LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Kormidlo prvoligovej lode, ktorá by chcela do dvoch, troch rokov doplávať do extraligových vôd, zverili tiež jednému z odchovancov, Rudolfovi Zárubovi: „Pred niekoľkými sezónami som už pri našom áčku pôsobil v úlohe asistenta.
Toto je však pre mňa úplne nová výzva. Nebojím sa jej a dúfam, že sa dostavia žiaduce výsledky. Čím skôr, tým lepšie pre nás všetkých, ktorým záleží na osude mikulášskeho hokeja,“ zdôraznil bývalý obranca a špecialista na ukážkové bodyčeky.
Po zavŕšení hráčskej kariéry ste prešli ako tréner klubovou hierarchiou po jednotlivých schodíkoch od prípravky cez športové triedy a mládež.
- Možno sa niekomu zdá takáto postupná cesta zdĺhavá, no podľa mňa nie je najsprávnejšie zísť z ľadu
a hneď vyskočiť na trénerský post k seniorom.
Chcel som v prvom rade učiť prvé krôčiky najmladších chlapcov, aby som pochopil, ako výkonnostne rastú a rozvíjajú sa. Bola to dobrá škola.
Práca s prvým družstvom by už v podstate mala spočívať vo výbere tých najlepších s prihliadnutím na reálne možnosti klubu, určovanie taktiky a koučovanie zápasov. Dúfam, že sa budeme musieť čo najmenej vracať
k úplným základom.
Odjakživa máte povesť človeka, ktorý šíri okolo seba úsmev a dobrú náladu. Naša situácia si žiada nezlomného optimistu.
- Dnešný svet je často len o stresoch a kritizovaní. Veľakrát pritom akosi zabúdame, že treba i chváliť za to dobré či vyzdvihnúť aj tých, ktorí sú zdanlivo v úzadí, aby nadobudli vnútorné presvedčenie, že sa môžu dostať do popredia.
Takže mojím krédom je snaha naladiť všetkých okolo na správnu strunu a rozdávať pozitívnu energiu, z ktorej sa dá čerpať neuveriteľná životná sila. Verím, že práve niečo také náš klub potrebuje.
Uplynulú sezónu sme strávili v prvej lige. Pokus o okamžitý návrat medzi elitu sa nepodaril.
- Pred podpisom zmluvy som absolvoval viacero sedení
s naším klubovým vedením.
Filozofia postupných krokov budovania pevnej kostry
z odchovancov sa stotožňuje s mojou. Mikulášsky hokej mal svoju pravú silu vtedy, keď bol založený na hráčoch, ktorí sa prepracovali na súpisku áčka z vlastných radov. Teraz sme tak trochu prototypom celého slovenského hokeja.
Mladšia generácia nedokázala nadviazať na predchádzajúce výdatné ročníky,
v ktorých sa akosi prakticky zakaždým urodilo dosť hráčskej kvality na plnohodnotné doplnenie kádra. Vráťme sa však od spomínania do reality. Aj silné extraligové kluby sa v poslednej dobe presviedčajú, že je lepšie pracovať s chlapcami, ktorých poznajú, ako neustále kupovať mačky vo vreci.
Mikulášsky hokej bol dlho vychýrenou liahňou.
- Extraliga je bez diskusie aj otázkou zabezpečenia veľkých financií. U nás vždy chýbali, preto sme v nej nikdy nehrali naozaj prvé husle. Naším nepísaným poslaním bola a pravdepodobne aj bude výchova budúcich opôr pre solventnejšie kluby.
Nie je to rozhodne málo, veď ani to nedokáže hocikto. Netreba brániť šikovným chlapcom, ktorí majú na viac, aby sa uplatnili vyššie. Práve naopak, musíme im otvoriť dvere smerom von, ale aj dnu. Ideálnym príkladom je Juro Kledrowetz. Vrátil sa domov a očakávam od neho pomoc pri odovzdávaní skúseností našim mladým chalanom.
Sme v polčase prvej fázy prípravného obdobia.
- V našom domácom prostredí pracujeme na naberaní kondície, obratnosti, rýchlos-
ti, vytrvalosti, výbušnosti. Podstatné je, že všetci hráči začali z jednej čiary a je len na nich, kam to dotiahnu.
Samozrejme, o osude toho ktorého hokejistu nerozhoduje len príprava na suchu, hoci je nesmierne dôležitá. Niekto je od prírody bežec, niekto skôr kulturista, no podstatné na ľade je korčuľovanie, prihrávky, presná strela... Kto v príprave preskočí v prvom rade svoj tieň a počas sezóny sa neuspokojí s málom, pôjde hore.
S čím budete spokojný vy osobne?
- Opakujem, sme ešte iba na úplnom začiatku. Prípravou na suchu sa to všetko iba začína, preto nechcem vyslovovať zbytočné proroctvá.
Moje osobné ambície podriaďujem nášmu spoločnému cieľu. Vyrástol som na tomto štadióne, v tomto klube. Neskrývam, že byť jeho hlavným trénerom je pre mňa obrovské zadosťučinenie, ale zároveň povinnosť odovzdať mu všetko, čo ma naučili moji tréneri.
Každý musí mať krátkodobé i dlhodobé méty. Priznám sa, že podobne ako viacero hráčov mojej generácie som mal sen dostať sa na dobrú vojenčinu. Možno sa to dnes zdá trochu prízemné, ale bol to výdatný hnací motor a viacerí z nás sa napokon dokázali presadiť v náročnej federálnej konkurencii.
Čo k tomu chýba súčasným mladým hráčom?
- Mnohí chlapci si dosť dobre neuvedomujú, aké majú dnes možnosti rozvíjať svoj talent. Nielen oni, ale najmä ich najbližšie okolie vidí iba NHL, KHL a zabúdajú na zákonitú postupnosť.
Nik si nesmie myslieť, že už v doraste je hotovou hviezdou, ktorej už nemá kto čo poradiť. Treba si to všetko poctivo preskákať, aj zvýšený hlas trénerov. Napríklad v Trenčíne som zažil pána Waltera. Vravel som si, že už nemôžem, končím, a on mi dokázal, že je vo mne ešte ďaleko viac, ako som si myslel.
Dokážem sa vžiť do situácie mojich terajších zverencov, navzájom sa dokonale poznáme. Dúfam, že vzájomná dôvera nám pomôže spoločne sa posunúť ďalej.
