Pri požiari zhorelo aj štvorročné dievčatko, ďalšie zomrelo na následky popálenia.
VAŽEC. Pri požiari zhorelo aj štvorročné dievčatko, ďalšie zomrelo na následky popálenia.
Zhorelo 461 domov, fara, pošta, hospodárske budovy a všetko, čo v nich bolo. V deň výročia požiaru vo Važci každoročne zvonia zvony a staršie ženy chodia v čiernom.
V miestnom evanjelickom kostole býva v tomto termíne druhá kajúca nedeľa. V ostatných cirkevných zboroch býva iba jedna na pamiatku zničenia Jeruzalema.
Pamätníci spomínali
Osemdesiate výročie vyhorenia obce si Važťania pripomenuli v kinosále obecného úradu. Premietli v nej krátky dokumentárny film, ktorý v obci natočili pre túto príležitosť pred niekoľkými týždňami. Michaela Matejková sa porozprávala s najstaršími Važťanmi, ktorí si ešte pamätajú vyhorenie Važca. V kinosále bol iba jeden z nich, Michal Prazniak, ostatným to zdravotný stav nedovoľoval. Najstarší Daniel Michalko má 98 rokov.
Veľa ľudí pracovalo v čase požiaru na lúkach ďaleko od Važca. Aj Michal Prazniak bol v čase vypuknutia požiaru na senných robotách. Keď prišiel domov, našiel iba spálenisko. Jeho mamu a mladšiu sestru s popáleninami odviezli do nemocnice. Mama prežila, sestra nie.
Mária Šípková mala v čase požiaru iba dva a pol roka, ale pamätá si úžasnú páľavu a to, ako ju staršia sestra ťahala z horiaceho domu.
„Naši mali lúky až pod Štrbským Plesom. Keď vedúci jedného hotela Danko zvolával ampliónom hostí na obed, na lúkach ho počuli. V osudný deň popoludní vraj kričal do ampliónu, aby Važťania bežali domov, lebo nad ich dedinou je obrovská žiara a dym. Ľudia nechali všetko tak a bežali do dediny. Mama hovorila, že už z diaľky cítila smrad z uškvarených zvierat.“
Čo bolo príčinou požiaru sa nikdy nezistilo, sú rôzne verzie. Možno iskra z komína, nedbalosť, ohorok z cigarety, náhoda. Šuškalo sa aj o dvoch záhadných mužoch s kufríkmi, ktorí vraj na vŕšku šibrinkovali s lupou či zrkadlom. Isté je len to, že iskra uprostred leta v drevenej dedine rozpútala hotové peklo.
Hálova drevenica prežila
„Prst boží či ruka diablova, zmietla podtatranskú dedinu. Za pár hodín zhorela do tla. Tú rozprávku o Važci v srdci si musím uložiť, niet miesta, kde by som ju pochoval. Čo krásy tu zhorelo pod šindľovými striebornými strechami, čo poézie uletelo s červenými plameňmi. Umrelo tu moje potešenie,“ týmito slovami opísal katastrofu český maliar Jan Hála. Važec mu tak učaroval, že sa v ňom usadil a maľoval važeckých ľudí, kroje, drevenice, okolitú prírodu.
Hálova drevenica patrila k jednej z mála, ktorú plamene nezasiahli. Neskôr sa maliar presťahoval do murovaného domu, v ktorom je v súčasnosti Hálova galéria a obecné múzeum. V Hálovej drevenici je tiež múzeum, takzvaná Važecká izba so starým nábytkom, dreveným riadom, náradím, krojmi a výšivkami.
Lektorkou v galérii a oboch múzeách je Margita Hybenová. Je predsedníčkou miestnej organizácie Matice slovenskej a stará sa o udržiavanie ľudových tradícií a zvykov v obci.
Postavili chudobienec
Situáciu vo Važci tesne po požiari natočili českí filmári, ktorí v tom čase filmovali v Tatrách.
Keď sa dopočuli o veľkom požiari, ponáhľali sa na miesto tragédie a podarilo sa im zachytiť osudné chvíle na filmové plátno. Pri pohľade na historické zábery spred osemdesiatich rokov sa mnohým tlačili slzy do očí.
Po požiari nemali ľudia kde spať, čo si obliecť ani čo jesť. Do dediny prišli vojaci s poľnou kuchyňou, varili a rozdávali polievky. Pre Važťanov vyhlásili celoštátnu zbierku, pomohli niektorí umelci, maliari, herci aj rodáci žijúci v Amerike.
Záujem pomôcť prejavil aj prezident T. G. Masaryk a jeho dcéra Alica, predsedníčka Československého červeného kríža. Jej zásluhou postavili vo Važci takzvaný chudobienec. Stojí dodnes a v súčasnosti sú v ňom byty.
Do zbierky pre Važťanov prispievali ľudia z celého Československa, ktorí s nimi súcitili. Ale našli sa aj takí, ktorí chceli na ich tragédii zarobiť.
Štyri mesiace po požiari napísal Daniel Okáli v časopise Dav: „Trebárs je nedeľa, po uliciach Važca nevidieť takmer ani jeden kroj. Mnohé deti behajú bosé, hoci v noci už mrzlo, poobliekané sú v najnemožnejšom odeve. Súcit meštiakov teda nestačil a trebárs na okresnom úrade ležia milióny, zatiaľ sedliaci mrznú, chodia ošarpaní, špinaví, ba azda aj zavšivavení, ako nám to rozprával maliar Hála. A hladujú.“
Michal Hyben vo svojej knihe Dúchanie do našej pahreby píše: „Ľudia sa natrápili, narobili, kým postavili nové domy. Boli to ťažké časy, preťažké roky, no u Važťanov sa opäť prehĺbila viera v seba. Pieseň pri lúčnych a poľných prácach opäť znela, i keď o čosi smutnejšie. Boli to roky ubolené, ale aj roky vzopätia. Važťania si vtedy ako prví z okolitých obcí svojpomocne vystavili vodovod, upravili cesty, začali s elektrifikáciou jediný rok postavili školu, opravovali domy, stavali nové, riadili domácnosť, obrábali polia a popri tom ešte aj robili, najmä na štreke.“
Važec sa postupne menil na modernú obec, pribudli obchody, služby, vybudovali nové námestie a v súčasnosti budujú kanalizáciu.
Výročie spevokolu
Okrem vyhorenia Važca si v obci pripomenuli aj 90. výročie založenia evanjelického spevokolu a 35. výročie úmrtia učiteľa, publicistu a spisovateľa Štefana Rysuľu.
Spevokol založil Ján Ilavský Podkrivánsky a jeho históriu priblížila Oľga Ilavská. V súčasnosti má približne dvadsať členov, väčšinou žien a vedú ho Ján Rysuľa starší a Viera Rysuľová. Na slávnosti zaspieval niekoľko nábožných piesní aj pieseň S kajúcim srdcom, ktorej text napísal Ján Ilavský Podkrivánsky pri príležitosti 50. výročia vyhorenia Važca. Hudbu zložil Karol Wurm. Zaspievali ju aj v evanjelickom kostole na ekumenických bohoslužbách.
Štefan Rysuľa
Na Štefana Rysuľu zaspomínala jeho praneter Anna Tóthová, ktorá o ňom edávno napísala knihu. Do života ju uviedli zhudobnenou básňou zo zbierky Golgota. Jej autorom je evanjelický farár Michal Lúčanský, tiež rodák z Važca a zhudobnil ju práve Štefan Rysuľa. Zaspievala ju Anna Feriancová.
O Štefanovi Rysuľovi porozprávala aj Zuzana Sviteková, ktorá prišla zo Štrby. Kedysi bola učiteľkou vo Važci a zdieľala s ním spoločný kabinet. Jeho pamiatku si uctili matičiari a predstavitelia obce položením vencov na jeho hrob na miestnom cintoríne. Veniec položili aj na hrob evanjelického farára Pavla Kmeťa, ktorý zo všetkých síl pomáhal Važťanom po požiari a pri obnove dediny.
Súčasťou trojitej slávnosti vo Važci bola aj výstava historických fotografií a dokumentov, ktoré požičal Ján Kováč, zakladateľ a majiteľ Múzea ľudových tradícií vo Važci.
Starosta Važca Rastislav Profant poďakoval všetkým, ktorí sa podieľali na príprave a realizácii celého podujatia aj tým, „...ktorí pred osemdesiatimi rokmi v ťažkých chvíľach vytrvali v úsilí o obnovu obce a zachovali nám náš Važec. Všetci si želáme a zároveň veríme, že to bolo posledné nešťastie, ktoré postihlo našu krásnu obec.“
