„Som veľmi rád, že nikto ma nemusí opatrovať a prekladať na posteli. Som samohybný,“ so šibalským úsmevom povedal osemdesiatnik Michal Mačička, Hrádočan od roku 1959 a doplnil, že energiu získava najmä pri včelách.
„Včelárim odmalička, veď pochádzam zo včelárskej rodiny. Aj na vysokú školu som šiel so zámerom, že sa budem na nej špecializovať na včelárstvo. V prvom semestri ma však vyviedli z omylu, že vraj taká úzka špecializácia v škole nie je. U mňa sa ale nič nezmenilo. Včely zostali na prvom mieste.“
Pochádzate z Dolného Kubína, po vysokej škole ste zakotvili v Liptovskom Hrádku. Prečo?
- Pre včely a včelárstvo. Už na vysokej škole som pôsobil ako asistent v odbore včelárstvo, preto som sa rozhodol učiť v Poľnohospodárskej majstrovskej škole v Liptovskom Hrádku vo včelárskom odbore ako učiteľ odborných predmetov.
Neskôr som učil v Poľnohospodárskej technickej škole v Liptovskom Mikuláši a odtiaľ som odišiel do Výskumného ústavu včelárskeho v Hrádku. V šesťdesiatke som odišiel do dôchodku a ďalej sa naplno venujem včelárstvu.
Včely vám dávajú takú veľkú silu a vitalitu?
- Myslím, že to bola vždy robota, čo ma držala a dodnes drží na nohách. Vyrastal som v roľníckej rodine a najmä môj otec chodievali tesať guľatinu na stavbu zrubových domov. Ako chlapec som tieto kláty chodil nahrubo predkresávať, všeličo som sa pri tom priučil. Tiež som s ním chodil pltníčiť, dokonca som štyri plte naložené guľatinou dopravil do Žiliny. Nebolo to ľahké, na Margite sme mali namále. Tam bolo treba riadne ťahať, veď jedna plť mala od štyridsať do šesťdesiat kubíkov dreva.
Myslím, že podobne k práci som vychoval aj syna Michala. Ten mi tiež odmalička pomáhal pri včelách a už vidím, že sedliacke myslenie v dobrom význame slova, si osvojil. Ale teší ma pri ňom aj to, že sa so mnou radí. Občas sa opýta: „Oco, keby si bol na mojom mieste, ako by si to robil?“ Nie vždy mi moju odpoveď oddobrí, veľakrát si urobí podľa seba. Stalo sa mi však aj to, že po čase prišiel a povedal: „Oco,mal si pravdu.“ Teší ma, že jablko nepadlo ďaleko od stromu.
Kde beriem vitalitu? Niekedy už nemám toľko sily ako za mladi, ale našťastie, ma nikdy veľmi netrápili choroby. Vždy som mal a mám robotu alebo nejaké povinnosti, a tak nemám ani čas rozmýšľať, či ma bolí na pravom, či ľavom boku, či ma pichá v kolene, či lakti.
A čo med?
- Mám ho rád a na ňom vyrastali aj naše deti napriek tomu, že lekári v súčasnosti hovoria, že s medom treba pri deťoch opatrne najmä vzhľadom na alergie.
Naše tri deti od cumlíka ľúbili med. Mali radi chlieb s maslom a medom, dcéra však išla na takýto chlebík inak. Chcela mať čo najviac medu tam, kde doň zahryzne, a tak si na to miesto dávala hrubú vrstvu medu lyžičkou. Zdalo sa nám, že práve ona veľmi intenzívne konzumuje med, tak sme to začali počítať. Mala vlastnú nádobku na med, a keď ju vyjedla, robili sme si čiarky. Za jeden rok zjedla sama šesťdesiatdva kilogramov medu. U lekára však bola prvýkrát, keď mala dvadsaťsedem rokov. Myslíme si, že práve med jej posilnil imunitu.
Deti počas prázdnin boli od rána do večera s nami pri včelách. Dostávali od nich aj normálny prídel žihadiel. Brali to prirodzene.
Navyše, najstaršia dcéra mi raz povedala: „Oco, vďaka včelám poznáme vlastne celé Slovensko.“ So včelami sme kočovali totiž od západného až po východné Slovensko. Naše deti si vždy tam našli kamarátov najmä medzi deťmi, čo pásli kravy. Spolu s pastierikmi nielen zavracali kravy, ale hrali aj futbal či iné hry. Niekedy sa vzdialili od nás hore dolinou aj tri, štyri kilometre, ale nebáli sme sa o ne. Veru neraz prišli za nami dedinčania: „Nevideli ste tých našich s kravami? Už je neskoro večer, treba dojiť a ich niet.“
Priúčali ste deti aj včelárstvu?
- Ako povedal Komenský – škola hrou. Vždy niečo pri včelách pomohli, a tak sa priučili. Samozrejme, boli zvedavé a pri robotách sa na všeličo pýtali, takže sa na nich všeličo zo včelárstva nalepilo.
Najmä syn sa venuje včelárstvu. Tohto roku však viac stavia, tak viac ako stopäťdesiat včelstiev ostalo na mňa. Bolo toho dosť. Cítil som, že to už nie je hra, ale povinnosť.
Ako sa dokážete pri toľkých včelstvách dohovoriť s liptovskými medveďmi?
- Hlad je zlý, a keď medveď vie, kde sú včely, príde si po med, lebo vie, že práve tam sa vždy nasýti. Vo Svaríne som mal včely v ohrade, ale aj tak si ich medvede našli. Dokonca som jeden včelín umiestnil na koly do výšky dva a pol metra, ale nepomohlo ani to.
Raz prídeme ku včelám a vytrhaná predná stena. Čo to? Takmer dodnes neviem uveriť príhode, keď medvedica sa prišla najesť k včelínom aj s dvoma mláďatami. Videl ich pri tom lesník a ten mi porozprával neuveriteľnú príhodu: „Mal som pri sebe ďalekohľad a pozoroval som ich.
To, čo som videl, bolo neuveriteľné. Medvedica sa oprela o roh, kde boli včelíny podopreté, a mladé po jej chrbte vyliezli hore. Vytrhali stenu a dva úle, bez toho, aby ich hore rozobrali, zniesli dolu. Pre vrbinu som nevidel, ako to presne urobili, ale až desať metrov od kočovného voza úle rozobrali a tam sa najedli.“
Dodnes nechápem, ako si úle z tej výšky dokázali podávať a nerozbiť. Veď boli ťažké.
Vy ste však nielen včelár, ale aj filmár a fotograf.
- To začalo na cestách po Slovensku so včelami a naše deti boli aj hercami. Nedostávali však predpísané role, ale vo filmoch účinkovali prirodzene.
Napríklad, pri tlačení kapusty mali všetky nejaké úlohy. Teda neboli to len včielky, ale aj prvé lyžovačky a ďalšie množstvo filmov zo života našej rodiny. Keď sa teraz raz do roka všetci stretávame a mojich šesť vnúčat vidí svojich rodičov ako malé nemotorné deti, je radosti, chichotu a smiechu až-až.
Samozrejme, natočil som aj množstvo odborných filmov.
Máte už v osemdesiatke čas ležať s vyloženými nohami a s knihou v ruke?
- (Veľký smiech) Kedysi ako žiak som čítal krátke a romantické knihy a, samozrejme, na knihy mám čas aj dnes, ale väčšinou len na odborné.
Okrem toho stále píšem odborné články do rôznych publikácií a periodík. Ako samostatný autor som vydal trinásť publikácií, v spoluautorstve štrnásť, v zahraničnej tlači som mal uverejnených šestnásť odborných príspevkov, ostatných odborných či vedecko-populárnych je na stovky. Týkajú sa nielen včiel, ale aj amatérskeho filmu.
Doteraz som vytvoril viac ako dvesto filmových diel so zameraním na životné prostredie, remeslá, architektúru, včelárstvo či súčasný spôsob života ľudí.
Natočil som aj hrané, aj náučné filmy a pripravil ďalšie scenáre a projekty. A stále píšem. Zatiaľ poslednou je kniha Praktický odchov včelích matiek. František Bizub zostavil knihu aj o mne. Vyšla k mojím osemdesiatinám a volá sa Aktívny osemdesiatnik.
