LIPTOVSKÉ VLACHY. Už tridsať rokov sa pravidelne, každý rok v auguste, stretávajú Sokolčania v sokolčianskom Háji.
Stretnutia sa začínajú položením kytice kvetov na cintoríne pri pamätníku, ktorý si Sokolčania postavili v roku 1984. Sú na ňom dve tabule, jedna je venovaná pamiatke obce a druhá padlým v SNP. Pri pamätníku sa prihovoril Ľudovít Petráš, tajomník Združenia Sokolčanov, ktoré založili v roku 1992, báseň zarecitovala Oľga Brnická.
O cintorín sa Sokolčania vzorne starajú, je vždy upravený a pokosený. V máji býva na ňom veľká brigáda, na ktorej sa zúčastňuje asi päťdesiat ľudí, upravujú ho vždy aj pred augustovým stretnutím.
Háj ozdobili stužkami aj srdciami
Z cintorína sa Sokolčania presunuli kúsok ďalej do svojho Hája, kde sa prihovoril súčasný sokolčiansky richtár Ján Laco. Richtára si volia Sokolčania každý rok na plese, odovzdajú mu klobúk, valašku a richtársku tašku.
Háj vyzdobili stuhami, drevenými vyrezávanými srdciami a tabuľou s nápismi Sokolče, Domov nosíme v srdci a Chráňme dedičstvo našich otcov. Ich autorom bol Sokolčan Ján Guoth a nosia ich na každé stretnutie.
Tento rok sa na ňom zišlo takmer sto ľudí z celého Slovenska. Pospomínali, zaspievali si a niektorí aj zatancovali. O muziku sa postarali traja Jurkovičovci – Zlatúš, Vladimír a Miroslav. Zahrali aj sokolčiansku hymnu Harfička.
Aby Sokolčanom nevyhrávali muzikanti aj v žalúdkoch, na ohnisku si opiekli špekačky, slaninku a kto čo doniesol. Zo stretnutia si všetci okrem pekných spomienok odniesli aj žlté igelitky, ktoré dali organizátori urobiť pri príležitosti 30. stretnutia Sokolčanov a 20. výročia znovuzaloženia urbáru. Bol na nich zobrazený sokolčiansky erb aj zvonica.
Aby mladá generácia nezabudla na svoje korene
Ešte predtým, ako sa Sokolčania vyberú na Háj, býva v Gôtovanoch urbárska schôdza. Predsedom urbárskeho spoločensta je Ján Čáni, ktorý bol aj jedným zo zakladajúcich členov Združenia Sokolčanov a prvým sokolčianskym richtárom.
Tajomníčkou urbáru je Oľga Brnická. Urbárske schôdze bývajú často v jej byte. Má v ňom množstvo dokumentov a písomností - žiadostí, vyjadrení, odvolaní, stanovísk a listov, ktoré adresovala rôznym inštitúciám s cieľom pomôcť Sokolčanom. Pripravuje aj scenáre a programy sokolčianskych stretnutí a plesov a stará sa o sokolčiansku kroniku. Pomáha jej pri tom jej dcéra.
Dlhé roky sa o kroniku staral Pavol Jurkovič. Zbieral a zapisoval sokolčianske povesti a všetko, čo súviselo s históriou obce. Robil všetko pre to, aby na Sokolče zostala pamiatka aj pre budúce generácie, a aby nezabudli, kde mali svoje korene.
Bol aj jedným z hlavných iniciátorov a organizátorov prvého stretnutia Sokolčanov v roku 1981, na ktorom sa zišlo viac ako tisíc ľudí. Organizoval aj ďalšie stretnutia a sokolčianske plesy. V tomto roku zomrel. Sokolčania si uctili jeho pamiatku aj pamiatku ďalších zosnulých Sokolčanov minútou ticha.
V obci boli dva štadióny, mäsna, pošta aj polícia
Sokolčanov volali bryndziari, lebo kedysi vraj sadili bryndzu z rebríka. Názov dostala obec podľa toho, že už v 13. storočí sa spomína ako zem kráľovských sokoliarov. Kedysi stál na Pisárke letohrádok, kde chodila šľachta na poľovačky. V dedine bolo plťovisko, mlyny, drviareň kôry a pred zatopením patrila k najvyspelejším obciam Liptova.
„Mali sme poštu, matriku, sporiteľňu, obecný aj notársky úrad, veľkú knižnicu, políciu, obchod, krčmu, mäsnu, zelovoc, dva štadióny - hokejový aj futbalový a veľký kultúrny dom. Hrávali v ňom divadlá aj operetu, na zábavy k nám chodili ľudia zo širokého okolia,“ zaspomínala Oľga Brnická. Pripomenula, že medzi najvýznamnejšie objekty v obci patrili Korytiny, kde sa v roku 1678 konala župná kongregácia.
Dvaja rodáci v hokejovej sieni slávy
V Sokolčiach sa narodil slávny hokejista Stan Mikita, ktorý sa pôvodne volal Stanislav Guoth. Ako 8-ročný cestoval do Kanady, kde sa o neho starala teta so strýkom, adoptovali si ho a neskôr si zmenil meno na Stan Mikita. V Sokolčiach bol na návšteve v roku 1960. S Oľgou Brnickou si vtedy na zábave v kultúrnom dome aj zatancoval, Jánovi Čánimu daroval malú hokejku. Jeho rodičia sú pochovaní na sokolčianskom cintoríne.
K známym sokolčianskym rodákom patrí aj ďalšia hokejová legenda Ján Starší. Keď ho spolu so Stanom Mikitom v roku 2003 uvádzali na bratislavskom hrade do hokejovej Siene slávy, prišiel mu zagratulovať k 70. narodeninám plný autobus Sokolčanov.
Cítia dvojnásobnú krivdu a trápi ich cesta
So zatopením obce sa mnohí vyrovnávali veľmi ťažko. Za pozemky, ktoré im v štátnom záujme vyvlastnili, dostali iba almužnu, a teraz pociťujú dvojnásobnú krivdu. Zistili totiž, že pozemky pri Liptovskej Mare, ktoré slúžili a mali slúžiť ako ochranné brehové pásy, nemalo sa na nich nič stavať a patrili štátnym lesom, vymenili za iné pozemky, predali ich súkromníkom a chcú na nich stavať chaty.
Trápi ich tiež zosuv svahu a hlavne cesty, po ktorej chodievali na sokolčiansky cintorín a Háj. „Po nedávnych záplavách posunulo cestu asi o dva metre k vode a prepadla sa asi o meter a pol. Nedalo sa po nej prejsť autami, takže sme tento rok na stretnutie museli ísť po poľnej ceste popod Háj. Ešte že nepršalo, lebo by sa po nej autami nedalo prejsť a starší ľudia by pešo hore nevyšli,“ povedal Ján Čáni.
Keď bola reč o ceste, spomenul, ako vyzerala cesta v Sokolčiach. „Bola prašná, lebo v súvislosti s plánovanou výstavbou priehrady Liptovská Mara bola stavebná uzávera a neoplatilo sa investovať ani do ciest, lebo sa vedelo, že obec skončí pod vodou. Dvakrát do týždňa ju chodieval z Ružomberka polievať fekálny voz, aby sa tak neprášilo."
Napriek tomu Sokolčania svoju dedinu milovali a veľmi im chýba. Bola a zostane pre nich navždy ich najkrajším domovom.
Na stretnutia Sokolčanov Oľga Brnická vždy vyberie a zarecituje verše alebo prečíta vety o domovine. Mnohí vedia naspamäť, že: „Dom možno zrúcať, možno ho aj predať, dom je dom. Ale domov, áno, skutočný domov je iba tam, kde sme začínali, kde sme šúchali a otĺkali kolená, kým sme sa naučili chodiť."
