LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Hoci sa o jeho prvých fotografiách výstižne, s prekvapujúcou presnosťou, vyjadrili aj zaslúžilý umelec Martin Martinček alebo Jean Claude Lemagny, jeho meno nie je v našich končinách veľmi známe.
Diela O. Gendera vystavovali na viac než sto kolektívnych výstavách doma i v zahraničí. Do roku 1993 vystavoval na pätnástich samostatných výstavách. Jeho fotografické diela sú zastúpené aj v zahraničných zbierkach v Poľsku a Spojených štátoch amerických. Ako máloktorí z československých fotografov má 28 diel vo fotografickej zbierke Národnej knižnice v Paríži.
Gendera a jeho rodinu prenasledoval do Nežnej revolúcie totalitný režim, preto sa nedostal na štúdiá, ale vzdelával sa samostatne. V osemdesiatych rokoch 20. storočia bol pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Ako výtvarník mal kontakty s takzvanou kapitalistickou cudzinou, veľvyslanectvom a americkými diplomatmi v Prahe. Neprijali ho do Zväzu slovenských výtvarných umelcov, lebo bol označovaný za abstrakcionistu.
Napriek mnohým prekážkam vďaka profesionalite a nevšednosti fotografickej tvorby sa postupne začala jeho spolupráca s vydavateľstvami OPUS, Panoráma, Pressfoto.
Žili ste v meste, v ktorom pôsobila celá plejáda umelcov. Ako si spomínate na výtvarného fotografa Martina Martinčeka, ktorý bol jedným z prvých kritikov vašej tvorby?
- Do konca sedemdesiatych rokov veľmi pozitívne. Radil, viedol ma a odporučil na prijatie do Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Bola to jedna z dôležitých podmienok, ak sa chcel niekto uplatniť na trhu s umením, ako by sa to nazvalo teraz.
Neskôr sa jeho vzťah ku mne zmenil a odvtedy nemám na neho dobré spomienky.
Keď zistil, že ma sleduje Štátna bezpečnosť, dištancoval sa odo mňa. Bolo to dosť frustrujúce, pretože Martinčeka som pokladal, už aj vzhľadom na jeho minulosť, za človeka, na ktorého sa môžem spoľahnúť.
Nič nové pod slnkom, ľudia sa správajú tak, ako to prezentoval americký psychológ P. Zimbarda v súvislosti s vplyvom prostredia a záťažových situácií na ľudí. Rovnako to platí aj v súčasnosti. Veľa sa nezmenilo.
Aká bola atmosféra v sedemdesiatych rokov a do akej miery ovplyvnila vašu tvorbu?
- Vždy som išiel svojou cestou bez ohľadu na situáciu a okolnosti.
S vašimi fotografiami sa skôr zoznámili v zahraničí než doma. Aj o vašom susedovi Jozefovi Klamárovi v Liptove málokto vie, že patrí k najviac oceňovaným fotoreportérom na svete. Prečo ste nevystavovali viac v Liptove?
- Nemyslím si, že je to dobrá otázka na moju osobu. Hodilo by sa povedať len bez komentára.
Pokiaľ ide o samostatné vystavovanie na Slovensku, od roku 1993 som si povedal, že už nikdy. Paradoxne z politických dôvodov.
Táto spoločnosť sa nevie vysporiadať s minulosťou. Stačí sa lepšie pozrieť okolo seba. Kto sú noví ľudia? Akoby sa čosi vracalo k roku 1989. Nestačí len zriadiť Ústav pamäti národa, ale mal by byť aj funkčný. Minulosť nám dennodenne dýcha na krk.
Teší ma, že som za každých okolností šiel svojou cestou, bez ohľadu na verejné uznanie, lichôtky, vydieranie a podobne.
Spravodajská fotografia, ktorej sa venuje Klamár, je niečo iné, no tej som sa nevenoval. Vyžaduje od človeka operatívne prenikanie čo najbližšie k udalosti, za pochodu treba získať množstvo informácií.
Vo fotografii som tvoril estetickú informáciu. Vo fotografii sú dva princípy: konštrukcie a vyhľadávania. Vždy som sa usiloval byť konštruktérom.
Ťažko vás zaradiť do konkrétnej skupiny fotografov. Nebojíte sa označenia fotografujúci filozof?
- Nebojím sa už ničoho, nemám záujem o žiadne nálepky. Aj tak ich mám dosť. Idem svojou cestou bez ohľadu na to, kde, kto a prečo ma zaradí.
Po rokoch sa vyvíjal Gender človek, ale aj umelec. Na ktorých križovatkách ciest sa stretávala fotografia s tvorcom?
- Dielo s tvorcom sa stretáva nielen na križovatkách.
Každý, kto sa stretol s vašou tvorbou, vie, že patríte dlhodobo ku koncertným majstrom svetla. Fotografia a jej úlohy od prehistórie až po súčasný digitálny čas je pozoruhodná.
- Fotografia je len technológia záznamu svetla a na tom sa nič nezmenilo. Najprv pomocou chémie a teraz matematiky. Neviem, čo je progresívne a čo konzervatívne. Sú ale isté hodnoty, ktoré sú nadčasové, preto som nikdy nepodliehal módnym trendom.
