RUŽOMBEROK. „Moja matka potrebovala odbehnúť k mäsiarovi Šrobárovi. Videla, že tichučko v belčove spím, pokojne teda do konzumu odbehla. Keď sa vrátila, už som v kolíske nebol, ale šúpal som sa na zadku k dverám, a, údajne, som vôbec neziapal. Vraj mi matka vtedy povedala, že keď som tak ľahko z belčova zletel na zem, budem letcom. Mala pravdu.“
Takto opísal s úsmevom príbeh z detstva dnes už osemdesiatpäťročný spoluzakladateľ športového lietania, Albert Vojtech Turan.
Svetlo sveta uzrel v Liskovej 9. júla 1926. Už ako dieťa si nožíkom - rybkou vystrúhal prvé lietadielko. Upevnil ho na dlhú žŕdku a tú pridrôtoval k plotu. Vrčanie vrtuľky poháňanej vetrom mu znelo v ušiach uspokojujúcou melódiou.
Modely sa pri pristátí vždy poškodili
Jeho o štyri roky starší brat získal v tom čase časopis Mladý letec, v ktorom boli modely lietadiel, podľa ktorých sa dali realizovať kópie rôznych, vtedy známych lietadiel.
Vojto bol bratovým najtrpezlivejším pomocníkom, často aj praktickým radcom. Odmenou mu bola možnosť nosenia modelu z domu na lúku. Samozrejme, v začiatkoch, počas zalietavania, síce model pristál, no pre poškodenie ďalej lietať nemohol. Nikdy sa však pri týchto nehodách lietajúcich výtvorov nepohádali. Večer sa s chuťou pustili do stavania nového dielka.
Prihlásil sa do kurzu bezmotorového lietania
V lete 1941 sa V. Turan dočítal v leteckom časopise Slovenské krídla o možnosti prihlásiť sa do kurzu bezmotorového lietania na Straníku pri Žiline. Nezaváhal. Podal si žiadosť.
Prijali ho v máji 1942. Skúšku A kategórie urobil pri inštruktorovi J. Gleskovi, v auguste úspešne spravil skúšku B kategórie pri Horváthovi, ktorý bol jeho skúšajúcim aj pri C skúške v auguste roku 1944.
Vo svojich osemnástich rokoch začal teda lietať vo vychýrenej Plachtárskej škole na pyramíde Straníka, známeho svojou jedinečnou termikou. Pilotný preukaz mu podpisoval veliteľ Slovenského leteckého zboru Jozef Kalnovič.
Začiatkom septembra 1944 museli pre vypuknutie SNP spolu s matkou a tehotnou sestrou Magdou opustiť domček pri liskovskej železničnej stanici a za tmy sa vykradnúť do L. Štiavnice. Našťastie, ich nútený pobyt bol krátkodobý a nikomu sa nič nestalo.
Zo školy k útvaru a odtiaľ do pracovného tábora
Východoslovenská metropola Košice sa v roku 1947 stala miestom jeho základnej vojenskej služby. Ako žiak Vojenského gymnázia v Banskej Bystrici narukoval do takzvanej kadetky, odkiaľ mal byť po jednoročnom výcviku vyradený v hodnosti podporučíka. V škole bol úspešným aj spokojným poslucháčom.
To všetko sa však zmenilo v apríli roku 1948, krátko po známom komunistickom puči, nazvanom víťazný február. Bez udania dôvodu ho náhle prevelili zo školy k vojenskému útvaru a odtiaľ ho rozkazom pridelili do pracovného tábora v Svätej Dobrotivej.
Tam bol najskôr nasadený ako robotník do kameňolomu, neskôr sa stal kuričom parného drviča skál. Len pri prepustení sa dozvedel, že bol perzekvovaný za údajnú službu v maďarskej armáde, čo bol nezmysel.
Príčinou skôr mohlo byť, že pochádzal od Ružomberka. Vtedajšia byrokracia v prvej republike natoľko nedôverovala Slovákom, že stačilo len podozrenie z nacionalizmu, aby sa pobyt v pracovnom tábore stal realitou.
Návrat do Liptova a do národného aeroklubu
Opätovným príchodom do Liptova našiel v Ružomberku Slovenský národný aeroklub (SNA), ktorého členovia sa schádzali v klubovni Kultúrneho domu Andreja Hlinku, v miestnostiach, ktoré patrili Ružomberskému katolíckemu kruhu. Chlapci z klubu ho prijali za svojho.
Aeroklub mal klzák SG - 38 a vetroň GB 2a. Okrem toho SNA Ružomberok dostal konštrukciu hangára Kaminaty.
Pôvodne ju zamýšľali postaviť v priestore pod Predným Chočom. Vojto Turan ani veľmi nemusel prehovárať členov, aby hangár postavili na lúkach za Váhom, kde budova letiska stojí aj dnes. Montáž tohto potrebného zariadenia ukončili svojpomocne v roku 1953. Pracovali, ale aj lietali.
Vstup na letisko mu zakázali
Po obrodnom dubčekovskom procese, no najmä po následnej normalizácii Gustáva Husáka, komunisti v polovici roku 1969 ružomberský Aeroklub rozprášili. Alberta Vojtecha Turana ako predsedu postavili do svetla najostrejšieho pravicového oportunistu.
To sa už písal rok 1970 a 11. novembra tohto roku mu náčelník Aeroklubov Zväzarmu, plukovník Bechovský, napísal: „Nakoľko bolo zistené, že ste v roku 1968 boli predsedom Klubu technikov v SCP Ružomberok, ktorý bol po vyhodnotení uznaný ako pravicovo-dubčekovská organizácia, vaše počínanie v tej dobe je hodnotené ako veľmi negatívne. Tento stav sa nezhoduje so smernicami člena Aeroklubu Zväzarmu, preto vám z týchto dôvodov zakazujeme vstup na letisko a tiež vykonávať akúkoľvek činnosť v Aeroklube Zväzarmu.“
Takže dolietal. Ale mama predsa povedala, že bude letcom. Ako teda ďalej?
Rogalové krídlo ho chytilo za srdce
Vo februári 1975 videl Vojto Turan prelet šarkana - rogalového krídla z úbočia Soliska na zamrznutú plochu Štrbského Plesa. Tichý let pôvodne amerického patentu Francisa Melvina Rogalla ho natoľko nadchol, že to bolo chytenie za srdce.
Ešte v tom istom roku postavil so synom Mariánom a priateľmi prvé krídlo. Nechcelo im však lietať. O rok na to sa im podarilo zhotoviť ďalšie. Lietalo síce nižšie, ale lietalo.
Šiesteho septembra 1976 ho navštívil Jozef Nálepa z Prahy s priateľmi. Na Malinom Brde inštruktážne skúšali pražské krídlo World cup. Všeličomu sa Ružomberčania vtedy priučili a letové vlastnosti ich krídla sa opäť zlepšili.
Stretnutie rogalistov na Baranci
Výrazná hôľnatá dvojtisícovka Baranec v Západných Tatrách sa stala v roku 1978 miestom stretnutia rogalistov z celého vtedajšieho Československa a Maďarska.
Ten istý rok Májeková chata na Málinom Brde pritúlila účastníkov nultého stretnutia medzinárodných zimných stretnutí rogalistov. Účastníci sa na lyžiach spúšťali zo svahu populárnej zjazdovky.
Pristávali v protisvahu, kde je dnes začiatok detského vleku, na dobre viditeľné modré kruhy na snehu. Hodnotu pristátia určovala vzdialenosť od stredového bodu.
Demokraticky ho zvolili za náčelníka Delta klubu
Na jeseň v roku 1979 založil V. Turan Delta klub pri základnej organizácií Zväzarmu Ružomberok. Členovia ho zvolili za náčelníka. Nebolo to síce podľa predpisu, no nebol dosadený, ale demokraticky zvolený, čo sa vtedy veľmi nenosilo.
Začali stavať nové krídla, prerábali staré. V roku 1982, spolu s Vladom Hušekom skúšali lietať s prvým motorovým rogalom. Projektu nerobili publicitu, snažili sa ho utajiť. Vraveli im: „To nesmiete, nemáte na to povolenie.“
Zrodenie krídla ako labutia pieseň športového pilota
No keď od Ústredného výboru Zväzarmu, Štátnej leteckej inšpekcie či Federálneho ministerstva dopravy povolenie žiadal, ostalo dlhodobé ticho.
Priatelia okolo V. Turana zhotovili v roku 1988 kĺzavý padák. Vážil dvanásť kilogramov. Originálne vyrábaný mal hmotnosť päť kilogramov. Lietavosť ich padáka bola trochu ťažkopádnejšia, ale kĺzavé čudo lietalo.
To bola akási labutia pieseň športového pilota, úspešného konštruktéra, neúnavného organizátora a dlhoročného člena Ružomberského katolíckeho kruhu Alberta Vojtecha Turana.
Autor: František Dejčík
