RUŽOMBEROK. Liptov si veľmi obľúbil. Pravdou je, že jeho láskou sa stal najmä Ružomberok s Černovou, Bielym Potokom a Vlkolíncom.
Majster Benka rovnako rád chodil na Gombáš, Švošov, ktorý na svojich skiciach označoval ako Šôšov. Navštevoval Liptovské Revúce, Hybe, Liptovský Hrádok, Demänovskú dolinu a Ďumbier aj Prosiecku dolinu. Obdivoval kraj pod Poludnicou, maľoval Vrbicu. Vari najviac sa zamiloval do Liptovských Sliačov.
Prvý kontakt s regiónom
O liptovský región sa obtrel už v polovici júla 1913, počas oravského študijného pobytu na katolíckej fare vo Veličnej. Keď prichádzal z Prahy, kde v tom čase býval, už pred Žilinou ho ohúrili vrchy Kysuckej brány Rochovica a ľavobrežná Brodňanka, malebne doplnené pyramídou Veľkého Vretena. Neskôr, pri prestupe v Kraľovanoch, na hraniciach s Liptovom, sa ho začala zmocňovať úzkosť spojená so vzrušením.
Vo svojich Pamätiach opisuje citové rozpoloženie takto: „Čo si ja, úbožiak, počnem so svojou paletkou ľúbivých tónčekov zameraných na tichučké potôčiky, impresionistické zákutia vŕb, široké pásy polí a rolí. Kde len ja začnem maľovať. Zavalili ma hory! Horiská!“
Kraľovianska stanica sa tak prvá dozvedela o jeho pochybnostiach pri pohľade na horských velikánov, na hučiace vody Váhu, na ťažké zdrapy chmár sprevádzaných ostrými tónmi zvoncov pasúcich sa ovčích stád.
Cesty do Liptova
V roku 1920 Benka opäť vycestoval cez leto na Slovensko, aby v kraji svojich prapredkov hľadal vlastnému naturelu primerané výtvarné spodobnenie. Usadil sa v zámožnej rodine senátora Jána Jančeka v Ružomberku. Pobyt sa mu stal rokom hľadania vlastného maliarskeho štýlu s prehodnocovaním ideových a estetických zásad, ktoré mu vštepoval profesor Alois Kalvoda. Začínala postupná transformácia jeho tvorby.
Pod dojmom vrchárskeho prostredia opustil platformu impresionistického spôsobu maľby a snažil sa o vlastnú expresívno-monumentálnu podobu. Posledným dielom Benkovho impresionistického obdobia je precítená Dúha venovaná pamiatke zosnulej milovanej matky.
Riaditeľ obraz nekúpil
Nasledujúci rok možno považovať za prelomový. Využil prázdninové cestovné štipendium vtedajšieho ministerstva osvety a vrátil sa opäť do Ružomberka, aby pokračoval v úpornom hľadaní vlastného pohľadu na tvary a dušu krajiny, ale najmä človeka v nej, čo dovtedajšia dekadentná a salónovo ladená maľba nepripúšťala.
Priatelia Martina Benku ho chceli finančne podporiť, a preto nahovárali riaditeľa miestnej banky, aby kúpil obraz, ktorý by zdobil vstupnú halu peňažného ústavu. Predseda správnej rady to však rázne odmietol: „Prečo maľujete tmavými farbami? Načo by nám bol taký výrazný smútok? Ja kubizmus nepodporujem, ani podporovať nebudem,“ dodal rázne a tým návrh na kúpu zamietol.
Z tohto pobytu vzniklo viacero obrazov. Najvydarenejší sa mu zdal obraz Drevorubači na Smrekovici, ktorý bol súčasťou expozície Slovenských výtvarných umelcov v reprezentačnej sále pražského Obecného domu od 21. mája do 30. júna 1921. Pod obrazom, ktorý usporiadatelia premenovali na Dřevorubci na Fatře, sa s Benkom a profesorom Kalvodom odfotografoval vtedajší prezident T.G. Masaryk.
Postavy od chrbta
V zime roku v tom istom roku bol Benka opäť v Ružomberku. Využil Jančekovu ponuku ubytovania v izbičke na zápalkárni i konania jarmokov na Rínku. Namaľoval obraz Trh v Ružomberku. Na pozadí zimnej mestskej veduty stoja skupinky sedliačok a gazdov vo vlniakoch a kožuchoch.
Všetky postavy na obraze sú viac či menej odvrátené, alebo úplne obrátené chrbtom. Autor akoby zámerne unikal pokušeniu zobrazenia určitej folkloristickej idyly. V obraze je skôr určitá zadumanosť i svedectvo prostej vznešenosti. Tento obsahový akcent sa odvtedy stal stálym a neodmysliteľným prvkom v každej výraznejšej Benkovej kompozícii.
Býval v nemocnici
Pri ďalšom návrate do Ružomberka sa ubytoval v budove bývalého riaditeľstva Nemocnice s Poliklinikou v Ružomberku. Pomohol mu pri tom Ľudový ústav zdravotnícky v spolupráci s Miestnym spolkom Československého červeného kríža.
Ubytovateľ mu viac rokov poskytoval aj letný ateliér. Pomerne priaznivé tvorivé podmienky spôsobili, že sa Benka s nezvyčajnou vervou venoval v Liptove svojej palete.
V rokoch 1926 - 1928 realizoval Benka dielo Ráno v Gombáši. Keď obraz v máji 1988 na Šiestej aukcii výtvarných diel a umeleckých predmetov v Bratislave ponúkali v dražbe, jeho vyvolávacia cena bola 295-tisíc slovenských korún. Suma, za ktorú obraz predali, nie je známa.
Liptovské korene Benkovcov
Postupne narastajúci Benkov vrúcny vzťah k Liptovu zrejme pramenil z jeho osobných vzťahov k nádhernému kraju, najmä však poznanie, že jeho predkovia odtiaľ pochádzajú. Potvrdil to aj v roku 1974 publicista a historik, uznávaný sliačanský farár Jozef Kútnik - Šmálov vo svojej rukopisnej štúdii Martin Benka a Liptovské Sliače.
Ako to bolo u Jozefa Kútnika - Šmálova zvykom, jeho ostré, no veľmi zasvätené pero, zabŕdlo do Benkových monografistov Wiliama Rittera, Jozefa Cincíka i Mariána Varossa. Vyčítal im, že pri prezentácii životopisu neboli pozorní a unikli im sliačanské korene Benkovho rodu, ktorý sa v Sliačoch volal Benko, no na Záhorí sa pretransformoval a dostal podobu Benka.
O Benkovcoch sú matričné záznamy od roku 1603. V rodine sa dedilo najmä tesárske remeslo. Keďže majetní mikulášski Pongrácovci mali statky aj na Záhorí, je samozrejmé, že už v 15. storočí existovali kontakty medzi Liptovom a Skalicou. Presun Benkovcov za väčšou skyvou chleba do Kiripolca, dnešného Kostolišťa, nebol preto zvláštnosťou.
Autor: František Dejčík
