LIPTOV. Dobrodruh, ktorý sám na malej jachte Niké trikrát oboplával svet, sa po liptovskom mori nikdy neplavil. Dával radšej prednosť Oravskej priehrade. Sympatický a ostrieľaný moreplavec porozprával niekoľko svojich bohatých zážitkov zo zaoceánskych expedícií.
Ako na vás po rokoch Slovensko zapôsobilo?
- Je mi veľmi blízke napriek tomu, že som sa vrátil po trid– siatich rokoch. Keď som bol mladší, chodieval som sem veľmi často, či už na túry, hlavne do okolia Terchovej, alebo v zime lyžovať do Vrátnej doliny. Splavil som Hron, časť Váhu, Dunajca či Dunaja. Teraz som si Slovensko počas návštevy tiež užil.
Robil som krátke túry do okolia, pozrel sa z výšky na nádherný kraj a trochu zaspomínal. Možno to vyznie strašidelne, ale na Slovensko som začal jazdiť na motorke už pred päťdesiatimi rokmi. Pamätám si melioračné práce na Váhu či budovanie nových ciest.
V Terchovej sme zažili pohreb, kde voz ťahaný kravou viezol truhlu s nebožtíkom po starej kamennej ceste. Dnes je všetko úplne inak. Keď som dedinou prechádzal teraz a s nostalgiou spomínal, videl som, akou veľkou zmenou krajina prešla. Ten pokrok spoločnosti je nespochybniteľný. Ľudia žijú podstatne lepšie, aj keď dnešná doba so sebou tiež prináša rôzne negatíva.
Plavili ste sa niekedy aj na Liptovskej Mare?
- Liptovskú Maru poznám, ale nikdy som na nej neplachtil. Dával som prednosť Oravskej priehrade, tá je o čosi väčšia.
Čo vás viedlo k dobrodružnému spôsobu života?
- Odmalička ma lákali ďaleké cesty. Veľmi rád som čítal dobrodružné romány a sledoval dobrodružné filmy. Mojou najväčšou túžbou bolo spoznávať svet.
V čase mojej mladosti nebolo jednoduché cestovať. More mi ponúklo možnosť poznať svet na plachetnici a ja som to využil. Bol to veľmi pohodlný spôsob. Celý domov som si viezol so sebou na lodi, nemusel som šliapať do pedálov ani chodiť pešo. S plavbou bolo síce spojené aj isté riziko, ale práve to bolo na nej príjemne dobrodružné.
Ako ste sa dostali k sólovým plavbám?
- Začínal som ako vodák, splavoval som rieky. Potom som sa roky závodne venoval okruhovému jachtingu. Nikdy som síce nechcel jazdiť sám, pretože som veľmi spoločenský. Napriek tomu som sa takmer pred štyridsiatimi rokmi rozhodol pre sólo závod cez Atlantický oceán.
Bol to v tom čase jediný závod, v ktorom som mohol štartovať na ľubovoľnej lodi. To mi veľmi vyhovovalo. Na to, aby som si kúpil závodnú jachtu, som peniaze nemal. Ak som chcel na pretekoch štartovať, musel som si loď vlastnoručne postaviť. Plavbu cez Atlantik sme začali z anglického Plymountu, dokončili ju v americkom meste Newport.
Aby som získal potrebné vedomosti, čítal som veľa kníh a článkov. Jazdil som aj na poľských lodiach, a tak som sa dostal k poľských námorníkom. Získal som množstvo praktických skúseností, ktoré som na mori nevyhnutne potreboval.
Kedy ste začali spoznávať svet na plachetnici?
- Prvú plavbu po mori som absolvoval v roku 1971 na Island. Plavil som sa na malej jachte Niké. Neodmysliteľnou súčasťou cesty bol aj výstup na najväčší európsky ľadovec Vatnajökull, ktorého hrúbka miestami dosahuje až tisíc metrov. Keď som ukončil prvý sólo závod v americkom New Porte a mal som za sebou Atlantik, rozhodol som sa, že pôjdem ďalej.
Pokračoval som cez Panamský prieplav, oboplával okolo celého sveta a vrátil sa domov. Na kempovania som si zásadne vyberal miesta, ktoré neboli poznačené masovým turizmom. Mal som veľké šťastie, pretože sa mi podarilo zachytiť posledný záchvev romantiky. Bol som, napríklad, na všetkých ostrovoch na Galapágoch, prešiel Polynéziu a na Veľkej koralovej bariére pri severnom pobreží Austrálie som strávil desať mesiacov. Neboli tam žiadni ľudia a musel som sa živiť lovom rýb či iných zvierat.
Dnes to už ťažko zažijete, pretože mnohé z týchto miest sú buď chránenými prírodnými rezerváciami, alebo vyhľadávanými strediskami komerčného turizmu. Z plavby som sa vrátil domov o tri roky. Na druhú plavbu cez Atlantik som vyštartoval už o rok. Bol som podstatne úspešnejší ako na prvých pretekoch. Spomedzi 120 štartujúcich som skončil druhý. Veľmi mi to pomohlo, získal som sponzorov a mohol som si postaviť novú, väčšiu loď. V roku 1980 som s ňou štartoval na pretekoch cez Atlantik po tretíkrát.
Ukončil som tak plavby kratšieho formátu a začal som sa pripravovať na môj prvý sólo závod okolo sveta. Všetky náklady spojené s pretekmi a prípravu som si hradil sám. Nakoniec som však od československých úradov nedostal povolenie na štart.
S loďou preťaženou jedlom na dva roky som teda vyplával bez dokladov z prístavu v americkom Newporte. Pokračoval som cez celý Atlantik do Kapského mesta, potom do austrálskeho Sydney, odtiaľ do Rio de Janeiro a späť do amerického prístavu. Konzervy boli jediné, čo som si na cestu mohol vziať. Vyhral som dve etapy a celkom som skončil tretí. Vedel som, že uspejem, preto som sa nechcel štartu vzdať. Keďže som republiku opustil bez povolenia, už som sa nemohol vrátiť späť.
O niekoľko rokov som ešte raz štartoval na sólo plavbe okolo sveta, urobil niekoľko svetových rekordov a všetky pod československou vlajkou. Nakoniec som ostal v Spojených štátoch, domov som sa vrátil až v roku 2000.
Po rokoch ste sa teda vrátili do krajiny, ktorá sa úplne zmenila. Ako veľká spoločenská zmena na vás zapôsobila?
- Na svet sa pozerám z výšky, celý som ho sám trikrát oboplával a navštívil som mnoho krajín. Tieto skúsenosti ma presvedčili, že nezáleží, aké spoločenské zriadenie v krajine je, ale akí v ňom žijú ľudia.
Spoločenských systémov či zriadení je na svete veľmi veľa. Dôležité je, či spoločnosť, ktorá v ňom žije, napreduje po všetkých stránkach. História nás presvedčila, že každý systém raz skončí a nahradí ho iný, niekedy lepší, inokedy horší. Takže verím viac ľuďom ako systému. Keď som spoza mora sledoval, ako sa delilo Československo, nebol som veľmi nadšený. Na Slovensku som mal veľa priateľov.
Po čase som sa však presvedčil, že to nebolo také tragické. Krajiny si síce žijú svoj samostatný život, ale vzťahy medzi ľuďmi to nepoznačilo a v konečnom dôsledku sa Česi a Slováci opäť spojili v Európskej únii.
V čom je jedinečnosť sólo plavby? Nepôsobí samota na človeka deprimujúco?
- Sólo plavba nie je jednoduchá. Zažil som množstvo kolíznych situácií, ale na druhej strane som získal mnoho skúseností. Predtým, než som vyplával, som sa musel dôkladne pripraviť, pretože som sa mohol spoľahnúť len sám na seba.
Svoj obzor som musel rozšíriť o množstvo nových vedomostí a zručností. Teraz môžem s istotou povedať, že môj doterajší život bol skutočne pestrý. Veľmi dôležitú úlohu pri sólo plavbách zohrávala moja manželka. Vytvárala mi zázemie. Urobila za mňa všetko, čo som nestihol a ešte sa starala aj o rodinu, zatiaľ čo som sa plavil nepoznanými miestami Zeme.
Práce spojenej s kormidlovaním jachty je tak veľa, že počas cesty nemáte čas myslieť na samotu. Pociťoval som ju hlavne vtedy, keď som s niekým blízkym hovoril cez vysielačku. Pokiaľ jeho hlas počujete, zdá sa vám, že ten človek je veľmi blízko. Keď rozhovor skončíte, zistíte, že je vzdialený tisíce kilometrov.
Absolvovali ste aj iné ako závodné oceánske expedície?
- Niekoľkokrát som sa plavil po mori aj s posádkou. V rámci celoštátnej súťaže pre mládež sme, napríklad, vybrali deti do štrnásť rokov, ktoré absolvovali mesačnú plavbu okolo Baltického mora. Mali sme so sebou rádioamatéra zo Slovenska, ktorý pravidelne posielal správy z cesty. Tie potom vychádzali v mládežníckych časopisoch a deti, ktoré sa na palubu nedostali, mohli zážitky z plavby a postup posádky po mori sledovať v časopise. S posádkou som štartoval aj na pretekoch z Anglicka do Austrálie a späť.
Čo by ste poradili mladým, ktorí snívajú o podobnom dobrodružnom živote?
- Pokiaľ majú nejaký cieľ alebo akýkoľvek veľký sen, nemali aby si ho odkladať na neskôr. Život letí veľmi rýchlo a neskôr, keď už má človek peniaze, prípadne je usadený, už nemá čas, aby si splnil to, o čom celý život sníval. Sny netreba odkladať, treba si ich plniť čo najskôr.
Ľudia dnes veľmi mrhajú časom a energiou na veci, ktoré pre ich život nie sú podstatné. Človek k šťastiu nepotrebuje päť telefónov, tri televízory a niekoľko áut. Skúsenosti ma naučili, že potrebujem len to, čo je pre môj život nevyhnutné.
