Váš vzťah k Liptovu?
- Jóóój, som veľký lokálpatriot. Všade rozprávam, že som z Liptova, všetkým ho opisujem, takže Liptov je mojou srdcovkou. Paradoxné však je, že som sa v Liptove nenarodil. Narodil som sa vo Zvolene, kde sme žili osem rokov. Časť mojej rodiny z maminej strany je však z Liptova a ja sa považuje za Liptáka. To je môj domov. Chodím do Liptova rád. Dúfam, že sa nikto na Slovensku neurazí, ale Liptov pokladám za najkrajší kút Slovenska.
