LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Stretli sme sa v Liptovskom Mikuláši. Bol v meste prvýkrát začiatkom novembra a predpokladá, že sa doň bude vracať. Viac ako príroda a vrchy okolo mesta ho zaujímala história. „Presedel som už v niekoľkých archívoch na Slovensku,“ prezradil Pieter.
Znovuobjavil soľnú baňu na Ukrajine
História je skutočne Pietrovou vážnou záľubou. Má akoby vysunuté anténky vnímania na všetko, čo sa jej týka. Pre iného človeka možno nezávažná informácia ho nasmerovala na Ukrajinu.
„Ako bývalý počítačový programátor na dôchodku učím iných dôchodcov v štvrti v Haagu, kde bývam, pracovať s počítačmi,“ začal dobrodružné rozprávanie Holanďan. „Pani, ktorá potrebovala moje počítačové rady, mi v rozhovore prezradila, že jej predkovia kedysi vlastnili na Ukrajine soľné bane. Informáciu doplnila starými dobovými fotografiami.“
Manželka Hanička so synom Tomom, Pietrovi milí. FOTO: ARCHÍV
A to bola pre Pietra hodená rukavica. Začal v Holandsku pátrať po ďalších ľuďoch, ktorí mali akékoľvek napojenie na históriu soľných baní vo vzdialenej dedinke na Ukrajine. Podarilo sa mu zozbierať písomný materiál a najmä staré fotografie z ukrajinských Bakhumtských kôp. Materiál hodný knihy. „Vlastným nákladom som knihu vydal. Za tú radosť, ktorú som ňou na Ukrajine vyvolal, to stálo,“ usmial sa Pieter a dodal, že v Bakhumtských kopách bol už niekoľkokrát a vždy ho v nich vítajú ako blízkeho človeka, ako hrdinu.
Často cestuje vlakom či autobusom
Cesta na Ukrajinu Pietrovi trvá niekoľko dní. Najradšej totiž cestuje autobusom či vlakom. „Tak mám lepšiu možnosť spoznať krajinu a ľudí v nej,“ doložil. Do Ľvova zvyčajne príde autobusom, oddýchne si noc v hoteli, a potom pokračuje vlakom. Dvadsaťosem hodín.
„Rád cestujem treťou triedou. Žiadne kupé. Otvorený priestor vo vlaku a bezpečnosť, pretože ľudia na seba dávajú pozor navzájom. Spokojne sa tam vyspím a vidím, že podobne sa správajú aj mladé dievčatá, lebo medzi toľkými ľuďmi im nič nebezpečné nehrozí.“
V mladosti týmto spôsobomsám precestoval mnoho krajín v Európe, Ázii aj Amerike. Jazyk mu problém nerobí. Rozpráva po anglicky, česky, slovensky, bulharsky, rusky, nemecky, samozrejme po holandsky. Aby však lepšie pochopil slovanské jazyky, študoval staroslovienčinu, ale ovláda tiež latinčinu.
„Na Slovensku som už asi po ôsmykrát. Kým je manželka v kúpeľoch v Bardejove, ja cestujem niekoľko týždňov po krajine ako bludný Holanďan,“ okomentoval. Kratšia turistika mu tiež nerobí problémy. Doma každé ráno prejde cez duny na brehu mora asi sedem kilometrov.
Má zbierku gramatických príručiek
Ako dokázal spojiť Pieter van den Oudenrijn počítače a jazyky? Ako ich dokázal mať rovnako rád a jeden s druhým po– preplietať? „Veď aj počítače majú svoj jazyk,“ takmer nechápavo odpovedal. Ako programátor vytvoril, napríklad, pre bezpečnostné zložky systém vyhľadávania priezvísk bez správneho zápisu. Niečo podobné pod jeho rukami vzniklo aj v hebrejčine, jazyku, ktorý neovláda. „Nešťastný som však bol pri návšteve Maďarska. Neviem po maďarsky a cítil som sa tam nesvoj,“ uzavrel.
Doma pracuje aj ako dôchodca na počítačoch. Vytvoril a spravuje dvanásť webových stránok, medzi inými aj tú pre Bakhmutskie kopy. Najradšej vraj má, keď s manželkou Haničkou, pôvodom Češkou, sedia pri dvoch počítačoch spolu a on ju môže z času na čas pohladkať.
„S manželkou sa rozprávame po česky, ale aj napriek tomu mi vždy v pozadí znie český rozhlas. Teraz by som však potreboval niekoho, kto by mi vysvetľoval pri rozprávaní rozdiely medzi slovenčinou a češtinou a opravoval ma,“ povedal šesťdesiatpäťročný bielovlasý muž a dodal: „Doma mám celú zbierku gramatík rôznych jazykov a rád sa hrám so slovami. V slovenčine sa mi páči, napríklad, druhý pád množného čísla slov typu jabĺk, áut, žien. Tak krásne sa v kmeni slova predlžujú."
