LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V synagóge autorka vystavuje viac ako sedemdesiat obrazov, z ktorých cítiť Gabikinu originálnu osobnosť, fantáziu, citlivé vnímanie sveta, zmysel pre komplikované témy. Námety spracováva výtvarníčka rôznymi výtvarnými technikami. Obrazy precízne prepracuje do každého detailu a aj temné a tajomné stavia do kontrastu so žiarivými farbami.
Gabriela Mellegová pochádza z Liptovského Mikuláša, ale od roku 1994 žije aj s rodinou v Austrálii, v súčasnosti na Gold Coast. Ešte na Slovensku sa venovala divadlu, hudbe, spevu a profesionálne aj tancu. Zlákalo ju tiež módne dizajnérstvo a za svoje modely získala niekoľko významných ocenení.
V módnom návrhárstve pokračovala aj po odchode do Austrálie. Neskôr tam začala maľovať obrazy a zúčastňovať sa na kolektívnych výstavách. Na nich zbierala skúsenosti a pozitívny ohlas na jej práce jej dodával odvahu a chuť pokračovať.
„Najviac si pamätám prvú výstavu v spolupráci s Gold Coast Multicultural Arts Group in Collaboration v roku 2004. V rámci projektu, na ktorom sa zúčastnili umelci z desiatich krajín, boli vystavené štyri moje obrazy so slovenskou tematikou. Cieľom projektu bolo ukázať, že aj ľudia rozdielneho vierovyznania a pôvodu môžu v harmónii spolupracovať a tvoriť,“ dozvedeli sme sa.
Spomedzi tristo diel ocenili aj Gabikinu Večnosť
Ďalšou výstavou, ktorá ju presvedčila, že ísť vlastnou cestou bude pre ňu dobré, bola Elanora art show. „Bola som veľmi milo prekvapená, že moje do zlata ladené dielo Večnosť s náročnou tematikou bolo jedno z ocenených, spomedzi tristo prác.
Ešte spomeniem výstavu, ktorú organizoval Gold Coast City Council, nepamätám si presne, v ktorom roku bola, ale bolo obdobie sucha a aj téma sa tak akosi volala,“ poznamenala.
Rozhodla sa trochu experimentovatť, vzala to doslova a dielo veľké jeden a pol krát jeden a pol metra vytvorila zo suchých materiálov. Lepila stovky kávových zŕn, farebných fazuliek, suchého hrachu, šošovice a iných do rôznych tvarov. Na konci vzniklo slnko.
„Na vernisáži som mala radosť, koľko ľudí venovalo pozornosť mojim zrnkám. Mala som ho dlho zavesený na stene, veľmi som ho mala rada. Raz, keď nastalo obdobie dažďov, vyložila som ho do záhrady. Fazuľky nasiakli vodou a obraz začal klíčiť. To bolo nádherné ukončenie jeho existencie.“
Gabike pribúdalo nielen skúseností z výstav, ale aj obrazov. Začala preto rozmýšľať o svojej prvej autorskej výstave.
„Práve v čase, keď som sa rozhodovala, kde ju uskutočním, som stretla kamáratku Janku Kušnirákovú. Ona mi vnukla myšlienku, aby bola v Poprade. Prvýkrát som vtedy navštívila Podtatranské múzeum a keďže sa mi tam veľmi páčilo, bolo rozhodnuté. Na Slovensku som sa narodila, vyrastala, mám ho rada. Všetko do seba pekne zapadlo.“
Z Austrálie na Slovensko, z múzea do synagógy
Na výstave v Podtatranskom múzeu, ktorá bola od polovice mája do začiatku júla, Gabika vystavovala šesťdesiat obrazov a všetky sú vystavené aj v liptovskomikulášskej synagóge. Pribudlo k nim ďalších dvanásť, pretože je tam k dispozícii väčší priestor.
Organizátormi výstavy sú mesto Liptovský Mikuláš, Múzeum Janka Kráľa a Podtatranské múzeum v Poprade. Výstava Návraty domov potrvá do 7. augusta.
Určite nebolo jednoduché dopraviť také množstvo obrazov na druhú stranu zemegule. Zaujímalo nás, ako to Gabika zrealizovala.
„Obrazy som z Austrálie na Slovensko poslala loďou, doprava trvala dva mesiace. Už z Brisbane vyplávali s dvojtýždňovým oneskorením zapríčineným záplavami. Ich dopravu ohrozili aj zemetrasenia na Novom Zélande a v Japonsku. Pre nepriaznivé podmienky na mori som mala strach, že loď sa do Európy ani nedoplaví a moja niekoľkoročná práca skončí v slanej vode. Znamenala by to pre mňa nenahraditeľnú škodu,“ odpovedala Gabika.
Cez internet síce zistila, že loď dorazila do Singapuru, ale potom niekoľko týždňov nemala o nej žiadne informácie.
„Až keď bola pri Sardínii, zistila som, že sa nestratila, ale pokračovala cez Hamburg do Bratislavy. Odtiaľ sme obrazy previezli do Liptovského Mikuláša, Popradu a teraz späť do Liptovského Mikuláša,“ dodala výtvarníčka s úľavou, že počas dlhej a náročnej cesty sa žiadny z obrazov nepoškodil, akoby nad nim bola nejaká ochranná ruka.
Obrazy vidia diváci, ich príbehy pozná len autor
Gabika najradšej maľuje vysokopigmentovými akrylovými farbami. Používa aj bezfarebné lepidlá, tempery, priemyselné farby. Spája takzvané pocitové maľovanie s tradičným prácnym vymaľovávaním detailov. Farbu nanáša nielen štetcami, ale aj prstami. Keď maľovala obraz Pätnásť minút slávy, na písanie citátov na obraze použila osteň z dikobraza.
Rada nanáša farbu v hrubých vrstvách a niekoľko dní čaká, kým vyschne. Niekedy to trvá dlho, ale to je pre ňu výzva, že cesta k dosiahnutiu výsledku je ťažšia a pre ňu zaujímavejšia.
„Chcem, aby sa moje obrazy nedali prečítať za niekoľko sekúnd. Stále hľadám nové témy, nebaví ma maľovať jedným štýlom, napríklad, len portréty či krajinky. Inšpirácia je všade okolo, len treba mať otvorené oči.“
Každý človek môže mať na akýkoľvek obraz svoj pohľad, každý môže vidieť na rovnakom obraze niečo iné. Za obrazmi a ich vznikom sú však často príbehy, ktoré pozná len ich autor.
„Áno, každý obraz sa viaže k určitému miestu, nálade, situácii. Bolo by to na dlhé rozprávanie. Práve som dokončila jeden, ktorý mi už niekoľko rokov neschádzal z mysle. Mala som nejasnú predstavu cirkusu, cirkusového šapitó. Dlho som však cirkus nevidela. Až raz, keď som bola v Poprade, čakalo ma hneď pri stanici prekvapenie. Nádherný červený cirkusový stan.
Tento obraz poputuje do Ameriky zberateľovi, ktorý chcel mať na obraze zakomponovanú mníšku, lebo predstavuje poctivosť, šaša, aby sa človek nebral príliš vážne, leva s jeho silou. Ešte sú na ňom symboly závisti, smútku, dobra, zla, fantázie, teda zmes vlastností, ktoré majú všetci ľudia,“ porozprávala Gabika príbeh jedného z vystavených obrazov.
Adamovi sa páčia portréty, Jozefovi všetky
Jej srdcovou záležitosťou sú najmä obrazy, prostredníctvom ktorých spracováva zložitejšie témy na čiernom alebo červenom podklade. „Každý človek inklinuje k určitej farebnosti, mňa priťahuje to temnejšie. Ale rada maľujem aj na zlatý podklad.“
„Portréty, ktoré mama maľuje, sú úžasné. Chcel by som si ich nechať všetky len pre seba. Ale veľmi sa mi páčia aj obrazy, na ktorých zachytí prírodu a krajinky,“ vyjadril sa Gabikin syn Adam.
Manžel Jozef, na otázku, či má nejaký jej obraz najobľúbenejší, odpovedal: „Vždy je to ten, ktorý práve dokončí.“
