Pred niekoľkými mesiacmi sa susedia nahrnuli k oknám, pretože videli niečo, čo nikto z nich nečakal. Autá, ktoré míňali na ceste známu dvojicu spomalili, spoza stiahnutých okien sa ozývalo: „Vari je dnes už všetko naopak?“ Mama sa smiala a chlapec so sebazaprením zdvíhal neposlušné nohy.
Miestami pripomínali jeho slabé nohy uzlík z mäkkých povrazov, ale pomaly si našli na asfalte správne miesto a chlapec kráčal. Pred sebou tlačil mamu, s ktorou si zrazu vymenili úlohy. Chlapec sa pridŕžal chodúľky, vďaka ktorej po rokoch konečne vykročil. Mama sedela na rehabilitačnej pomôcke, aby sa príliš nerozbehol a nespadol.
Dvakrát denne sa spolu vydávali na zvláštne prechádzky, keď chorý niesol zdravého. Najprv to zvládli len po suseda, ale spoločne si dali predsavzatie, že každý týždeň si prechádzku predĺžia o ďalší dom. Dnes už zájdu na koniec ulice a naviac, mama už nemusí sedieť na chodúľke a brzdiť chlapca svojou váhou, pomocníka si vie mladý bojovník pribrzdiť a ovládať už sám.
Milovať neznamená ľutovať
Nie vždy mu to ide podľa predstáv, hoci sú nohy už poslušnejšie, niekedy akoby oťaželi oloveným závažím a z prechádzky sa stáva zápas medzi vôľou a podlomeným zdravím. Keď sa Janko vracia do dvora, veľakrát je vysilený a mama mu prezlieka prepotené tričko.
„Láska nie je ľútosť. Keby som ho ľutovala a oprašovala ako porcelán pre to všetko, čo mu život doslova šplechol do tváre, ležal by na posteli a pozeral sa do stropu. Teraz sa mi splnil sen, keď môžem kráčať s hrdosťou vedľa syna,“ povedala mama Jana.
Janko sa narodil s detskou mozgovou obrnou. Namiesto toho, aby sa ako dieťa preháňal s rovesníkmi po ulici, trávil detstvo v nemocničných izbách. Jeho telo poznačili zásahy skalpela niekoľkokrát a zdravotný záznam má vo veku dvadsaťdva rokov hrubší ako telefónny zoznam.
Z chuti do života mu choroba neukrojila
„Sledovala som ostatné deti v jeho veku, ktoré sa už dvíhali na nohy a Janko stále ležal. Vtedy som začala tušiť, že niečo nie je v poriadku,“ opísala matka. Lekári jej obavy potvrdili a chlapcovi určili diagnózu, ktorá zmenila život celej rodine. Tá musela byť v ťažkých chvíľach veľmi silná a súdržná. „Nikdy mi ani na um nezišlo dať ho do ústavu. Vedela som, že sa nemôžem uzavrieť do sebaľútosti a strácať čas tým, že sa budem pýtať do prázdna, prečo ja a prečo moje dieťa. Syn ma potreboval v plnej sile a celá rodina sme mu ju dali,“ vysvetlila matka vozíčkára.
Detská mozgová obrna postihuje pohybové ústrojenstvo a neraz sa skombinuje aj s mentálnym postihnutím. Jankovi ochromila dolné končatiny a jeho mentálny vývoj sa zastavil na úrovni desaťročného chlapca. To mu však neprekáža v tom, aby žil plnohodnotný a pestrý život. Ba práve naopak, jeho schopnosť tešiť sa z maličkostí preskakuje aj na ostatných.
Jeho príhody poznajú od Ružomberka po Mikuláš
Nie je deň, ktorý by rodičom nevyfarbil zábavnou príhodou. Raz sa raduje z toho, ako kamaráta z ružomberského domova sociálnych služieb nabil v šachu, inokedy prereční celý deň o tom, že mame sa podarilo pripáliť guláš. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby nestál na ulici a nechválil sa babkám, ktoré okolo neho kráčajú do kostola, alebo neobtelefonoval s týmto oznamom všetkých ľudí, ktorých má uložených v zozname.
Nič sa ale nedeje náhodne. Za to, že Janko tak citlivo, niekedy až príliš, vníma svoje okolie vďačí rodičom. Nenechali ho ležať na deke alebo v kočiariku. Od malička s ním cvičili Vojtovou metódu a hoci plakal od bolesti spoločne s matkou, nohami vie vďaka niekoľkoročnej drine aspoň pohnúť, aj keď sa na nich neudrží. Svoje urobili aj mnohé operácie a kúpeľné pobyty, ktorých si užil naozaj dosť. Možno aj tam tkvie jeho strach z bielych plášťov. Janko nikdy nepovie, že ho niečo bolí.
Choroba pominula, ale svaly stuhli
Do štrnástich rokoch brázdil dvor pomocou chodúľky. Vtedy prišla ďalšia rana, ktorá jeho aj tak slabým korienkom, zatriasla úplne. Matka mu objavila na tele malú hrčku, o dva dni ležal na operačnom stole a po týždni do chlapcovho tela kvapkali prvé dávky chemoterapie. Takmer rok strávil na detskej onkológii v Banskej Bystrici s čiernym záznamom v karte. Mal rakovinu semenníka.
„Ani na okamih som neverila tomu, že môžem o neho prísť. Jednoducho som si to nepripúšťala a nedovolila som, aby nado mnou zvíťazil strach. Všimol by si to. Našťastie, on nechápal, čo sa s ním deje a čo sa s ním môže stať,“ opísala matka svoje najtmavšie spomienky, keď ráno vstávala s vedomím, že deň sa nemusí skončiť tak, ako začal.
Zdĺhavá liečba sa ale podpísala na jeho fyzickej kondícii, regres, teda ústup ťažkej choroby, trval šesť rokov. Janko sa musel vyhýbať námahe a matka s ním prestala cvičiť zo strachu, aby sa rakovina nevrátila.
Tá je dnes, našťastie, minulosťou, ale chlapcovo svalstvo stuhlo a pohybovať sa mohol len pomocou vozíka. Matka sa vzdala sna o budovaní kariéry a zarábania peňazí, odišla z práce a zostala doma pri synovi, ktorému sa venuje telom aj dušou.
Janko bude raz chodiť s barlami
Ťažké mračno z Jankovho života pominulo a matka vedela, že je čas vrátiť jeho pohybové schopnosti tam, kde boli pred ochorením. Nádej im dal renomovaný ruský lekár Vladimír Petrov, ktorý po tom, ako videl Janka, povedal, že chlapec bude chodiť iba s barlami. Rodina sa nedala odradiť stavom vlastného rozpočtu a na finančne náročnú liečbu zohnala peniaze.
Jeho matka hovorí, že vždy mala šťastie na dobrých ľudí, ktorí jej pomohli v tom, aby Janko mohol žiť kvalitný život. Vďaka dobrým dušiam, ktoré si uvedomujú, že zo zisku vyplýva aj spoločenská zodpovednosť a solidarita, sa jej podarilo vyzbierať dostatok peňazí.
V priebehu roka absolvoval Janko dve rehabilitačné liečby v piešťanskom špecializovanom zariadení. V kozmickom obleku cvičil denne štyri hodiny a vďaka tomu sa jeho svaly naštartovali k tomu, aby odtlačil invalidný vozík do kúta.
Poslušne kráčal pridŕžajúc sa rebrín, zdvíhal sa, naťahoval stiahnuté šľachy. Denne prepotil dve aj tri tričká od námahy, ktorá mu neraz skrivila tvár. Ale nikdy sa ani hláskou neposťažoval, že nevládze.
Oblek vyvinuli pre poruchy pohybového aparátu kozmonautov, ktorých mozog poškodzoval stav beztiaže. Ich telesný systém sa nepoškodzoval po nasadení špeciálneho obleku, a preto sa v kozmonautike až dodnes používa.
Vyskúšal si aj ospevovanú hyperbarickú komoru, v ktorej hodinu denne vdychoval čistý kyslík. Hoci v komore okrem neho sedelo ďalších desať ťažko chorých pacientov, ozýval sa z nej až nákazlivý smiech, ktorý otriasal základmi liečebného domu. Jankovi púšťali jeho milovanú českú komédiu Dědičství a choroba, hoci je akokoľvek ťažká, sa lepšie znáša s úprimným a ľahkým úsmevom.
Starkú navštívi na vlastných nohách
Aby sa naplnil lekárov sľub o tom, že Janko sa raz bude prechádzať iba s barlami, treba absolvovať ešte dlhú cestu cvičenia a naťahovania svalov. Za jeden pobyt by Janko musel zaplatiť toľko, koľko je jeho ročný invalidný dôchodok. Jeho mama sa ale nevzdáva, stále verí, že po svete chodia nenápadní anjeli, ktorí pri pohľade cez okno nevidia v skle len vlastnú tvár.
Najjednoduchšie sny sú na uskutočnenie často najťažšie, ale to neznamená, že sa ich treba vzdať. Janko nechce prestať vo svojich prechádzkach dedinou, páči sa mu, že ho zdravia všetky psy a neúnavne ho sprevádzajú ulicou. Páči sa mu, keď sa ho ľudia pýtajú na to, kedy príde bez vozíka k ich domu. Každému z nich sľúbi, že raz aj k tomu dôjde.
Avšak najradšej by išiel navštíviť starkú, ktorá býva na opačnom konci dediny. Cesta k nej bude ťažká, ešte veľakrát bude musieť okríknuť vlastné nohy, aby ho počúvali. Ale raz jej zaklope na dvere.
