V akých oblastiach? Môžete byť konkrétnejší?
- Predstavy o Iráne u nás sú skreslené. Nehovorím, že je to ideálna krajina, je tam zložitá politická situácia, ale ľudia, ktorých sme stretli, boli k nám priateľskí, pohostinní a nemali sme žiaden problém. Alkohol je tam zakázaný, za krádeže a drogy sú prísne tresty, často aj tresty smrti, takže sme nestretli žiadnych opitých výrastkov, nikto nás neokradol. Ak hrozilo nebezpečenstvo, tak zo strany štátnych úradníkov.
Prečo?
- Nemajú radi západných turistov a hlavne novinárov. Mal som so sebou filmovú techniku, mohli by si myslieť, že sme novinári alebo špióni. Raz som filmoval v Teheráne atmosféru na trhu a prišiel za mnou policajt. Povedal, aby som rýchlo kameru skryl, lebo budem mať problém.
Prečo ste išli do Iránu a čo ste tam robili?
- Kamaráti tam majú kamaráta, Slováka, ktorý pracuje na veľvyslanectve v Teheráne a on nás pozval v marci na lyžovačku. Aj sme u neho bývali. Teherán je postavený v kopcoch a priamo nad ním sa týči štvortisícovka. Videli sme ju z okna domu, v ktorom sme bývali.
Pohľad z okna domu, v ktorom býva slovenský diplomat a prichýlil v ňom aj svojich kamarátov. Desať minút chôdze od domu je lanovka, ktorá ich vyviezla až do lyžiarskeho strediska. FOTO: RASŤO HATIAR
Desať minút chôdze od neho sme nastúpili na lanovku, ktorá nás vyviezla až do obrovského lyžiarskeho strediska Tochal. Boli sme tam iba raz, vyhľadávali sme skôr menej známe kopce.
Najvyšší iránsky vrch Dámávan (5671 m n.m.) vás nelákal?
- Nie, práve preto, že tam chodieva veľa turistov a je to komerčný vrch. Navyše, nie je ničím zaujímavý, pripadá mi ako veľký krtinec.
Najvyšší iránsky vrch Dámáván je vlastne vyhasnutá sopka. FOTO: RASŤO HATIAR
Náš cieľ bol ísť do neprebádaných alebo menej prebádaných končín. Chceli sme zažiť niečo iné, dobrodružstvo, divočinu.
Akú najväčšiu divočinu ste zažili?
- Zlyžovali sme San Boran, horu asi 500 kilometrov od Teheránu. Je to štvortisícovka zaujímavá tým, že dolu sú púšte a polopúšte, žiadne lesy a kosodrevina a z púšte sme prešli rovno do snehu.
Na kopec sme išli dva dni, prespali sme v kamennej búde. Neexistovali žiadne mapy, výstupové trasy, značky. Bolo to krásne v tom, že ste boli úplne sami, nikde ani nohy. Po tom túži duša každého horolezca a skialpinistu zažiť tak trochu pocit objavovania hôr. U nás ani v Európe také niečo už nezažiješ.
Cesta zo San Boranu. Zo snehu prešli rovno do púšte. FOTO: RASŤO HATIAR
Väčšina kopcov, ktoré sme zlyžovali, pred nami ešte nikto nezlyžoval. Takú perfektnú lyžovačku a prašan ako v Iráne som nezažil desať rokov.
Koľko kopcov ste zlyžovali?
- Päť štvorticícoviek. Mali sme v pláne zlyžovať aj druhý najvyšší iránsky vrch Elam Koch. Ale bolo zlé počasie, stále snežilo, tak sme sa vrátili. O dva týždne sme sa o to pokúsili znova. Na mieste, ktorým sme predtým prechádzali, bola spadnutá obrovská lavína, podobná ako v Žiarskej doline. Povedali sme si, že je dobré, že už spadla a pokračovali sme ďalej. Ale okolo nás to rachotalo, počasie sa zhoršovalo, tak sme sa zase radšej otočili.
Bývali ste v Teheráne. Aké je to mesto?
- Asi pätnásťmiliónové, moderné, ale dosť znečistené. Pri cestách sme videli veľa odpadkov, cesty boli v špičke prepchaté autami, všade boli zápchy. Kam sa dalo, chodili sme pešo. Bol tam taký smog, že nás štípali oči. Niektorí ľudia dokonca chodili s rúškami.
Moslimské ženy chodia zahalené celé. Alebo nie?
Zahalené ženy sme videli iba v jednej zapadnutej dedinke. V Teheráne chodia ženy pekne, moderne oblečené, upravené a nemajú zahalené tváre, iba vlasy. Nosia šatky, čo je celkom pekný doplnok. Hovorí sa, že najkrajšie ženy sú Slovenky, ale treba sa ísť pozrieť do Iránu.
Tiež sa hovorí, že Iránčanky sú utiahnuté, podriadené mužom, s cudzími sa nesmú ani rozprávať. Keď som raz na trhu fotografoval, oproti mne fotografovala jedna Iránčanka a stretli sme sa fotoaparátmi. Prišla za mnou, spýtala sa ma, aký mám fotoaparát a či by som jej neposlal fotku cez facebook. Poslal som jej ju, poďakovala a mám ju zaregistrovanú medzi kamarátmi. V Iráne majú kontrolovaný internet, nemôžu naň dať hocičo. Ja som sa tam na facebooku nedokázal prihlásiť.
Na túto fotografiu je Rasťo Hatiar hrdý. Na trhu v Teheráne odfotografoval iránskeho predavača v tričku s nápisom USA. Oficiáne Irán Ameriku nemá v láske a všetko americké odmieta. FOTO: RASŤO HATIAR
Zaujímavosti o Iráne
* Irán bol do roku 1935 nazývaný Perzia.
* V Iráne žije asi 75 miliónov ľudí. Hoci Irán má vládu aj prezidenta, skutočnú moc v krajine má desať islamských duchovných vodcov – ajatolláhov.
* Iran označujú za najkonzervatívnejšiu islamskú krajinu. Ženy musia dodržiavať hidžáb – predpísaný spôsob obliekania (zahalená hlava, dlhé šaty). Nesmú , napríklad, chodiť na futbal, ženské športy považujú niektorí moslimskí duchovní za produkt špinavej západnej kultúry a mali by byť, podľa nich, zakázané.
* Kameňovanie je súčasťou Koránu aj islamského práva. Tento trest môžu udeliť za cudzoložstvo ženám aj mužom. Muža pri tom zakopú po pás do zeme, ženu po ramená, a ľudia do nich hádžu kamene.
* Iránski poslanci chcú zakázať pohyb psov na verejných priestranstvách aj ich držanie v bytoch, lebo psy považujú za nečisté a podľa niektorých je to slepá imitácia západnej kultúry. Deťom zakazujú hrať sa so západnými hračkami, namiesto Barbie v minišatoch by sa mali hrať so zahalenými bábikami. Nemali by čítať Harryho Potera, pozerať Spidermana či hrať západné počítačové hry.
* V Iráne hrozí trest smrti nielen za vraždu či ozbrojené prepadnutie, ale aj za odpadlíctvo od viery či cudzoložstvo. Môžu popraviť aj ľudí, ktorí ešte nemajú 18 rokov.
* Irán rozmiestnil v Červenom mori svoje ponorky a na obežnú dráhu vyslal svoj druhý satelit. Spojené štáty a ich spojenci sa domnievajú, že Irán sa pokúša vyrobiť jadrovú bombu.
Horolezec, cestovateľ a filmár Rasťo Hatiar sa zúčastnil na horských expedíciach v Európe, Á zii aj Amerike . Prostredníctvom svojich filmov sprostredkováva divákom zážitky z miest, kam sa mnohí z nich nikdy nedostanú. Bol vo Venezuele, Argentíne aj na Aljaške, kde nakrúcal zatiaľ svoj posledný film Dotknúť sa Denali. Najviac ocenení na festivaloch získal doteraz jeho film z Kirgizstanu Stratení nomádi. Žije v Dúbrave, kde má svoje filmové ceper štúdio. FOTO:(BVK)
Rasťo Hatiar pripravuje aj film o lyžovačke v Iráne. Sprevádzať ním bude malé ružové prasiatko, ktoré si nosili so sebou. Požičala im ho dcéra slovenského diplomata, u ktorého bývali. FOTO: (BVK)
