ZÁVAŽNÁ PORUBA. Atmosféra na pôjde rodného Domu Milana Rúfusa voňala čerstvo vytlačenou knihou, mrežovníkom, ktorý mamka Rúfusová často pekávala, horiacimi sviečkami a otvorenými srdciami. Kde-tu sa zaleskli aj slzy. Najmä vtedy, keď Soňa Barániová, jedna zo zostavovateliek výberu poézie, recitovala Rúfusa.
Jeho verše dcére Zuzanke totiž vydalo občianske združenie Naveky Závažná a v predvianočnom čase ju uviedlo do života. Z veľkých drevených lyžíc v rukách predsedu združenia Pavla Barániho, starostu obce, a predsedu kultúrnej komisie Dušana Migaľu na knihu zleteli anjeliky. Otvorili jej cestu do sveta.
Anjel bez krídel
V úvode knihy S. Barániová píše: „Aký bol vzťah geniálneho básnika a postihnutej dcérky?“ pýtajú sa často návštevníci Domu Milana Rúfusa. Ťažko povedať. Stotožnenie? Prijatie? Zriedkavo hlboká empatia?
Ktovie, aká by bola odpoveď Majstra. Asi najvhodnejšou odpoveďou je predkladaný výber. Jeho čítanie nepotrebuje veľa – iba otvorené srdce.“
Dva špecifické svety
„V Závažnej Porube bola rodina vždy svätá a taký cenný a svätý bol aj vzťah Majstra so svojou postihnutou dcérkou,“ povedala Dana Fiačanová, tajomníčka združenia. „Keďže naše občianske združenie má za cieľ propagovať trvalú duchovnú a umeleckú tvorbu Majstra, vybrali sme z jeho tvorby práve vzácne básne o dcérke.“
S. Barániová vysvetlila, prečo je v závere výberu zaradená aj báseň List Magde: „Profesor Imrich Vaško, rúfusológ, hovoril, že ak bol na Nobelovú cenu navrhnutý Milan Rúfus, mala byť na ňu navrhutá aj jeho žena Magda. Celý život sa dokázala starať o dva špecifické svety. Svet básnika a svet postihutého dieťaťa.“
Milanko, poď dolu
Občianske združenie Naveky Závažná plánuje zozbierať spomienky na Majstra a tiež ich vydať knižne. „Medzi ľuďmi je veľa príbehov a spomienok,“ potvrdila D. Fiačanová. Jeden svoj príbeh pridal do stíšenej atmosféry aj Janko Svetlan Majerčík, rodofolkový pesničkár, ktorý niektoré Rúfusove básne zhudobnil:
„Pred devätnástimi rokmi som na kopci za dedinou objavil prameň. Najprv som chodil pešo, potom na bicykli s ruksakom, teraz chodím autom, aby som si jej dosť nabral. Chodieval som stále popri dome Milana Rúfusa, a tak mi napadlo, že skúsim jeho básne zhudobniť. Kým Majster žil, nemal som odvahu. Odvážil som sa až neskôr. Napriek tomu, že Majster sa pominul, stal sa mojím učiteľom. Nikdy som ho nestretol, ale priateľstvo medzi nami je priateľstvo učiteľa a žiaka na diaľku.“
A pridal jednu Rúfusovú zhudobnenú báseň. Keď pieseň doznela, z pôjda sa nikomu nechcelo. Každý bol vo svojom tichu s básnikom, až D. Fiačanová sa ozvala: „Majster tu často sedával a jeho maminka vždy volala: „Milanko, už poď dole.“
