ZÁVAŽNÁ PORUBA. Štyri sestry majú pohyb v krvi. Po otcovi a mame. V zime na lyžiach, v lete pešo cez Jánsku dolinu alebo na Trangošku vyniesť potraviny, petrolej na svietenie a všetko potrebné k životu na hrebeni Nízkych Tatier.
„Naši rodičia mali medzi pravidelnými hosťami chaty veľa priateľov z Brna, zo Zlína či z Prahy. Keď prišli na chatu, obyčajne nám priniesli ako darčeky lyžiarske kombinézy aké sa vtedy nosili, detské lyže a lyžiarske palice. Často nás takto vystrojené aj vyfotografovali. Nájsť fotografie z detstva naozaj nebolo ťažké,“ priblížila príbeh detstva najstaršia zo sestier Kvetka.
Lyžovať sa ale mohli len okolo chaty. Na nádejné mladé lyžiarky dohliadal starostlivý pes Ďumbo.
Kvetka pokračovala: „Turistom neublížil, ale keď sme zašli ďalej, ako oco dovolil, vedel výstražne zavrčať. Na chate sme žili dovtedy, kým som šla do prvej triedy.“
Jeleň deťom poobhrýzal vetrovky
Z Ďumbiera si do Závažnej Poruby priviedli, okrem verného psa, aj mláďa jeleňa, čo stratilo mamu. Po čase vyrástol z neho statný jeleň.
Volali ho Mišo. Dievčatá Šúlekovie najradšej sprevádzal pri hrách na lyžiach, ale aj cestou do školy.
No keď deťom poobhrýzal vetrovky, otec sa rozhodol, že ho umiestni do zoologickej záhrady v Bojniciach.
„Boli sme ho po rokoch navštíviť. Predstavte si, že nás poznal. Pribehol k nám a bolo vidieť, že má radosť zo stretnutia s nami. A vraj zvieratá nemajú pamäť,“ vysvetlila Kvetka.
Lyžovaniu sa venovala ešte ako študentka priemyslovky pod vedením trénerky profesorky Brnčalovej. Pád na bežkách, úraz kolena a následná operácia jej však zabránili pokračovať v pretekárskom lyžovaní.
Bola to skôr hra ako tréning
Školáčkam sa lyžovanie stalo pravidelnou súčasťou života. A neboli to len tréningy v dnešnom chápaní. Jednoducho, snehu bolo v zime neúrekom, tak sa išli polyžovať každý deň.
Pobehať si, relaxovať a užiť si voľného pohybu v nepoškvrnenej prírode na čistučkom, bielulinkom snehu. Bola to skôr hra, radosť z pohybu.
Preteky alebo meranie síl so susedmi tiež patrili k životu v zime. Otec starostlivo sledoval termíny a miesto konania. Každú nedeľu sa niekde konali preteky: v Iľanove, Ploštíne, Liptovskej Kokave, Východnej, Važci.
O lyže sa sestrám staral otec, o jedlo mama
„Do blízkych dedín sme chodievali na bežkách. Tam bolo potrebné lyže vysušiť a prevoskovať podľa teploty snehu. To nám robil otec. Pomohol aj ujo Matej Staroň, Ľudko Niňaj, Laco Medľa a ochotní otcovia, čo sprevádzali svoje ratolesti,“ vysvetlila Hanka.
„Ráno nám mama pripravila výdatné raňajky. Aby ste vládali, prízvukovala. Dačo pod zub pribalila aj do batohov a išlo sa. Chodili sme všetky štyri a spolu s nami naši kamaráti: Hanka Staroňová s bratmi Milanom a Vladom, Bohuš Valent, Edita Štepitová, Hanka Valentová, Jožko Štepita, Paľko Ševčík, Milan Niňaj a mnoho, mnoho ďalších. Boli to okresné preteky, kde sa skoro všetci poznali."
Závody, ako všetci preteky volali, vždy predstavovali radostné stretnutia plné očakávania, ako zápolenie dopadne. Kto sa postaví na stupeň víťazov. Ukáže sa, komu treba pridať. Potom nasledovali krajské i celoslovenské preteky.
Poznámky o hasičoch ich hnevali aj motivovali
„Raz sme prišli na preteky do Kremnice. Vlakom to trvalo donekonečna. Mali sme obuté gumové lyžiarky, na hlavách šatky, lyže drevené. Registrovali sme poznámky prítomných divákov že, čo tu robia títo hasiči? Vraj pretekári. Hnevalo nás to, ale aj motivovalo,“ povedala Vierka.
„Po takom privítaní sme nastúpili na štart a ukázali, čo je v nás. Vyhrali sme všetko, čo sa dalo. A ceny? Viac ako príťažlivé. Okrem medailí aj moderné lyže, palice, čiapky či bežecké nohavice. Že sa zmenil názor športového publika na naše vystúpenie, netreba rozprávať,“ skromne dodala.
Po Kremnici nasledovali celoslovenské aj celoštátne v Považskej Bystrici, na Štrbskom Plese, v Novom Meste na Morave, Rožnove pod Radhoštěm, Jablonci nad Nisou, Harachove, Jilemniciach a inde.
S dobrým trénerom je beh na lyžiach radosť
Umiestnenia a úspechy si všimli aj odborníci na bežecké lyžovanie. Ľudko Hrnčiar bol častým hosťom na tréningoch nádejných bežkýň v Závažnej Porube.
„Videl v nás talenty, ktoré treba rozvíjať v primeraných podmienkach,“ vysvetlila Hanka.
„Keďže v Závažnej Porube prijateľné podmienky na tento šport neboli, prichýlilo nás najskôr Dynamo Nízke Tatry, neskôr Lyžiarsky klub Jasná. Klub vlastnil turistickú chatu na Záhradkách a pôsobili v ňom kvalifikovaní tréneri. Tam sa konali sústredenia, náročné tréningy a komplexná príprava pretekárov. Odborne spôsobilý tréner je dôležitý činiteľ. A keď to so zverencami vie, behanie je radosť,“ nezabudla doplniť.
Prvá liga bola bránou do reprezentácie
Neskôr po vytvorení Strediska vrcholového športu zriadeného pri Tesle v Liptovskom Hrádku, sa Hanka, Vierka aj Milka práve svojimi výsledkami na bežeckých tratiach zaradili do tohto strediska.
Pod vedením Milana Húsku a Ľudovíta Hrnčiara behávali prvú ligu a to bola vstupná brána pre reprezentačný dres Slovenska či bývalého Československa. V roku 1973 sa Telovýchovná jednota Tesla Liptovský Hrádok stala víťazom prvej ligy. V histórii tejto súťaže ako jediný slovenský oddiel.
Z pretekov brannej zdatnosti vznikol biatlon
Okrem hladkých behov začala Vierka triumfovať aj na Sokolovských pretekoch brannej zdatnosti. Preteky okrem behu na lyžiach s puškou obsahovali streľbu, hod granátom a plazenie. Jednotlivcov aj hliadok.
V tejto disciplíne sa stala dvojnásobnou majsterkou vtedajšieho Československa. Dnes takéto preteky nadobudli podobu biatlonu.
Sestry behali štafety a vlastnia celú sériu medailí z tohto typu zápolenia. Niekoľko zlatých, strieborných i bronzových z Kremnice, Liberca, Jánskych Lázní či nemeckého Klingentálu.
Len o málo jej unikla nominácia na olympiádu
Pri vyhlasovaní športovca storočia v Závažnej Porube v roku 2000 v športovom odvetví beh na lyžiach, získala od rodnej obce ocenenie Športovec storočia aj Hanka Matejbusová, rodená Šúleková.
Prečo by aj nie. Veď viac ako päť rokov tvorila spolu so sestrou Milkou súčasť reprezentačného družstva. Ženy vtedy trénoval dobre známy tréner Zdeněk Ciller a po ňom Bohuslav Rázl.
Hanku v hodnotení Svetového pohára zaradili na 15. miesto. Do svetového pohára sa počítali výsledky medzinárodných pretekov a úspešné umiestnenie v ligovej súťaži.
Priznala, že vďaka lyžovaniu precestovali celú Európu: Bulharsko, Maďarsko, Poľsko, Rakúsko, Nemecko, Taliansko, Švédsko, Nórsko, Fínsko, Dánsko, Juhosláviu, Murmansk v Rusku. Len o vlas jej unikla nominácia do štátneho tímu na olympijské hry v Sapporo v Japonsku. V roku 1973 na skúške pred majstrovstvami sveta vo Falune obsadila 13. a 16. miesto.
Keď ukončila aktívnu činnosť, s lyžovaním neprestala. Viac ako osem rokov sa venovala deťom a mládeži v Liptovskom Hrádku. Aj dnes spolu s manželom, tiež reprezentantom, lyžujú rekreačne a k tomuto športu vedú aj svoje deti a vnúčatá.
V štafetách behávala prvá
„Najradšej som behávala desať kilometrov, táto dĺžka trate mi sedela najviac,“ vysvetlila. V tejto disciplíne zaznamenala aj najvýraznejšie úspechy. Na majstrovstvách Slovenska päť zlatých a bronz na úrovni bývalého Československa.
„V štafetách som obyčajne bežala ako prvá. Je to tlačenica po štarte a kto z koho. Znamená dôveru a veľkú zodpovednosť. Od prvého pretekára záleží, ako sa v súťaži umiestni celé družstvo.“ Ťažko spočítať koľkokrát odbehla Bielu stopu SNP, Jizerskú päťdesiatku či iné vytrvalostné preteky.
Dve sestry Šúlečky patrili do špičkového družstva
Najmladšia sestra Milka potvrdila, že v rokoch 1969 až 1974 patrila spolu s Hankou do reprezentačného družstva bývalého Československa. Bolo to skutočne niečo výnimočné. Dve sestry Šúlečky, ako ich volali priatelia, tvorili niekoľko rokov súčasť reprezentácie v špičkovom republikovom štátnom družstve žien.
A jej najvýraznejšie úspechy? Desať zlatých z majstrovstiev Slovenska, dvakrát zlato z majstrovstiev Československa na päťkilometrovej trati, dvakrát striebro, jeden bronz.
Ťažko spočítať popredné umiestnenia v štafetovom behu. Vďaka výsledkom na celoštátnych pretekoch, perfektnému klasickému štýlu a dobrej technike sa dva razy prepracovala aj na majstrovská Európy do Bolnös a do Neselvangu v Nemecku.
Prvý raz sa umiestnila na sedemnástom a druhý raz na dvadsiatom druhom mieste. Európska konkurencia bola viac ako dobrá.
Žiaľ, zo zdravotných dôvodov sa musela nielen s reprezentáciou, ale aj s lyžovaním rozlúčiť.
