LIPTOVSKÝ HRÁDOK. „Pri ohníku som začal vyrezávať paličky - totemy a neskôr hračky, sochy, lyžice," priznal sa k detskej záľube rezbár Dalibor Novotný z Liptovského Hrádku.
„Drevo sa mi vždy páčilo. Zaľúbil som sa doň nielen na dotyk, ale aj na pohľad či počutie. Páči sa mi aj jeho vôňa, praskot v kozube, teplo, ktoré ide z neho, energia. Nakoniec som pri dreve ostal ako pri mojom celoživotnom koníčku." Rezbár neabsolvoval žiadne umelecké školy, len výtvarný krúžok v základnej skole. Vytvoril si sám svoj štýl.
Vraj si bije hlavu o stenu
„Musím sa priznať, aj keď nerád, že k písaniu básní som sa dostal až po ukončení pobytu v ústave," priznal liptovskohrádocký básnik Ivan Šobáň.
Básnik prežil deväť rokov svojho detstva v ústave pre telesne postihnutú mládež v Bratislave. Nerád tam chodieval. „S odstupom času sa ináč pozerám na svoje detstvo, a bijem si hlavu o stenu, že som si ho rozumnejšie neusporiadal."
V druhej triede základnej školy Ivanovou rehabilitačnou sestričkou bola bývalá brankárka v hádzanej Vierka Datinská, ktorá hrávala za Inter Bratislava. „Veľmi som si ju obľúbil. Vierka ma naučila hrať šach. Vtedy som bol na seba hrdý."
Vďačia rodičom
„Môj otec sa umelecky tiež prejavoval," pridal D. Novotný. „Robil rôzne sošky z hliny, maľoval, písal básne, hral divadlo, bol vášnivým turistom a záhradkárom, krížovkárom a bol aktívny v rôznych oblastiach umenia a spoločenského života. Často sme spolu chodili po horách. Za veľa mu vďačím."
Rovnako hodnotí vzťah rodičov k svojej záľube aj Ivan Šobáň: „Bol to otec, ktorý mi zaobstaral starší písací stroj. Vtedy začalo moje písanie. Rodičia boli prekvapení, keď som vytvoril prvé básne. Mama mi ich čítavala, aby som ich aj počul. Nebolo to jednoduché, ale našiel som sa vo svojej tvorbe.“
Pomohol mu aj tábor
„Veľakrát som bol v pionierskom tábore a tie boli vždy v prírode, takže zas blízko dreva. Robil som píšťalky, gumipušky, luky, šípy, no hlavne turistické paličky s hlavami podobnými ako sú na Veľkonočným ostrovoch," doplnil rezbár.
„Neskôr rôzne Venuše, akty a ľudové sošky. Keď si spomeniem na začiatky, mal som aj kvôli drevu a rezbárčine veľmi pekné detstvo. Rodičia aj škola ma v tom podporovali alebo lepšie povedané, páčilo sa im, čo robím aj napriek tomu, že som nebol najlepší žiak, čo sa týka učenia ."
Sú z nich králi s barlami
Básnika a rezbára spojili aj barle. Ani jeden z nich sa nepoddal chorobe, obaja tvoria s radosťou. Vtip im tiež nechýba. Upravili si barle tak, aby mohli na okoloidúcich zazvoniť, ak mi stoja v ceste. Ba vlani usporiadali spolu aj prvý ročník barlatónu. Akéhosi maratónu na barlách z Liptovského Mikuláša do Liptovského Hrádku. Možno v nich ostalo veľa z chlapčenstva, ale obaja sú králi. Nedali sa pokoriť.
