ĽUBEĽA. Najväčšie poklady života sú ukryté vo všednosti a jednoduchosti. Rodina sa dlho vnímala ako základná bunka spoločnosti, hodnota, ktorá je nemenná a jej súdržnosť bola takmer vždy samozrejmá.
Bohužiaľ, dnes sú ľudia stále častejšie svedkami toho, že betón, ktorý kedysi držal pokope tehličky rodiny, sa rozsýpa. Akoby ho svet nemiešal z pevného štrku, ale špinavého prachu. Vidieť rodinu, ktorá funguje ako hodinky je dnes zázrak. Čím väčšia je, tým je náročnejšie docieliť, aby kolieska každého z členov do seba zapadali presne, bez vylámaných zubov, bez škrípania.
Najviac skúšanou súčasťou domu Evy Lúčanovej z Ľubele, je kľučka na dverách. Niet sa čomu čudovať, veď má 11 vnúčat a 21 pravnúčat. Raz zaklope dcéra, inokedy zať, príde vnučka alebo pravnučka, raz sa zastaví na kus reči suseda. Rodinu má takú rozvetvenú ako koreň svojho zdravia. Raz ročne sa zbiehajú príbuzní z celej Európy do Ľubele, aby ju videli, vypočuli. A nikto jej nepovie inak ako mamka.
Svoje tri deti naočkovala skromnosťou, súdržnosťou a úctou k druhým. Tí potom tieto hodnoty preniesli na ďalšie potomstvo. „Mamka, si lepidlo všetkých svojich rodín,“ povedali s vďakou jej vnúčatá.
Nechcela rozprávať po francúzsky
Mamka Lúčanová oslávila nedávno deväťdesiatku, vek, ktorý sa nezatajuje, ale v kombinácii s neutíchajúcou radosťou zo života vyzdvihuje. Narodila sa do dúbravskej baníckej rodiny a do čias skúpych na prácu. Preto, keď mala tri roky, odišli do Francúzska v nádeji, že tam bude lepšie.
„Otec tam pracoval v plynových baniach. Tie ale často vybuchovali a raz mu odtrhlo palec. Zaťal sa a povedal, že v takýchto podmienkach pracovať nebude, aj keby mal chlípať na Slovensku iba slanú vodu, a tak sme sa vrátili domov,“ začala čiperná žena.
Vo Francúzsku chodila aj do školy a namiesto francúzskych slov si dodnes pamätá to, ako ju učiteľka uväzovala o gaštan, pretože rozprávala stále po slovensky.
Za celý deň práce dostala kilogram múky
Potom prišla vojna, ktorá neobišla ani Dúbravu. Mamka Lúčanová v skrinke odkladá vyznamenania, ktoré v nej oživia spomienky na chvíle, keď jej išlo o život. „Počas Slovenského národného povstania sme skrývali v dome partizánov. Spomínam si, ako sme mali raz večer vo dvore Nemca. Pokojne kŕmil koňa a okolo sa zakrádali partizáni,“ opísala žena, ktorú niekoľkokrát ocenili za protifašistickú činnosť.
Eva Lúčanová hovorí, že vždy sa živila ťažkou prácou. Keď bolo treba, nosila betón, nevyhýbala sa maštali, sadila stromy v hlbokých dolinách nízkotatranských lesov.
„Musela som z niečoho žiť. Keď bolo najťažšie, išla som kopať na pole. Skrčila som sa s východom slnka a vystrela, keď zašlo. Moja pláca za celý deň bola jediná koruna alebo kilogram grísovej múky,“ zaspomínala Eva Lúčanová, ktorá žije už 36 rokov sama a na muža spomína ako na toho najlepšieho, ktorého jej mohol Boh poslať do cesty.
Aby boli s mamkou, spali aj v šope
U mamky sa stalo tradíciou, že na narodeniny sa u nej v kuchynke stretne celá rodina. Sprvu to bolo ešte v úzkom kruhu, no rodina sa začala tak rozrastať, že keby chceli byť pri mamke v kuchyni všetci, museli by si sadnúť aj na luster.
Oslavujú preto v prírode, navaria guláš pre najmenej päťdesiat ľudí, veď toľko ich je. Zábavu nevynechajú ani príbuzní z Nemecka a Poľska. Spýtali sme sa mamky Lúčanovej, prečo merajú takú dlhú cestu a tak radi k nej chodia? Dokonca im neprekáža, že spia na zemi alebo v šope, keď ich príde veľa.
„Chcú ma vidieť, vždy sa vítame aj lúčime s peknou tvárou. Dvere nikomu nezavrieme, inak by už nikdy neprišiel. Tam, kde človeka vítajú, príde aj druhý raz,“ prezradila.
Ľudí a rodiny kazí závisť
Aby rodina fungovala dobre, musia si jej členovia, podľa Evy Lúčanovej, navzájom odpúšťať, schádzať sa, porozprávať, posedieť. Jednoducho žiť, ako sa patrí. Lenže dnes je problém v tom, že ľudia tak nechcú žiť. Namiesto bezduchého hľadenia na televízor by sa mali pozerať jeden na druhého a počúvať sa navzájom.
„Ľudia sa dnes, naviac, dajú ľahko strhnúť závisťou, ktorá nie je ničím neobvyklým ani v rodine. Závidia si novú záclonu, nábytok. Pre kus poľa nepozná sestra sestru. Načo to všetko, veď každý nemôže mať všetko,“ uzavrela, samozrejme s pokorou, mamka.
