Nepoznala fígle, ktoré by jej mohli zabezpečiť úspech. Ocitla sa v búrlivej a zradnej vode, a keď chcela prežiť, musela sa naučiť plávať. Dnes patrí Miroslava Cingelová k hŕstke medovnikárov, ktorých prácu poznajú ľudia na celom Slovensku.
Keď sme vošli do budovy, kde útla žena pečie medovníky, nemuseli sme sa nikoho pýtať, za ktorými dverami máme hľadať jej sladkú dielňu. Doviedla nás k nej nezameniteľná vôňa Vianoc poskladaná z medu a korenín. Najčastejšia veta, ktorú počuje, keď niekto prekročí prach, je: „Ako to tu krásne vonia", a my sme neboli výnimkou. Aróma medu a korenín sa okolo nej obtáča každý deň a ona s ňou splynula, takže si ju už vôbec neuvedomuje.
Miroslava Cingelová nie je vyučená cukrárka, ani nepochádza z rodiny, kde by sa sladké remeslo odovzdávalo z generácie na generáciu. Má textilnú priemyslovku a pracovala v Balvnárskych závodoch. Keď sa začala spoločnosť rušiť, prepustili ju. Bolo to v časoch, keď začínal byť problém s prácou. Ľudia si začínali uvedomovať, že jediný, kto im zabezpečí príjem, nie je spoločnosť, ako boli dosiaľ zvyknutí, ale oni sami.
Generácia ľudí, ktorá sa ťažko prispôsobovala
„Mala som tri malé deti a nikto ma nechcel zamestnať. Vedela som, že musíme z niečoho žiť,“ začala rozprávať medovnikárka z Černovej.
Neoddeliteľnou súčasťou predvianočného času v jej domácnosti bolo pečenie, ktorému sa Miroslava priučila od mamy. „Keď som sa začala pohrávať s myšlienkou ponúkať medovníky, bolo to presne v tomto období, pred Vianocami. Najprv som ich ponúkala iba známym a zistila som, že by o ne bol záujem,“ priblížila.
Svoje začiatky opísala medovnikárka ako veľmi náročné, pretože nemala potravinárske vzdelanie. No vždy jej osud poslal do cesty človeka, ktorý ju posunul ďalej a naviedol na správnu cestu. Dodnes na nich s vďakou spomína.
„Po prevrate sme neboli zvyknutí na to, že sa musíme živiť. Vtedy bola práca vždy istá. Nie som z generácie, ktorá je naučená prebíjať a drať sa. Dnes sú mladí iní, vidím to aj na svojich deťoch. Vedia, že prežijú jedine vlastným pričinením,“ povedala medovnikárka.
Postaviť sa do stánku a predávať
M. Cingelová sa začala živiť tradičným remeselníctvom pred šestnástimi rokmi. Nebolo to obdobie, ktoré prialo ľudovým remeslám tak ako dnes. „V tom čase bolo remeselníkov veľmi málo. Často som sa stretávala skôr s pohŕdaním. Dnes sa situácia, našťastie, trocha zmenila a ľudia prácu ľudových remeselníkov obdivujú,“ opísala.
Najťažšie boli prvé dva roky, keby nemala medovnikárka pôžičku z úradu práce, pre ktorú musela výrobňa dva roky fungovať, dávno by zabalila svoje formy, valčeky a plechy a vzdala to.
„Nevedela som sa presadiť, nemala som peniaze. Okrem toho som sa musela dostať do účtovníctva, sledovať zákony. Bolo to veľa vecí, ktoré musel človek za krátku dobu obsiahnúť a nemal sa na koho obrátiť,“ vysvetlila medovnikárka, ktorú doslova posúval dopredu úsmev a spokojnosť ľudí, keď videli jej prácu.
Ďalší blok, s ktorým sa musela pani Miroslava popasovať, bolo postaviť sa do stánku a ponúkať výrobky. „Veľmi som sa hanbila predávať. Nikdy som nič také nerobila. Keď som ale videla ostatných ľudí, ako s hrdosťou predávajú iní, často nekvalitný tovar, uvedomila som si, že za prácu sa nemôžem hanbiť,“ priblížila pani Miroslava.
Koreniny v medovníkoch majú liečivú silu
Nechceli sme od medovnikárky poznať recept na vychýrené cukrovinky. Aj keby sme ho poznali, nikdy by neboli také, ako ich dokáže pripraviť majsterka voňavého cesta. A to, čo je zahalené tajomnom, hoci cukrárenským, by prezradením stratilo svoje čaro. Niektoré veci by jednoducho mali zostať pod rúškom nedopovedaného.
Recept má medovnikárka od svojej mamy, ktorá ho objavila v ženskom časopise a podľa neho potom doma piekli. Pravdaže, postupne si ho pretvorila podľa vlastnej fantázie k úplnej dokonalosti. Dáva si záležať na tom, aby v ceste a bielej poleve nebola jediná umelá prísada. Med je vraj najlepší kvetový, pretože má správnu hustotu.
Najväčšia alchýmia sa skrýva ale v koreninách. Dlho vymýšľala správnu kombináciu a pomer korenín. Do cesta pridáva zmes piatich druhov. Klinčeky, škoricu, badián, anýz a fenikel pomelie na jemný prášok v kávovom mlynčeku. Melie ich tesne pred použitým, aby mali čerstvú výraznú vôňu. Ak dlhšie postoja, vytuchnú a nie je to ono.
Príčinu vianočnej vône sme teda sčasti odhalili, zaujímalo nás, čo sa skrýva za výraznou chuťou. „Tá je opäť skrytá v koreninách, pretože majú liečivé účinky. Veď fenikel a anýz sa dávajú deťom na žalúdok a klinčeky sa kedysi používali na zmiernenie bolesti zubov,“ prezradila.
Cesto zrelo v sudoch dlhé roky
Tradícia výroby medovníkov na Slovensku siaha do 14. storočia. Vtedy cukrárky nemali na výber z toľkých korenín, používali iba to, čo bolo dostupné. „Kedysi sa do medovníkov pridával iba zázvor, teda ďumbier,“ vysvetlila.
Pohľad na rozložené plechy plné voňavých medovníkov nás presvedčili, že prax zvláda na výbornú známku, no chceli sme, aby nám priblížila niečo z histórie výroby medovníkov.
„Keď sa v medovnikárskej rodine narodilo dievča, zarobilo sa surové cesto do kamenných sudov, a keď sa vydávala, dostala cesto ako veno. Bolo z ražnej múky, medu a vody, potom sa pridali vajíčka a koreniny. V sude zrelo 17 až 20 rokov. Do vena tak dostalo dievča časť svojho živobytia.
Medovníky oblieka do čipiek
Černovské medovníky nie sú len pastvou pre nos a chuťové poháriky. Na svoje si prídu najmä oči. Ak sa hovorí, že človek vytvára písaním po papieri svoj rukopis, M. Cingelová má nezameniteľný cukropis. Bielou polevou oblieka hnedé medovníky do jemných čipkovaných šiat.
Pri poznámke, že vyzerajú akoby ich zdobil stroj, sa žena pousmeje. Vyzdobila tisícky medovníkov a istú ruku si vytrénovala rokmi praxe.
„Ľudia hľadajú za výzdobou zjednodušenie. Technikov, ktorí chceli vymyslieť stoj na zdobenie, tu bolo veľa, ale nedá sa to. Táto práca sa nedá zjednodušiť. Ak by ju naprogramoval počítač, aj tak sa môže nájsť kryštálik cukru, ktorý upchá zdobičku. Jednoducho sa nedá obísť ľudská ruka, ktorá vedie líniu bieleho cukru,“ priblížila Miroslava Cingelová.
Žiadna veda, ale policový papier
Majsterka voňavého pečiva nevie, ako vyzdobí medovník, keď ho berie ešte hladký do ruky. Inšpiráciu hľadá všade okolo seba a hovorí, že má malú deformáciu, pretože vo všetkom vidí vzory, ktorými môže vyzdobiť medovník.
„Všímam si, napríklad, aj ornamenty a rímsy na domoch alebo starožitnom nábytku. Bohatým zdrojom nápadov je slovenské ľudové umenie samo. Treba sa len pozerať s otvorenými očami,“ priblížila.
Cukor na bielu polevu preosieva štyri aj päťkrát a pri zdobení nepoužíva žiadne kúpené zdobičky, v tých medovníkarka nemá cit. Kornútok na zdobenie si vyrobí z obyčajného policového papiera, ktorý pevne skrúti bez toho, aby použila lepidlo.
„Stráviš so mnou zvyšok života?“
Tradičné remeslá sa opäť vracajú na miesto, ktoré si ľudia vážia a oceňujú. „Slováci sú naozaj veľmi šikovní a tvoriví. Ľudia si uvedomujú váhu práce ľudských rúk a nepozerajú sa na remeselníkov s pohŕdaním, ale uznaním. Oproti zahraničiu ale stále máme čo doháňať,“ povedala pani Miroslava.
Najčastejšie zdobí žena srdiečka, pretože medovníky sa nedávajú iba z lásky, ale aj z vďaky alebo úcty a vždy sa darujú zo srdca. „Keď človek obdaruje druhého medovníkom, je to niečo iné, originálne. Medovníky, naviac, otvárajú dvere do sŕdc,“ povedala.
Na sladké srdiečko neodmysliteľne patria rôzne nápisy, medovnikárka ich písala aj v japončine alebo dokonca hebrejčine. Zdobila ich už aj slovami, ktoré žiadali obdarovanú ženu o manželstvo alebo prosili o odpustenie v rozvodovom konaní. Medovníkom sa dá povedať jednoducho všetko.
