Tak sme zistili, že Marián Kuffa nie je len charizmatická osobnosť s priamym pohľadom do očí, pracovitý a láskavý muž, ktorý pomáha svojim blížnym v ich najhorších životných situáciách v Inštitúte Krista Veľkňaza, ale aj človek so zmyslom pre humor.
Ako chlapec, študent, ste sa zaujímali o kone, pušky, horolezectvo, karate aj dievčatá. Nechceli ste sa oženiť?
- Veľmi som chcel. Tešil som sa, že budem so svojou ženou, ktorú by som veľmi miloval, bývať v lese a robiť v horskej službe. S Ježišom som vyjednával, aby moje prvé dieťa bola dcéra. Ak by žena chcela päť detí a ja desať, to je pätnásť. Ale prvú som chcel dcéru. Naučil by som ju jazdiť na koni, strieľať z pušky.
Prečo ste sa teda rozhodli stať sa kňazom?
- Musel som spadnúť z Gerlachu, aby som začal premýšľať, kto som a kam kráčam. Boli sme na lane traja, dvaja muži a dievča. Ja som bol prvý, bezstarostne som si pískal. Dovtedy, kým som chytil lokra a vytrhol ho. Urobil som salto dozadu a už som letel.
Myslel som si, že tak vyzerá smrť: teraz sekne lano, narazím hlavou do skaly a bude po mne. Tí dvaja hore boli presvedčení, že som mŕtvy, lebo ma nepočuli. Len ticho som vzlykal do dlaní, ale keby tam nebolo to dievča, nahlas by som kričal.
Zranili ste sa ťažko?
- Zlomil som si nohu. Jednu stranu tela som mal celú zakrvavenú, od líca až po chodidlo. Keď sa dievča za mnou spustilo a videlo, ako vyzerám, rozplakalo sa. Hovoril som jej, neplač, nič mi nie je, sú to len škrabance. Nohu mám síce zlomenú, trochu som na franforce, ale žijem, dýcham, hýbem sa.
Šiesti privolaní horolezci ma zhora spúšťali na lane zabaleného ako múmiu trinásť hodín.
Akých odpovedí ste sa dočkali na svoje otázky kto ste a kam kráčate?
- Už v nemocnici som podpísal čistý šek s tým, že sumu, miesto a čas dopíše Boh. Hovoril som si, Bože, keď si mi daroval život, ja ti ho vrátim posvätený. Budem sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú. Ešte som nevedel, čo budem robiť. Len som ponúkol Ježišovi život. Vtedy som nevedel, že on to zoberie vážne.
Zdá sa, že zobral. Ako ste na to zareagovali?
- Išiel som do seminára. Keď si to dnes predstavím, bola to odo mňa drzosť. Farár si predsa nepýta faru. Ja som bol niekoľko týždňov v seminári, čerstvý bohoslovec a biskupa som sa spýtal, či by mi nedal faru v Žakovciach. Prekvapene na mňa pozrel. „Faru? Ty chceš faru?“ pýtal sa.
Myslel som, že povie, aby som nevymýšľal. Ale zobral ma do auta a zašli sme k starej fare. Biskup pozeral na budovu, ktorá mala zlomenú strechu, bolo v nej meter vody a vyliezali odtiaľ potkany. Zľakol sa ich a ešte stále neveriac sa spýtal: „Toto naozaj chceš?“ Prikývol som. Ešte dodal, že na opravu mi peniaze dať nemôže. Odpovedal som mu, že stačí, ak mi dá požehnanie. Dokonca som ho chcel písomne. (Úsmev)
Získali ste faru, ale vzdali ste sa možnosti mať manželku, vytúženú dcéru, rodinu.
- Sme tu, aby sme maturovali z jediného predmetu. Z lásky. A sú len dve hodnotenia: zmaturoval alebo nezmaturoval. Láska k Bohu ma stojí moju milovanú ženu aj dcéru. Ale láska, ktorá nestojí nič, nestojí za nič.
Vysvetlím to: človek veľmi miluje svoju matku, ale partnera či partnerku má milovať ešte viac. Ak to nie je viac, nie je zrelý pre manželstvo. Ak matku miluje a dáva prednosť partnerovi, vtedy je správny čas na manželstvo. Musí sa vedieť od matky odstrihnúť a to veľmi bolí. Preto aj nevesty plačú, keď strihajú pupočnú šnúru od svojich matiek.
Rovnako je to aj s kňazstvom, ale ešte o stupienok vyššie. Kňazom sa človek stáva nie z nenávisti k ženám, ale z lásky k Bohu, hoci tá láska veľmi bolí. Najhorších je tých pár rokov na zemi, potom to už pôjde.
Takže, žena vám vôbec nechýba?
- Keď mi túto otázku položili prvýkrát, zalapal som po dychu ako kapor po vzduchu. Keby som povedal, že nechýba, klamal by som. Keby som povedal, že chýba, koľkých by som doplietol. Ako mám teda odpovedať? Som služobník Boží, musím hovoriť pravdu. Ja si myslím, že každému normálnemu mužovi chýba žena.
Čo urobíte, keď vám veľmi chýba?
- Sadnem na koňa a idem k nej. Do Levoče k Panne Márii. Ak kňaz nenájde správny vzťah k Matke Božej, je stratený prípad.
Aj kňazi sú ľudia a tiež potrebujú lásku. Či nie?
- Samozrejme, nie sme žiadni supermani a rambovia. Ale, čo je to láska? Veľmi pekne to povedal môj kolega, že láska sú tri dé. Dať druhému dobro. Láska je to, čo dávame, nie to, čo berieme.
Naozaj neľutujete, že pre kňazstvo nemôžete mať dcéru, po ktorej ste tak túžili?
- Keby som mal dcéru, prišlo by o otca dvesto synov.
V inštitúte sa venujete približne dvom stovkám ľudí, aby ste ich naučili žiť normálnym spôsobom života. Prečo ste kariéru kňaza nasmerovali na prácu s kriminálnikmi, alkoholikmi, narkomanmi, prostitútkami?
- Boh je láska, to vie každý. Láska je najväčšia cnosť. Matkou všetkých cností je pokora. Pokora je predovšetkým pravda. Ak si pravdivým pred Bohom, stávaš sa sympaťákom, aj keď si slaboch, darebák. Áno, v inštitúte sú chlapi prúserári, ale priznali a oľutovali, že sú alkoholici, narkomani, gambleri, zlodeji. Sú pravdivo pokorní a vtedy priťahujú Ježiša. Prečo? Lebo neprišiel privolať spravodlivých, ale hriešnikov.
Svojich chlapcov však nepovažujem za bezdomovcov. Bezdomovci sú ľudia chorí na lásku, ktorí lásku nevedia prijať alebo ju dať. Pritom môžu mať dom, auto, rodinu. Moji chlapci už vedia lásku prijať, sú preliečení. Ak sa ju naučia dávať, celkom sa uzdravia.
Vidieť, že chlapi majú pred vami rešpekt. Ste na nich prísny?
- Niekedy aj pierka lietajú. Zakazujem chlapcom, aby pili, fajčili, drogovali. Ale aj v mojich zákazoch musia prečítať lásku. Povedia si, farár je ostrý, ale má ma rád, poslúchnem ho. Prikazujem, vstávaj, umy sa, choď k lekárovi.
Poslúchnu, lebo vedia, že prikazujem z lásky. Ale nemám žiadne právo povedať, napríklad, ľahni si do blata a plaz sa ku mne. V tom už nie je láska. Môžem byť voči nim drsnejší, ale nie neláskavý.
Keď ste v Žakovciach začínali budovať útulok pre týchto ľudí, domáci neboli veľmi nadšení. Neodradilo vás to, že ste museli prekonávať rôzne prekážky?
- Láska je pohnútka, aj cieľ. A prekonávaním prekážok sa skúša láska. Nikdy sa nevzdávam, keď kráčam k láske a to mi dodáva silu a energiu. A ja verím, že kráčam k láske a každým úderom srdca som k nej bližšie. S láskou je to ako s jamou. Čím viac z nej vezmeš, tým je väčšia. Čím viac lásky rozdáš, tým viac jej budeš mať. Nepozerám sa na ľudí, čo z nich môžem mať, ale čo oni majú zo mňa. Láska obohacuje toho, kto ju dáva.
V tom zmysle ste veľmi bohatým, keď dávate lásku toľkým ľuďom.
- Áno aj nie. Ako človek, ktorý zaseje, ale nemá istotu, čo vzíde. Má len nádej. V nádeji však najbohatší som. Ale stačí jedna búrka, ktorá môže všetko zničiť.
To hádam nie. Pomáhate predsa mnohým.
- Tiež som len človek. Mám svoje chyby a nedostatky. Boh si nevyberá za kňazov anjelov. Ja by som sám seba nevybral. Mám však bojovnícku povahu a nevzdávam sa.
Už vás označili aj za buriča či rebela v cirkvi. Čo si o tom myslíte?
- Pán Boh si vyberá aj buričov. Ja však nemám prečo rebelovať, aj keď niekedy môj postoj môže tak pôsobiť. Ale to len moja láska naberie tvar lásky neláskavej.
Blížiace sa vianočné sviatky sa v súčasnosti stali viac materiálnou ako duchovnou záležitosťou. Asi to nie je celkom správne?
- Srdcom Vianoc sú Vianoce v srdci. Vianoce má v srdci, kto tam má Ježiša. Aj ten, kto o Ježišovi nevie viac, len to známe, že Boh je láska a lásku má v srdci, Vianoce má celý rok.
Poodhalíte niečo zo svojej trinástej komnaty?
- Sú veci, o ktorých sa hovorí. Sú veci, o ktorých, nie že by sa nesmelo hovoriť, ale nemalo by sa. Preto, aby sa človek nestal veľmi zraniteľným. Je v poriadku, že každý človek má trinástu komnatu. O niektorých veciach vie len Boh. Ale treba mať na pamäti, že Boh je v tej trinástej komnate aj s baterkou.
