LIPTOVSKÁ PORÚBKA. Vonku hral na fujare bača Albert Šimrák a okrem svojho večného optimizmu doniesol aj atmosféru tradičného slovenského remesla.
Život na salaši má v krvi. Bačoval jeho otec, brat, švagor, dokonca i manželkina matka.
Koliba v Liptovskej Porúbke sa stala jeho domovom, keď mal iba pätnásť rokov. Keby mu to dovoľovalo zdravie, ešte stále by sa lúčil so slnkom a každé ráno ho opäť vítal spolu s ovcami a pastierskymi psami.
Pred siedmimi rokmi sa musel vzdať milovanej práce pre vážne zdravotné ťažkosti. Keď potrebuje načerpať silu a energiu, vracia sa do koliby nad Dovalovom a z kravského mlieka vyrába len tak, pre svoje potešenie, korbáčiky, oštiepky a syry.
„Doma neobsedím. Musím pracovať s mliekom, neviem si ani predstaviť, že by to bolo inak,“ povedal Albert Šimrák. Ak je pekné počasie, okolo koliby sa so svojím verným psom krúti aj mesiac.
Istá robota bola lepšia ako škola
Albert Šimrák, rodák z oravskej Malatinej, ako pätnásťročný strávil letné prázdniny na salaši v Liptovskej Porúbke. Mesiac robil honelníka v kolibe pri turistickom chodníku na Slemä. „Žinčica a syr sa vtedy nepredávali. Turistom sme dali vždy len ochutnať. Potom sme zložili klobúky a kto chcel, ten nám do nich nejakým grošom prispel,“ rozrozprával sa bača.
Po prázdninách mal nastúpiť do školy v Oravskom Podzámku za zootechnika. Jeden telefonát do Liptova stačil, aby sa jeho život uberal smerom, ktorý ho vymaľoval farbami zelenej trávy a belosťou ovčej vlny.
„Nemal mi vtedy kto poradiť. Na salaši sa mi páčilo a povedal som , že si radšej zarobím, akoby som sa mal učiť v škole. Aj rodičia sa potešili každej korune,“ povedal Šimrák.
Od jari do jesene žil v kolibe pri ovciach a s kamarátmi valachmi. Cez zimu chodil štyri roky do bačovskej školy v Záblatí pri Trenčíne, jedinej svojho druhu v Československu. Prácu na salaši mal ako povinnú prax. Potom išiel vojenčiť a po návrate z vojny viedli jeho kroky opäť na salaš, tentoraz do Dovalova.
Zima, hlad a dobrá nálada
Opäť sa vrátil do známeho prostredia koliby v Liptovskej Porúbke, kde sa prvý raz dotkol salašníctva. Tento raz už nastúpil ako valach, pomáhal s dojením oviec. Na salaši pracovali, okrem neho, ďalší piati mládenci. Boli výborná partia a ťažkú prácu so štyristo ovcami zvládali s úsmevom, hoci na umorených tvárach. „Keby som sa mohol narodiť ešte raz, nemenil by som,“ zhrnul Šimrák spomienky na mladosť.
Bývali v kolibe, starom senníku s posteľami. Spomína aj na časy, keď salaše postele nemali a valasi spávali na čečine. Keď mrzlo, zažívali krušné časy. Do ohniska hodili hrubý klát, ktorý celú noc tlel, no napriek tomu ich zobúdzala zima a tak sa obracali k ohňu vždy tou časťou tela, ktorá omŕzala najviac.
Albert spomenul aj príhodu, ktorú mu rozprával otec, tiež bača: „Otec mal prácu veľmi rád, no s chlapmi sa museli pasovať s tvrdým hladom, často nemali čo do úst vložiť. Raz večer, keď sa s ovcami vracali po tme do koliby, našli pri rieke hrach. Naradostení ho nabrali do košieľ, tešili sa, že si ho ráno uvaria. Keď sa rozvidnelo, zistili, že namiesto hrachu obrali kúkoľ.“
Bežný deň v kolibe
Dnes si už len ťažko predstavíme, že pracovný deň začína o tri štvrte na tri a končí o jedenástej večer. Pre valachov to bolo ale nevyhnutné, nikdy nereptali a vždy vstali ešte skôr, ako sa zobudili ovce.
„Vstával som prvý. Založil som oheň a nechal zovrieť vodu. Tou sme potom vyumývali gelety, nádoby na dojenie mlieka, ktoré museli byť pripravené a čisté. Zobudil som ostatných, obliekli sme sa, prežehnali, štamprlíkom umyli zuby a išli sme dojiť,“ opísal salašnícke ráno Šimrák. Ničím sa nelíšilo od nedeľného či sviatočného rána, kedy si ostatní radi oddýchnu a pospia dlhšie. Ak by ovce nepodojili, zapálili či zasušili by sa im vemená.
Do šiestej hodiny ráno museli podojiť celé stádo. Potom ho valach spolu s honelníkom vyviedli na pašu. „Po ovčích chodníkoch sme kráčali na pašu aj hodinu. Nie je jedno, na akej tráve sa ovce pasú. Vravelo sa, že aj keď je holá zem, ale pôda je vápenitá, mlieko bude odtiaľ dobré,“ vysvetlil pastiersku alchýmiu Šimrák.
Ovce sa pásli približne päť hodín a znova sa zviedli ku kolibe, kde ich valasi opäť podojili. Kolobeh s vodením na pašu a dojením sa denne opakoval trikrát. Večer, okolo jedenástej už ovce zatvorili do košiara a vo viere, že ich nenavštívi medveď, zaspali.
Ruky nafúknuté ako balóny
O mlieko sa staral bača. On bol ten, kto vyrábal syry, žinčicu a kľagal mlieko, teda pridával do neho syridlo. Utieral každú syrovú hrudku, vyberal ich z cedienok – plienok. Ostatní valasi chystali drevo na oheň, vriacou vodou umývali riady, plienky a chystali všetko na ďalšie dojenie.
Z jedného dojenia mali toľko mlieka, že vyrobili dvadsať kilogramov syra. Na jar ho bolo najviac, ako sa rok chýlil k jeseni, mlieka ubúdalo. Zimu trávili valasi na družstve.
Ovcu museli valasi podojiť najviac do jednej minúty. Na jar dala z jedného dojenia aj pol litra mlieka, s pribúdajúcimi mesiacmi a znižujúcou sa kvalitou paše to bolo menej. Ráno a na obed nadojili valasi najviac mlieka. „Museli sme stíhať. Každý z nás vedel, čo má robiť, práca išla potom od ruky,“ opísal Šimrák.
Keď valasi po zime nastúpili na salaš, na jar sa zobúdzali s rukami ako balóny. S prvým štamprlíkom si teda neumývali zuby, ale vytierali ruky. „Od toľkého dojenia nám opúchali prsty. Ráno sme ich nevedeli vôbec vystrieť. Rýchlo sme ich rozhýbali a na obed sme ani nevedeli, že nás boleli. Lenže na druhý deň sa to všetko opakovalo.“
Dômyselná starosvetská chladnička
V kolibe si varili sami. V dedine kupovali knedle, aby si pripravili maďarský guláš, piekli kurence a varili si ryžu. Obľubovali však baraninu, chladničky vtedy nemali, a tak museli vymyslieť, čo urobia s mäsom, aby sa nepokazilo.
„Najprv sme zjedli vnútornosti, potom sme jahňa naporcovali a nasolili. Vložili sme ho do nádoby a husto poprikrývali žihľavou, aby ho nezacítili muchy. Nádobu sme potom skryli pod vodopádik. Takto to vydržalo aj tri dni, k mäsu sa nedostali muchy a voda ho zároveň chladila,“ vysvetlil Šimrák.
Mäso si uvarili s hrachom alebo kapustou, vyložili ho na varechu, do ktorej zbierali žinčicu a spoločne sa najedli. Kto bol najpomalší, umýval riady.
Na otázku, či si varili aj halušky s bryndzou, odpovedal bača s úsmevom: „Keď budete robiť v čokoládovni, nebudete jesť čokoládu stále, možno si dáte tabuľku denne.“
Menia sa len časy, dôvody ostávajú
Ľudia si dnes predstavujú život na salaši ako idylku z rozprávky. Sú preč od stresov z každodenných povinností, jediný, kto ich môže nahnevať je prítulný medveď alebo zablúdená ovca. Nie je to ale celkom tak. Na salaši nevedia, či je sviatok, nečušia pod strechou, keď vonku lietajú blesky. Ich deň sa riadi režimom oviec, nie ciferníkom hodín. Napriek tomu, ako to potvrdil aj Albert Šimrák, má svoje nezameniteľné čaro.
Na slová, že jeho manželka a deti museli byť veľmi tolerantní, keď bola hlava rodiny stále preč a domov chodila občas cez víkend, sa pousmial: „Veď dnes to nie je iné. Koľko chlapov cestuje za prácou ešte ďalej a zostávajú tam aj pol roka, aby zabezpečili rodinu? Výnimka je len v tom, že ja som bol na salaši a robil to, čo ma doteraz baví.“
