Najstaršie lyžiarske podujatie na Slovenku začínalo ako malý lokálny lyžiarsky závod s približne tridsiatimi štartujúcimi. V priebehu niekoľkých desiatok rokov sa stali najväčšími lyžiarskymi pretekami v bývalom Československu. V čase najväčšej slávy sa pod hlavičkou Veľkej ceny Demänovských jaskýň jazdili preteky európskeho a svetového formátu.
Lyžiarske podujatie dostalo meno podľa ceny, o ktorú pretekári súťažili. Členovia družstva Demänovských jaskýň podporili organizátorov prvých lyžiarskych pretekov na Chopku v roku 1938 a venovali im putovnú cenu pre víťaza, Zlatý kvapeľ jaskyne slobody. S rozvojom turizmu a výstavbou ďalších lanoviek a vlekov sa preteky postupne presúvali na nové zjazdovky.
Pretekári štartovali pod Pyramídou
Prvé lyžiarske preteky o Veľkú cenu Demänovských jaskýň sa uskutočnili 26. marca 1939. Úspech úvodných ročníkov, väčšie ubytovacie možnosti v novopostavenej Mikulášskej chate a zlepšenie dopravy do Demänovskej doliny pomohli, aby sa preteky v marcovom termíne každoročne opakovali. Veľká cena Demänovských jaskýň začínala vo veľmi skromných podmienkach. „Štart bol pod Pyramídou z dnešnej Lukovej a trať viedla cez Vrbickú muldu po zjazdovke Spravodlivá. Preteky končili pri Vrbickom plese.
Vynikajúcu lyžiarsku atmosféru už v prvých ročníkoch dotvárali najlepší slovenskí lyžiari ako Otto a Vladimír Krajňákovci, Slavomír Cagašík, Tibor Lehotský a veľa iných. Po pretekoch sa všetci presunuli do bývalej chaty Peklo pri Vrbickom plese, ktorá sa stala prvým lyžiarskym centrom v Demänovskej doline,“ spomínala Irena Lutonská z Demänovskej Doliny.
Postupným rozširovaním strediska pribúdali na štarte aj špičkoví československí zjazdári a s nimi rástla úroveň pretekov. V polovici šesťdesiatych rokov sa Veľká cena Demänovských jaskýň dostala na medzinárodnú úroveň. „Keď som prišla do Jasnej, jazdili sa FIS-ové preteky. Dobrá organizácia medzinárodných pretekov v predchádzajúcich rokoch, kvalitné trate a dobré snehové podmienky nám pomohli k tomu, aby sme na medzinárodnej lyžiarskej federácii FIS presadili do Jasnej európsky pohár,“ povedala bývalá dlhoročná vedúca medzinárodného úseku a zástupkyňa Československa na kongresoch FIS Magda Hollá.
Organizácia nebola vždy jednoduchá
Prvý mužský Europa cup sa v Jasnej uskutočnil 13. a 14. marca 1973 ako 34. ročník Veľkej ceny Demänovských jaskýň. „Preteky sme sa vždy snažili pripraviť čo najlepšie. Členovia FIS-u si organizáciu a atmosféru pretekov veľmi pochvaľovali. Tvrdili, že bývali jedny z najlepších. Nebolo to vždy jednoduché. Niektorí hoteliéri nechceli pretekárov ubytovávať a správali sa k nim katastrofálne. Mali sme s nimi mnohokrát veľké problémy.
Pamätám si, že raz asi sto pretekárov malo problém s odletom. Lietadlo sa pre nich podarilo objednať až na druhý deň ráno, ale v hoteli ich už nechceli ubytovať. Do odletu im ostávalo viac ako dvanásť hodín. Vozili sme ich celú noc, aby sme na bratislavské letisko prišli až nadránom. Pretekári, samozrejme, zistili, že kdesi nastal problém, sťažovali sa, že cestujú príliš dlho a že ich vodíme za nos. Veľmi sme sa vtedy hanbili,“ povedala M. Hollá.
Pri organizácii často pomáhali M. Hollej aj dobré osobné kontakty na vplyvných ľudí. „Spomínam si, keď som išla pred pretekmi po lyžiarov do Poľska, ruský tréner Leonid Ťagačev nestihol autobus, v ktorom cestovali všetci lyžiari. Zobrala som ho do môjho auta, bol mi za to veľmi vďačný. Neskôr sa stal predsedom ruského olympijského výboru a keď som pri organizovaní Veľkej ceny mala problém, vždy mi ochotne pomohol,“ povedala dlhoročná organizátorka.
Preteky mali obrovskú sledovanosť
V čase najväčšej slávy bola Veľká cena Demänovských jaskýň, podľa bývalého veliteľa tratí a dlhoročného pracovníka Horskej služby Jozefa Böhmera, vynikajúcou reklamou nielen pre lyžiarske stredisko v Jasnej a liptovský región, ale pre celé vtedajšie Československo. Keď sa na tratiach v Jasnej zišli najlepší lyžiari z celého sveta, preteky mali obrovskú sledovanosť nielen na Slovensku, ale aj ďaleko za jeho hranicami.
„Po svetovom pohári v roku 1982, v ktorom vyhrali slalom aj obrovský slalom americkí bratia Mehrovci, prišla do Liptovského Mikuláša redaktorka amerického športového časopisu. Nikto sa jej nechcel venovať, všetci z nej mali strach. Nakoniec skončila u nás na Horskej službe. Chcela o Svetovom pohári v Jasnej napísať, pretože americkí lyžiari jej vraj opísali úžasnú atmosféru pretekov. Ukázali sme jej stredisko a porozprávali všetko, čo potrebovala. Vďaka novinárke sa o vynikajúcej atmosfére pretekov Svetového pohára v Jasnej dozvedeli aj v Spojených štátoch amerických,“ spomínal bývalý traťový veliteľ.
Jozef Böhmer považuje za najväčšiu lyžiarsku udalosť prvý svetový pohár. „Na obrovský slalom, v sobotu 5. februára 1979, prišlo okolo štyridsaťtisíc divákov. Prvé kolo sa jazdilo po pretekárskej trati, takzvanej jednotke, z Lukovej na Koliesko do Jasnej. Druhé po sedmičke, tiež z Lukovej na Koliesko. Množstvo ľudí, ktorí sa prišli na preteky pozrieť, stáli popri celej trati z Jasnej až na Lukovú. Pretekári si masívnu kulisu povzbudzujúcich divákov veľmi pochvaľovali,“ povedal.
Na svetových pohároch štartovali veľké lyžiarske osobnosti, ako sú Talian Gustavo Thöni, americkí bratia Phillip a Steven Mahreovci, Švéd Ingemar Stenmark či Juhoslovan Bojan Križaj.
Na úprave zjazdoviek pracovali aj vojaci
Bývalý traťový veliteľ si pamätá, ako sa tréneri a vedúci družstiev, ale aj pretekári sťažovali, že Alpy v roku 1979, keď sa u nás konal prvý svetový pohár, trpeli nedostatkom snehu.
„Predchádzajúce kolá, na ktorých lyžiari v Alpách štartovali, podľa nich, odjazdili na slabo zasnežených tratiach a poslední pretekári išli doslova po tráve a kameňoch. Naopak, trate pod Chopkom boli bohato zasnežené. Na zjazdovky sme mohli nahrnúť veľké množstvo snehu, počasie nám vtedy veľmi prialo a mohli sme lyžiarom pripraviť kvalitné podmienky. Prví aj poslední štartujúci mali takmer rovnaké podmienky na trati,“ povedal J. Böhmer.
Na úprave zjazdoviek pracovalo asi tristopäťdesiat ľudí. Prevažne to boli vojaci a dobrovoľní členovia horskej služby. „Nemali sme toľko umelo zasnežovaných tratí ako dnes. Sneh sme nosili z okolia a po plechových žľaboch ho spúšťali na zjazdovku. Potom sme ho upravovali či robili z neho rôzne technické doplnky. Tréner švajčiarskych lyžiarov nám raz poradil, aby sme pre spestrenie divákov postavili pri medzistanici na Rovnej holi asi dva a pol metrový skok. Ľudia mohli pohodlne popod skok prechádzať cez zjazdovku, neohrozovali pretekárov a nerozrývali im vyjazdenú stopu,“ pochvaľoval si vynikajúce technické riešenie švajčiarskeho trénera traťový veliteľ.
Najväčší problém mávali organizátori s prípravou zjazdovej trate. „Zjazd je veľmi náročná disciplína. Trať pre mužov musí mať prevýšenie približne sedemsto metrov a pre ženy okolo šesťsto metrov. Dĺžka by mala byť viac ako tri a pol kilometra. Udržať takúto trať kvalitnú a zjazdnú počas celých pretekov je pre usporiadateľov veľmi náročné. Klimatické podmienky pod Chopkom sú v zime pre silný vietor, sneženie či hmly mnohokrát extrémne.
Zjazdovka FIS na Záhradkách je homologizovaná. Znamená to, že má všetky predpísané parametre a bezpečnostné prvky pre európske svetové poháre a majstrovstvá sveta. Nikdy sa nám však nepodarilo usporiadať preteky na celej dĺžke zjazdovky, situáciu vždy skomplikovalo počasie. Štart pretekov sme často museli posunúť o dvesto až tristo metrov nižšie,“ povedal J. Böhmer.
Olympiádu sme mali takmer na dosah
Jasná a celý tatranský región sa niekoľkokrát uchádzali aj o usporiadanie olympijských hier, no neúspešne. „V roku 1984, keď sa zimná olympiáda konala v Sarajeve, nemali sme k nej ďaleko. Na tento termín boli len dvaja kandidáti. Juhoslovanské Sarajevo a československé Tatry. V správach, ktoré sa k nám pred rozhodnutím olympijského výboru dostali, kto bude usporiadateľom najväčšieho športového podujatia na svete, sa uvádzalo, že keď naša krajina podá včas oficiálnu žiadosť, olympijsky výbor uprednostní Tatry pred Sarajevom. Vláda žiadosť nepodala, a tak padla voľba na Sarajevo. Jasná mala zastrešovať zjazdové disciplíny a Vysoké Tatry bežecké a skokanské disciplíny,“ zaspomínal J. Böhmer.
Stredisko by si svetové preteky zaslúžilo
Tým, že preteky svetového formátu v Jasnej utíchli, stredisko, podľa veliteľa, stratilo svoju lyžiarsku prestíž. „Členitosť terénu a prevýšenia majú v Jasnej veľký potenciál. Homologizácia zjazdových tratí je urobená na to, aby svetové a európske poháre, prípadne iné významné preteky, sa pod Chopkom mohli jazdiť. Stredisko by si lyžiarske preteky svetového formátu určite zaslúžilo, pretože je parametrami porovnateľné s alpskými a pri dnešnom vybavení by s ich prípravou nemal byť žiadny problém,“ povedal.
Veľká cena Demänovských jaskýň a história lyžiarskych podujatí v Jasnej sú dnes pre prevádzkovateľa strediska dobrým základom, ktorý by chcel rozvinúť. „Na vybudovaných základoch sa vždy ľahšie stavia ako na zelenej lúke. Zmodernizovali sme infraštruktúru stredísk, čo nám v budúcnosti pri príprave podobných podujatí veľmi pomôže.
Ak chceme byť v tomto smere úspešní, musí byť Slovensko a Jasná vnímaná ako kvalitná lyžiarska destinácia.
Posledné vrcholné preteky sa v Jasnej konali v marci 2011. Stredisko hostilo preteky európskeho pohára v slalome žien. Svoje možnosti otestuje aj v tejto sezóne počas európskeho pohára ženského super-G a superkombinácie vo februári 2012. V roku 2014 to budú majstrovstvá sveta juniorov. Kalendár pripravovaných pretekov je dôkazom, že návrat bývalej slávy Veľkej ceny Demänovských jaskýň je na dobrej ceste.
