Peter Živý sa na samote naučil zvládať nielen základné zručnosti života v domčeku, ale mal čas pozorovať prírodu a všetkými zmyslami vnímať jej čaro.
Boli aj iné dôvody, ktoré vás dohnali k prírode a ako život na samote zvládate?
- Život v meste a posledných sedem rokov vysokoškolského štúdia v Bratislave ma jasne nasmerovali k tomu, že som si uvedomil - takto žiť nechcem. Veľa okolitého, neosobného pohybu ľudí, rev áut. To nemôže byť tá pravá kvalita života. Potom som bol na civilnej vojenskej službe v Stredisku environmentálnej výchovy na Teplom Vrchu pri Rimavskej Sobote.
Tam som prežíval ticho, pokoj, moje zmysly boli napĺňané farbami, šumom vetra a vody. Vtedy som začal vnímať, že takýto život ma napĺňa. Uvedomil som si, že chcem kvalitne prechádzať práve takýmito zmyslovými zážitkami.
V meste sú ľudia veľmi nepozorní, rýchli, nie sú bežne prítomní v danej chvíli. Áno, volím si viac kvalitných zmyslových zážitkov a som spokojný, rád a naplnený. Našiel som si chalúpku na samote a tam som prežil ešte väčšie prehĺbenie zmyslovej výživy, farieb, vône, krásy.
Žijem na lazoch a cítim, že v škole či doterajšom živote som nedostal skutočný vzťah k prírode. Dostal som veľa teórie, ale bez chuti, vône, dotyku. Dostal som, akoby obrázok prírody bez skutočného hĺbkového prepojenia, bez skutočného ľúbenia prírody. Teraz vidím a viem, že matka príroda ma každý deň živí vodou, napĺňa vzduchom, jedlom, svetlom, všetko mi dáva, tak chcem, aby jej moje správanie robilo dobre.
Bežný človek sa v každodennom strese málokedy zameria pozornosťou na Slnko, pritom ono mu daruje teplo, daruje mu celý deň. Nepýta za to peniaze, nepýta nič, všetko dáva. Reálny dar, ktorý si, my ľudia, neuvedomujeme.
Veľmi málo si ctíme v živote úplne obyčajné veci, bez ktorých by sme nemohli zažívať to, čo nazývame darom života. Toto ťažšie pochopia ľudia, ktorí žijú viac zameraní na povrch, rozumový svet. Nie je to nič zlé či dobré, len je to iný druh pozornosti.
Ako žije muž z mesta na samote?
- Samota má svoje výhody. Možno v nej, napríklad, pozorovať prírodu, uvažovať o hlbších súvislostiach k nej. Začal som robiť aj častejšie so zemou. Boli to malé návraty mestského človeka k záhradke, prírode.
Vždy som si doniesol vodu z prameňa, drevo z lesa. Staral som sa o základné životné potreby. Cez leto som kosil, venoval som sa oprave chalúpky. Nazval by som to návraty k jednoduchosti.
Musel som sa zoceliť v praktických veciach, postupne som sa zoceľoval aj vnútorne. Potom som bol schopný žiť vnímavejšie aj v civilizácii.
Veľmi milujem fyzicky sa doslova vyšťaviť. Na samote vyrábam, napríklad, hracie paličky a všetko, čo viem, usilujem sa robiť hlavne ma- nuálne.
Hovorím o tejto etape života na chalúpke v minulom čase, lebo teraz som viac svojimi aktivitami v civilizovanom svete. Menej som na mieste, ktoré ma vyliečilo a napravilo.
Stále mi však samota darováva silu, pokoj. Tam dostávam balzam na celý nervový systém, zmyslové orgány, stravu pre dušu, ktorá potrebuje takúto jemnejšiu výživu. Tá naša slovenská príroda je raj na Zemi. Raj pre zvuky, farby, vône, tvary, všetky zmysly.
Momentálne žijem striedavo aj urýchleným spôsobom života, využívam civilizačné výdobytky. Cestujem po celom svete: Paríž, Berlín, Praha, Štokholm, Bratislava, Krakov, Bern, Moskva.
Prečo toľko cestujete po svete?
- Cestujem na miesta, kde žijú ľudia, ktorí uskutočňujú to, čo pokladajú za zmysluplné. Či už je to pedagogika, alebo výroba ekologických čistiacich prostriedkov, alebo výroba drevených hudobných nástrojov, či poľnohospodárstvo, ktoré je voči Zemi veľmi ohľaduplné, plné múdrosti, alebo starostlivosť o postihnutých ľudí.
Chodím na miesta, kde sa ľudia usilujú žiť úplne nové spôsoby života, ktoré im dávajú hlbší zmysel. Na niektorých miestach sa učím, na niektorých učím zase ja. Na týchto cestách striedam prijímanie a dávanie. A naozaj, každý deň sa učím.
Na cestách sa snažím vyberať si také životné príbehy ľudí, ktorí žijú sami seba, kde atmosféra okolo nich je čosi ako nové človečenstvo. Hovorím o človeku, ktorý zo seba vydáva šťavu, v ktorom rezonuje ľudskosť a teplo, ale zároveň je to aj človek – tvorca, ktorý robí to, čo najlepšie vie, všetko však v súlade s okolím.
Autor: Dagmara Sarita
