„Stál na konci dediny, asi päťdesiat metrov od posledného domu. Boli pri ňom ovce a na halušky, syr aj žinčicu chodili do neho domáci aj turisti. Keď išli stavať priehradu, salaš rozobrali a preniesli na súčasné miesto. Odvtedy sa veľmi zmenil, viackrát ho prestavali, ale časť je pôvodná,“ povedala Božena Paukovčeková, rodáčka z Dechtár.
Je jednou z hlavných organizátoriek stretnutí Dechtárcov, ktoré sa konajú dvakrát za rok.
Stretávajú sa v zime aj lete
V zime sa schádzajú na tak-zvaných susedských zábavách v Liptovskom Mikuláši a v lete na stretnutiach rodákoch. Pôvodne bývali v dechtárskom háji, ktorý volajú Kutlíkovie, v posledných rokoch sa stretávajú v Kultúrnom dome v Demänovej. Tento rok sa ich zišlo v Demänovej 72.
„Rôčky nám pribúdajú, počasie je nestále a pod strechou je pohodlnejšie. Na stretnutiach vždy máme prípitok, podáva sa guláš, káva , nealko a býva aj muzika. Manžel našej rodáčky Ján Halahija priniesol prehrávač a púšťal pesničky z našej mladosti. Pospomínali sme na staré časy, zaspievali si a niektorí, veru, odložili palice a aj si zatancovali,“ zaspomínala na letné stretnutie B. Paukovčeková.
Hneď by sa vrátili
Na stretnutí nechýbal ani dechtársky richtár. Dlhé roky ním bol Ján Jurkovič, potom Ján Krajči, v súčasnosti je richtárom Milan Grešo. „Keď dedinu búrali, mal som dvanásť rokov. Prežil som v nej krásne detstvo a nikdy na ňu nezabudnem. Odchádzali sme s ťažkým srdcom, hneď by som sa do nej vrátil," povedal M. Grešo.
Na stretnutia chodieva pravidelne aj Zdeno Šlauka zo Žiliny, ktorý bol spolu s Rudolfom Kubáňom iniciátorom prvého stretnutia Dechtárcov.
„Bolo hneď nad priehradou v dechtárskom háji, stretlo sa nás asi tristo, hrala hudba. Na Dechtáre mám nádherné spomienky. Váh bol vtedy krásny a čistý, premávali po ňom plte, zvážali drevo. Na salaši varili výborné halušky, teraz mi už tak nechutia.“
V erbe mali plť a veslá
Prvá zmienka o obci Dechtáre pochádza z 13. storočia, keď sa začala rozširovať výroba dechtu. Od neho dostala obec pomenovanie. Decht je tekutina na napúšťanie a impregnovanie dreva, ktorá sa získavala destiláciou zo živíc ihličnatých stromov, niekedy aj brezy. Výrobky dechtárov slúžili všade tam, kde sa drevo stretalo s vodou, napríklad, pri výrobe pltí, člnov aj mostov.
Dedina mala dve časti – Nižné a Vyšné Dechtáre. Obyvatelia sa zaoberali obrábaním poľnohospodárskej pôdy, chovom oviec a pltníčením. V obecnom erbe mali plť, dve skrížené veslá a korunu.
„Dominantou obce bol kaštieľ, v ktorom sídlila rodina Kubínyovcov. Neskôr sa datuje zmienka o majetnej rodine Rakovskovcov, ktorej majetok odkúpila v 19. storočí rodina Kutlíkovcov. Kutlíkovci vlastnili, okrem kaštieľa s veľkou záhradou, aj množstvo polí a statku. Súčasná staršia generácia sa ešte na nich pamätá, lebo odpracovala mnoho dní do roka na panskom,“ priblížil históriu obce Z. Šlauka.
Sami vyrábali kvádre
V Dechtároch bola kedysi aj tehelňa, mlyn aj píla. V roku 1930 v obci zriadili štátnu ľudovú školu a roku 1938 si postavili kultúrny dom. O tom, ako ho stavali, kedysi porozprával dnes už nebohý Rudolf Kubáň:
„Vo Vyšných Dechtároch bola krčma, ale Nižné nevynikali ničím zvláštnym. Keď chceli ísť z Nižných na pivo, museli ísť do Vyšných. Tak si raz povedali, že keď si dokázali v Sokolčiach postaviť kultúrny dom, skúsia to aj oni.
Najviac sa o to pričinila Občianska beseda, v ktorej boli ľudia zapálení pre divadlo a nebolo zimy, kedy by neodohrali aspoň dve-tri predstavenia. Tridsaťtri ľudí z Nižných Dechtár sa poskladalo po tisíc korún, čo bolo v tých časoch veľa peňazí, a začali stavať. Štrk vozili z Pisárky na vozoch, zapriahali kone, kravy, kto čo mal a sami vyrábali kvádre.
Na slávnostnom otvorení kultúrneho domu zahrala dychovka z Ploštína, prišli ľudia zo susedných obcí. Keď Dechtáre zanikli, kultúrny dom rozobrali a postavili vraj z neho tri súkromné rodinné domy v Ondrašovej. V Dechtároch pri zvonici bola aj požiarna zbrojnica a mali v nej krásnu ručnú striekačku, len sa tak blýskala. Nikto nevie, kam sa podela.“
Ľudia akoby prestali žiť
Rozmach obce zabrzdila druhá svetová vojna. Po nej skončení sa opäť začala rozvíjať. V roku 1949 zaviedli do dediny elektrinu a počet obyvateľov stúpal, rozvíjala sa kultúra aj šport. V roku 1960 žilo v 81 domoch 340 obyvateľov. Nižná časť sa spojila s Vyšnou a zmenil sa aj názov obce na Dechtáre.
„V čase najväčšieho rozkvetu obce prišla ako hrom z jasného neba správa, že dedina zanikne a chotár zaplavia vody veľkej vodnej nádrže.
Všetko sa postupne začalo zastavovať a ľudia akoby prestali žiť. Život narušili stavebné stroje a bagre, ktoré sa najskôr zahryzli do rodnej hrudy za riekou Váh. Sedemdesiate roky 20. storočia priniesli na obec skazu ako na Sodomu a Gomoru. Začali rúcať rodinné domy, nadobudnuté mozoľmi pracovitých rúk a radosť z predchádzajúcich rokov vystriedali slzy,“ zaspomínal Z. Šlauka.
Naposledy videli Dechtárci svoj rodný grunt a pozostatky svojej obce v roku 1975. Museli si nájsť nové domovy a zvyknúť si na iné prostredie.
Aj keď sa rozpŕchli do všetkých kútov Slovenska, na svoju rodnú obec nezabudli a na stretnutia sa tešia. „Aj touto cestou by som sa chcel poďakovať organizačnému výboru stretnutí za vydarené akciea vysloviť presvedčenie, že budú pokračovať aj ďalej,“ dodal Z. Šlauka.
