NIŽNÁ BOCA. Podľa Ivety Zuskinovej, riaditeľky Liptovského múzea, významnej etnografky a rodáčky z Nižnej Boce, zostal tento spôsob lúčneho hospodárenia raritou v rámci celého územia súčasného Slovenska.
„Tunajšie obyvateľstvo si vyvinulo unikátny systém lúčnych maštalí, tzv. stají. Dedina bola taká úzka, že okolo domov už nebol voľný priestor na hospodárske stavby. Ľudia tak uskladňovali krmoviny priamo na lúkach v podkroví maštalí, do ktorých na zimu ustajňovali dobytok," vysvetlila I. Zuskinová.
Jednotliví gazdovia mali v rôznych častiach chotára viacero stají, medzi ktorými počas dlhej zimy po spotrebovaní zásob sena premiestňovali statok. „Niektoré boli vzdialené od dediny aj dva, tri kilometre. Gazdiné chodili za kravami dvakrát denne a podojené mlieko znášali do dediny na ďalšie spracovanie," pokračovala riaditeľka Liptovského múzea.
Ženy zohrávali podľa nej v tomto jedinečnom systéme veľmi významnú úlohu. „Muži pracovali v lesoch, baniach, neskôr v továrni na výrobu rámov v neďalekej Malužinej, odchádzali za zárobkom do zahraničia. Starostlivosť o domácnosť zostávala na pleciach žien. Privyrábali si predajom produktov z mlieka, napríklad masla, tvarohu, smotany, ktoré nosili mestskému obyvateľstvu do Liptovského Mikuláša," skonštatovala.
Bocké ženy sa odnepamäti vyznačovali vynikajúcou fyzickou kondíciou. „Potrebovali ju na nosenie ťažkých viacvrstvových previazaných batohov sena z pokosených lúk do štítov stají. Vnášali ho tam oknami, do ktorých vystupovali strmými rebríkmi," spresnila s tým, že drevené stavby s charakteristickými šindľovými strieškami zdobili každú lúku a dotvárali typický obraz Bockej doliny.
„Vždy to bol mimoriadne upravený kus kraja s dôkladne pokosenými lúkami, vyhrabanými krtincami, vyzbieranými kameňmi, očistený od divokých náletov drevín. Mnohé tieto stavbičky už z neho medzičasom zmizli. Zachovalo sa už iba zopár polozrúcaných stají, niektoré si majitelia prerobili na rekreačné chatky," doplnila Zuskinová.
