LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Hoci majú na čas náročné zamestnanie, dve z nich aj rodiny, prihlásili sa do výtvarného odboru základnej umeleckej školy. Hrádočanky Beata Vavrová a sestry Jana Nagyová a Petra Lackaňová vystavujú svoje výtvarné práce v Galérii na schodoch v kultúrnom dome. Výstavu s názvom Pohľady dozadu usporiadalo mesto Liptovský Hrádok a skupina neprofesionálnych umelcov Art štúdio.
Architektka Beata nazbierala prvé skúsenosti vo výtvarnom odbore pri učiteľke Jana Kacianovej ešte v časoch, keď navštevovala základnú školu. Neskôr prišla do styku s výtvarnou výchovou na vysokej škole.
Nechtová dizajnérka Petra, hoci rada kreslila odmalička, sa intenzívnejšie začala venovať výtvarnej tvorbe ako študentka odboru textilného výtvarníctva v Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. Jej staršia sestra Jana, kozmetička a vizážistka, z nich mala najmenej skúseností, keď sa pred šiestimi rokmi prihlásila do Základnej umeleckej školy v Liptovskom Hrádku.
Beata oslovila učiteľku, aby ich viedla
Zaujímalo nás, ako napadlo dospelé ženy chodiť do výtvarnej. Všetky tri sa zhodli, že si chceli splniť detský sen. Darí sa im to pod vedením učiteľky Libuše Vyšnej.
„Spomínam si na pekné zážitky z výtvarnej ešte pri Jane Kaciánovej. Ako sa človek pri tvorbe uvoľní, pri kreslení, maľovaní či modelovaní sa dostane do inej dimenzie a urobí niečo pekné. Aj keď v dospelosti je to ťažšie, ale chcela som opäť zažívať taký relax,“ začala hovoriť Beata, ktorá na vyučovacích hodinách v škole nikdy nevyrušovala, pretože si stále kreslila.
S Libušou Vyšnou sa Beata Vavrová poznala už dávnejšie a keď sa rozhodla, že ide do toho, oslovila ju, či by sa vo výtvarnom odbore nechcela venovať aj dospelým.
Jana má rada abstraktnú tvorbu
Učiteľka na návrh pristala a do výtvarnej sa k nej prihlásila aj Jana Nagyová. „Vždy som závidela mladšej sestre Petre, že vie kresliť a maľovať,“ povedala s úsmevom.
Na Jankin prvý príchod do triedy si Beata pamätá: „Učiteľke povedala, mňa asi nebudete chcieť, lebo neviem kresliť.“
Jana dodala: „Áno, uviedla som sa, že sa mi páči abstraktná tvorba a nemám rada zátišia a krajinky.“
Všetky tri študentky Libuše Vyšnej si však pochvaľujú, že učiteľka si nepresadzuje len svoje myšlienky a názory, ale dáva im dostatočný priestor na vlastnú realizáciu a rešpektuje voľnosť pri tvorbe, ktorú výtvarník potrebuje.
Petra sa po roku nechala prehovoriť
Petra chodí do výtvarnej päť rokov, o rok menej ako Jana a Beata. „Janke sa tam zapáčilo a celý rok mi dohovárala, aby som sa tiež prihlásila, vraj keď viem kresliť, mám čo rozvíjať ďalej,“ poznamenala Peťa. Chodí tam a neľutuje. Najradšej maľuje olejomaľby veľkých rozmerov alebo miniatúry, pri ktorých sa môže vyhrať so štetcom a farbami. Keď ju téma zaujme, nejde sa od obrazu odtrhnúť.
Ako reaguje, keď sa jej nedarí? „Aj to sa stáva. Ak neviem, čo ďalej s dielom urobiť, rozstrihám ho alebo povyrezávam, nalepím na iný papier. Začnem niečo robiť a výsledok je iný, ako som mala v úmysle na začiatku. Pekné na tom je, že aj z nechceného môže vzniknúť zaujímavý výsledok. Na hodinách sa snažíme aj z nedokonalého vytiahnuť dokonalé a navzájom sa povzbudzujeme,“ vysvetlila Peťka.
Spolužiačky sa navzájom obohacujú
„Naše hodiny nie sú len o tom, či má niekto talent, alebo nie. Ide o to, aby sme si pri tvorbe psychicky oddýchli, vyvetrali hlavy,“ dodala Beata, ktorá do výtvarnej pritiahla aj svojich dvoch synov, dve netere, dvoch synovcov a dokonca aj svoju mamu Alenku Kurpasovú.
Beatu tiež zaujíma olejomaľba. Na začiatku doniesla na hodinu plátené plachty, čím skôr chcela vyskúšať voľné nanášanie farby na veľkú plochu. Odniesla ich však napokon späť domov a na olejomaľbu používa maliarske plátno.
Baví ju tiež, ako rozvíjajú svoju techniku, napríklad, pri linoryte. „Urobím linoryt a Peťa mi poradí, aby som urobila na jeden list dva odtlačky. Každý iným smerom. Vznikajú tak zaujímavé kompozície a navzájom sa podobnými radami obohacujeme.“
„Napadlo mi to, keď som robila grafiku na tému ruky. S tým istým odtlačkom sa dá ďalej pracovať. Ale urobila som aj druhý linoryt, ruku som vyryla inou hrúbkou rydla, inou štruktúrou. Obidva linoryty som odtlačila na jeden list a vzniklo z toho slnko,“ dodala Petra.
Na piatkové hodiny sa vždy veľmi tešia
Všetky tri absolvovali aj kurz maľovania na hodváb, ale najviac z nich táto technika oslovila Janku. „Fascinuje ma nanášať farby na jemnú textíliu. Ale aj na sklo. Nebránim sa žiadnej technike ani novým veciam, pretože všetky majú čo do seba a sú niečím zaujímavé,“ pripomenula.
Hoci jej spolužiačky, skupina šiestich – siedmich žien v triede, majú podľa Jany pred ňou určitý náskok, pretože prišli do výtvarnej so svojím vyhradením štýlom, neprekáža jej to. Trpezlivo si vytvára vlastný štýl a tiež: „Ťahám dopredu Petru,“ zasmiala sa.
V každom prípade, Beata, Jana aj Petra, sa tešia na každé piatkové popoludnie, keď majú hodiny výtvarnej výchovy. Pri tvorbe prichádzajú na iné myšlienky a najmä relaxujú pri tom, čo robia radi. Výstava ich výtvarných prác Pohľady dozadu potrvá do konca júla.
