Menej známe je, že Adam Mišura zachránil Aloisovi Královi život a že žil tridsať rokov v Závažnej Porube.
O objavení jaskyne sa už popísalo mnoho. Interpretácie historického objavu sú rôzne. Podľa rozprávania otca nám príbeh objavenia priblížila spoluobjaviteľova dcéra Ružena Jezná, rodená Mišurová.
Spoluobjaviteľova dcéra Ružena spomína
„Náš otec Adam Mišura sa narodil 4. apríla 1902 v Demänovej. Jeho otec pôsobil ako horár v Demänovskej doline. Keď v pamätnom mimoriadne suchom roku riečka Demänovka takmer vyschla, vošli objavitelia do jaskyne. Bol to veľmi odvážny skutok. Veď išlo o život,“ začala rozprávanie sedemdesiatšesťročná Ružena Jezná.
Moravský učiteľ Alois Král vstúpil do jaskyne prvý. V jaskyni sa pošmykol a zlomil si nohu. Keď hodinu nevychádzal, pobral sa za ním mladý Adam, ktorý ho sprevádzal. Vyzbrojený mimoriadnou odvahou, karbidkou a lanom.
„Po strastiplnom hľadaní našiel vyčerpaného a zraneného učiteľa. Na rukách ho vyniesol na svetlo Božie z dovtedy celkom neznámych priestorov. Tak to bolo a na tom sa nezmení nič,“ povedala.
Dodala, že otec rozprával, ako to s objavením jaskyne naozaj bolo. „Verím tomu, bol to čestný človek. Na tabuli pred vstupom do jaskyne je otcovo meno napísané ako spoluobjaviteľa jaskyne. No nebyť otca, jaskyňa by bola určite pochovala svojho objaviteľa. Náš otec mu zachránil život. Pravdou je však aj to, že Aloiz Král o objave informoval prezidenta Masaryka a prevzal za objavný skutok aj odmenu. Otcovi sa neušlo nič. Dobre si pamätám, že sme Královi na Moravu písali, keď ešte otec žil. Adresát však neodpovedal. Potom sme už o tom nerozprávali. Myslíme si ale, že jeho záslužný skutok a pamiatka si zaslúži viac pozornosti nielen od jaskyniarskych spoločností, ale aj od štátu.“
Popod horu na lyžiach do Poruby na zábavu
Do Závažnej Poruby sa Adam Mišura dostal z Demänovskej doliny takto: „Z rozprávania rodičov si pamätám, že chodieval na lyžiach popod horu na zábavy do Poruby. Tam stretol našu mamu a zakotvil v Porube. Mamin otec plánoval postaviť mladým manželom domček na záhumní. Moja mama na to, že či sa bude z okna na humná pozerať? A vidíte, za krátku dobu vyrástla celá ulica a za ohradami na Novej ulici stoja pekné domy.“
Pred niekoľkými rokmi pozostalí rodičovský dom na Hlavnej ulici predali. Nový majiteľ dom opravil, zmodernizoval a na vlastné náklady opatril aj pamätnou tabuľou. Okolo domu ľudia chodia a možno mnohí ani neregistrujú, že dýcha duchom vzácneho človeka.
Obecné zastupiteľstvo však rozhodlo, že miesto posledného odpočinku významného človeka na porubskom cintoríne v Brestovej označia informačnou tabuľou.
Zomrel náhle, keď bol v robote
Obecná kronika zaznamenala, že Adam Mišura pôsobil v Závažnej Porube ako zamestnanec obce. Strážil dedinu, horu a polia. Po porubsky sa mu hovorilo hajči. Patril k horlivým členom domáceho hasičského zboru.
Aj na náhrobnom kameni má fotografiu, na ktorej je v uniforme hasiča. Po vojne sa zamestnal v Stavoindustrii ako robotník. Zomrel náhle 16. mája 1960 ako päťdesiatosemročný v robote na textilke v Okoličnom.
Mišurovci v manželstve vychovali dve dcéry. Dvojčatá Emíliu a Ruženu. Každá mala po tri deti, ktoré na svet priviedli jedenásť vnúčat a žije osem pravnúčat. Adam Mišura má spolu dvadsaťsedem potomkov.
