LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pred štyrmi rokmi vydal prvú publikáciu o hubách, ktorú doplnil aj vlastnými fotografiami. Druhou boli Príbehy z hôr o Západných Tatrách.
Po dvoch rokoch sa k nim opäť vrátil knihou Západné Tatry s podtitulom Horská záchranná služba zasahuje.
V poslednej autorovej knihe čitateľ nájde informácie o histórii horskej služby v Západných Tatrách, o jej najväčších záchranných akciách, ale aj takmer neznámu tému - samovraždy v horách.
Do kopca stíha aj s mladšími
V knihe, popri štítoch a dolinách, čitatelia nájdu aj fotografie zvierat, ktoré v Tatrách žijú alebo akčné zábery z výcviku či záchranných akcií členov horskej služby.
Jaroslav Šoučík ostal horám verný aj napriek svojmu vysokému veku. „Na túry chodím svojím tempom, aby som ich zvládol. Do kopca stíham ešte aj s mladšími turistami, ale nadol je to už ťažšie, to ma už zvyčajne čakajú,“ povedal autor knihy.
Turistike sa venuje od štrnástich rokov a srdcovou záležitosťou sú pre autora práve Západné Tatry. Na ich najvyšší vrchol, Bystrú, vystúpil vraj už viac ako šesťdesiatkrát. „Hory sú pre mňa stelesnením radosti, šťastia a krásy. Keď som hore a nado mnou nebo, podo mnou zem, dobýja ma to energiou a zakaždým sú kopce trošku iné,“ dodal J. Ševčík.
Počas poslednej túry vystúpil na Otrhance. „Bol ideálny čas. Nafotil som nádherné fotky, hádam najkrajšie za posledných dvadsať rokov. Zamrzelo ma, že je moja knižka o Tatrách už hotová,“ pochválil sa mikulášsky kníhtlačiar a spisovateľ.
Keď mu bola zima, natrel sa slivovicou
Podtitul horská služba zasahuje si Jaroslav Šoučík nevybral náhodou. „V úvode je poučenie o tom, ako je dôležité dodržiavať v horách predpisy, pretože zákony prírody a počasie neoklamete. Dôležité je včas sa z hôr vrátiť a nie ich pokoriť za každú cenu.“
Jaroslav Šoučík sa na krste knihy podelil aj o svoju nepríjemnú príhodu z hôr. „Išiel som asi pred desiatimi rokmi na Sivý vrch. Bol máj, miestami na chodníku zvyšky snehu. Povedal som si, že vybehnem na Slatín a vrátim sa Bobroveckou dolinou. Plán mi ale nevyšiel, pretože som sa pošmykol a letel som hádam dvadsať metrov. Našťastie sa mi nič nastalo. Problém nastal vtedy, keď som zistil, že dolu v žľabe je ešte veľa snehu a musím sa ním prebrodiť. Neskôr som sa ešte preboril do potoka a nižšie narazil na spadnutú lavínu s množstvom dreva. Takže cesta späť bola neplánovane náročná a veľmi vyčerpávajúca.
Našťastie som to stihol do zotmenia, inak by som musel v doline aj prespať. Bol som mokrý a premrznutý, tak som sa celý natrel slivovicou a prezliekol sa do toho, čo mi ešte ostalo suché. Domov som sa vrátil už za tmy. Už nikdy by som nechcel zažiť niečo podobné. To bol taký zdvihnutý prst, ktorý ma upozornil, čo všetko sa môže v horách stať.“
