Prečo taký názov? „Kvet položený na šachovnicu by mal metaforicky znamenať pokoj, mier, zmierenie,“ vysvetlil.
O tom, že je výborným rozprávačom, presvedčil v slávnom románe Tisícročná včela, ktorého dej zakomponoval do Hýb, Ružomberka, Liptovského Mikuláša, rodného Liptova. Tisícročná včela spolu s jeho scenárom Pacho hybský zbojník patrí do najlepšej stovky českých a slovenských filmov.
V novom románe ponúkol literárnu rekapituláciu vlastnej skúsenosti z prechodu z totalitného systému do liberálneho.
„Je to literárny útvar, akýsi postmoderný román. Sebaprežívanie autobiografického rozprávača vo svojom osobnom šťastí je vyvažované empatiou k núdzam a bolestiam iných, ale aj pripomínaním si, akým utrpením sme dnešnú slobodu a demokraciu v minulosti zaplatili, aj čo ju môže azda aj ohroziť. Mne sa vidí, že kniha nie je iba ďalším z pokusov, ktoré sa téme literárne venujú. Viem, že o tomto prelomovom období píšu aj iní. Dá sa predpokladať, že čoskoro vyjdú knižky, ktoré budú pojednávať o tomto zložitom období našich nedávnych dejín,“ vyjadril sa Peter Jaroš.
Autor využil svoje zápisky, spomienky na rozhovory, listy, dobovú tlač aj konzultácie s odborníkmi. Literárne spracovanie trvalo približne päť rokov, kým bol ako-tak spokojný s výsledkom.
Medzi podnety v Bratislave patrili aj krásne ženy
Prelomové mesiace a roky prežíval literát v Bratislave. „Jej intelektuálna, umelecká, spisovateľská societa, to je iný, nový zdroj poznatkov, inšpirácie, kontaktov, diskusií, tvorivého vrenia. Mne niektoré momenty pripomínali šesťdesiate roky, keď som prišiel do hlavného mesta z Liptova. Na filozofickej fakulte študovalo v rovnakom čase veľa budúcich literátov. Rudo Sloboda, Jano Šimonovič, Ondro Nagaj, Dušan Kužel, Milan Šútovec, Dezider Banga, Tomáš Winkler, Ivan Kadlečík, Jano Majerník, Jozef Bob, Pavol Vilikovský a iní vynikajúci básnici, prozaici, literárni vedci či prekladatelia. V tých časoch, keď sa obrusovali ostré hrany v spoločnosti a začínalo sa pod vplyvom politického odmäkku mnohé meniť, sme viacerí začali uverejňovať svoje prvé texty vo vtedajšej Mladej tvorbe, neskôr v Slovenských pohľadoch, Kultúrnom živote," povedal.
„Po skončení vysokej školy nám začali vychádzať aj prvé knižky. Postupne sme sa zoznamovali s mnohými ďalšími literátmi. Ja som necelé dva roky po vysokej škole pracoval najprv ako elév v Kultúrnom živote, najlepšom kultúrno-spoločenskom týždenníku. Bol to čas plný kultúrnych aj spoločenských podnetov. V Bratislave navyše ani nehovoriac o udivujúcom množstve krásnych žien,“ dodal spisovateľ.
Zážitky z detstva sú dôležité
Jarošove najväčšie literárne úspechy majú korene v Liptove a je živým dôkazom, že pre autora sú pekné zážitky z detstva dôležité.
„Rodičia boli žičliví, mali sa radi a mne aj mojej sestre Milke sa snažili dať najlepšiu výchovu, lásku ku knihám a vzdelaniu, úctu k ľuďom a zákonom spoločnosti. Spory so susedmi, ak nejaké aj mali, neriešili zvadami a bitkami, ale zmierlivo. To už museli vliezť husi do kapusty alebo sliepky do sýpky, aby sa susedy povadili, ale aj tak sa dlho nehnevali.“
Spomienky na vznik románu s dobovou témou
Nový román Kvet na šachovnici je, ako sa vraví, z iného cesta, než Tisícročná včela, ktorá preslávila Jaroša aj jeho rodné Hybe. Je to prirodzené, veď Jaroš je od začiatku šesťdesiatych rokov Bratislavčan. Napriek tomu si rád spomína, ako vznikal román s historizujúcou témou.
„Hlavný impulz bol v mojej rozvetvenej rodine v Hybiach a osudoch jej členov. Môj starý otec Samuel Jaroš splodili so starou materou, rodenou Žiškovou, jedenásť detí. Štyri zomreli hneď po narodení, sedem sa dožilo dospelosti.
Najstarší z nich, strýko Samo, zahynul v prvej svetovej vojne na talianskom fronte ako devätnásťročný. Zostala po ňom len veľká fotografia vo vojenskej uniforme a pár kresieb, lebo vraj rád kreslil a maľoval. Otcova sestra Emília sa vydala za pána Schulza, železničiara a žili spolu v bývalom Íglove, teraz v Spišskej Novej Vsi. Otcova sestra Zuzana Eva sa vydala za pána Nagya, štátneho úradníka a žili v Bratislave. Otcov druhý brat Ján, lesný inžinier, žil so ženou Marietou v Humennom, potom na Starých Horách a nakoniec v Bratislave, kde pracoval vo výskumnom ústave drevárskom.
Môj otec Peter s dvoma sestrami zostali v Hybiach. Jedna z nich, teta Mária, vydatá za Sama Brtáňa, porodila a vychovala desať detí. Aj ich osudy sú veľmi pestré. Vždy, keď som sa zastavil v niektorej hybskej krčme, o niekoľko minút som mal pred sebou aj desať poldecákov borovičky od bratrancov, ich synov, alebo synov mojich sesterníc.“
P. Jaroš vedel o starom otcovi Samuelovi, že bol murárskym majstrom, okrem slovenčiny ovládal maďarčinu aj nemčinu a so svojou murárskou partiou prebrúsil celú Rakúsko-Uhorskú monarchiu.
„Vraj veľmi pekne spieval nielen slovenské, ale aj maďarské, nemecké, české a poľské, či ruské pesničky. Rodina z maminej strany, druhý starý otec Ján Petrovský bol železničiar, mamin brat Daniel štátnym úradníkom. Ale záujem som postupne rozširoval na susedov, na osudy ich členov, na ostatných obyvateľov bývalého kráľovského mestečka Hybe aj vtedajšiu dobovú spoločnosť.“
Aj nový román je skladačka dobových informácií
Aj nová kniha Kvet na šachovnici je skladačka rôznych dobových informácií. V tomto románe sa Jaroš usiluje, aby bol podstatou a posolstvom, ktoré priniesla doba.
„Nechcem to porovnávať, pretože časová os v tom románe je iná než tá, keď sa skrze včelie medové plásty dalo prenikať humorom i miernou absurdnosťou do života postáv ľudí pod Tatrami. To je ako s príbehom o Pachovi, ktorý som napísal z akejsi roztopašnosti a svojvoľne len preto, lebo Hybe, ako bývalé kráľovské mestečko nemalo svojho zbojníka a mne to bolo odrazu ľúto. Veď Pacho nie je typickým slovenským zbojníkom.“
Jaroš sa po časovej odmlke pokúsil hovoriť pravdu o národe, jeho vlastnostiach, prednostiach či nedostatkoch.
„My Slováci sme multikultúrna a multinacionálna zmiešanina a ja som na to značne hrdý. Preto sa dobre cítim aj v Bratislave, meste kde žili vedľa seba Slováci, Maďari, Nemci, Židia, Chorváti, Bulhari. Vzájomne sa tolerovali a obohacovali nielen kultúrne, ale aj geneticky, a aj preto sú hlavne novodobé Slovenky také pekné a všeobecne obdivované. A na dôvažok, to, čo platí o Bratislave, platí aj všeobecnejšie.
V rodných Hybiach po tatárskych vpádoch v trinástom storočí pozval Béla IV. do značne vyľudneného Horného Uhorska, teda aj na územie dnešného Slovenska, nemeckých hostí. Boli to väčšinou baníci a nejaká desiatka ich rodín sa usadila aj v pôvodne slovenskej obci Hybe. O pár storočí neskôr sa tam po bitke na Bielej hore usadilo viac rodín českých exulantov, viac či menej aj mojich predkov. Už vtedy žili v Hybiach aj Poliaci, Maďari a Židia. Obohacovali sa, aby nakoniec dominoval slovenský živel. Jednotlivé nácie žili v zhode a porozumení. Hybe sú po religióznej stránke najmä luteránske, evanjelické. Keď slovenskí gardisti lifrovali niekoľko židovských rodín do vagónov na stanicu v blízkej Kráľovej Lehote, vyprevádzala ich tam značná časť spoluobčanov.“
Dôstojný život by mal mať každý
Kvet na šachovnici je román zo súčasnosti. Jarošovi sa darí čitateľa zaujať aj sebareflexiou. Jaroš píše, ako sa zmenil svet po roku 1989. „Slobodu, samostatnosť, suverenitu, a teda aj vlastný štát či republiku si zaslúži každý národ. Neviem, prečo by mali byť Slováci výnimkou. Iná vec je, ako ten-ktorý národ dokáže štát spravovať. O spravovaní nášho štátu od jeho samostatnosti by sa dalo obrazne povedať - striedavo oblačno. V románe naznačuje aj úroveň politickej kultúry, hovorí o jej kolísavosti.
„Je často veľmi nízka. Pre úroveň parlamentu je rozhodujúca úroveň jeho poslancov. Mnohí z nich sa starajú viac o veci osobné ako verejné. Zatiaľ je stále málo takých, ktorým nechýba sebareflexia a úprimný, nezištný záujem o veci verejné. Potrvá ešte pár rokov, kým sa to postupne zlepší, ale ideálny stav nebude možno ani za dvadsať rokov,“ myslí si z istého pohľadu ľavicový intelektuál P. Jaroš.
Možno preto sa tak vo svojich literárnych textoch prezentuje a zaujíma o sociálnu spravodlivosť, rovnosť šancí.
„Podľa mňa o dôstojný život by mal mať záujem bez rozdielu aj ľavicový, aj pravicový intelektuál. Rozdiel medzi nimi je len v tom, aké cesty, opatrenia či zákony preferujú, aby sa to v spoločnosti presadilo.
Je veľa príkladov na to, že sociálne programy úspešne presadzujú ľavicové, ale aj pravicové vlády. Opatrenia, z môjho pohľadu, ktorými to dosahujú ľavicové vlády, sú dôslednejšie, účinnejšie a menej drastické, ako keď to realizujú pravicové vlády,“ osvetlil svoje postoje, prítomné aj v novom románe.
