Aký je váš najnovší román a o čo v ňom ide?
- Nepriateľ štátu je nadupaný triler plný akcie a zákulisného diania, z ktorého sa čitateľom zakrúti hlava. Hlavnou postavou je opäť mafiánsky boss Michal Harvan používajúci tvrdé metódy podsvetia. Tentoraz sa boj o moc rozohrá na najvyššej štátnej aj politickej úrovni. Zatiaľ čo v predchádzajúcich knihách bol Harvan chladný stratég, teraz sa ocitne uprostred diania. Stratégiu si musí vytvárať pod obrovským tlakom, v krátkom čase a takpovediac za pochodu. Stoja proti nemu nielen politické esá, ale aj vojenskí profesionáli, agenti tajnej služby a špeciálne silové zložky.
Vaše predchádzajúce knihy šokovali kontroverznosťou, ale aj opismi sexu a násilia. Pokračuje Nepriateľ štátu v týchto šľapajách?
- Tento román považujem za najkontroverznejší z celej trilógie. Na slovenské pomery možno až príliš otvorene hovorí o skorumpovanosti politických špičiek, okrádaní národa pod pláštikom národovectva, manipulácii s verejnosťou, vzťahoch s Maďarmi, o prvom Slovenskom štáte, Hlinkovej garde a ďalších nebezpečných témach.
Čo okrem akcie a zimomriavok tento triler ponúka?
- V Nepriateľovi štátu sa zavŕšia osudy a vzťahy postáv, ktoré čitatelia poznajú z predchádzajúcich častí. Napríklad, vzťah Michala Harvana k Soni, malému dievčatku, ktoré si osvojil v závere Času dravcov. Zároveň sa tu rozhodne aj o posledných zvyškoch ľudskosti a citov, ktoré tomuto mafiánskemu bossovi ešte zostali. Nepriateľ štátu sa dá čítať aj ako samostatný triler s elektrizujúcim dejom a nečakanými zvratmi, dovolím si povedať, od prvej po poslednú stránku.
Myslíte si, že katastrofický scenár, aký v knihe opisujete, u nás naozaj hrozí?
- Asi všetci cítime, ako na Slovensku stúpa napätie. Politici hrajú svoje mocenské hry, bujnie korupcia a politikárčenie. Ozajstné spoločenské problémy sa buď neriešia, alebo sa zametajú pod koberec. Pokiaľ sa naša spoločnosť a najmä politici nespamätajú, je iba otázkou času, kedy aj u nás dôjde k nepokojom, výbuchom násilia a katastrofám.
Nepriateľ štátu je teda aj varovaním pred tým, čo sa môže stať?
- Čitatelia nazrú za oponu diania a možno uvidia veci, o ktorých doteraz nevedeli. Tieto informácie považujem za dôležité, lebo sa môžu dotýkať budúcnosti každého z nás.
Knihu ste vydali krátko po vyjdení knihy Čas dravcov. Venovali ste sa písaniu intenzívnejšie, alebo vám zostal nepoužitý materiál z predchádzajúcich kníh?
- Trojku som mal vymyslenú už po jednotke. Chcel som, aby to vyvrcholilo vo väčšom štýle a zábere. Písal som priebežne. Keď vyšla jednotka, dvojka už bola v rukopise a keď vyšla dvojka, v rukopise bola trojka. Ale teraz by som si chcel oddýchnuť, lebo som začal až veľmi chrliť.
Čomu sa budete venovať teraz?
- Podnikám v oblastiach, ktoré ma bavia dlhodobejšie. Ide o sociálne médiá a marketing v sociálnych médiách. To využívam na propagáciu vlastných kníh, ale robím to aj pre klientov. Venujem sa tiež konzultačnej činnosti, našťastie, nie som závislý len od písania.
Dalo by sa vyžiť iba z písania? Napríklad, ak by ste vydali dve knihy do roka.
- Podľa toho, čo komu stačí. Ak napíšete jeden bestseller ročne, tak sa v pohode dostanete na úroveň veľmi slušného platu v regióne Liptova. Z dvoch kníh ročne, ak sú to bestsellery, sa môžete pohybovať niekde medzi dvoma až troma tisícami eur mesačne.
Zaoberali ste sa aj takou myšlienkou, že by ste iba písali?
- Mňa iba to neláka. Podnety treba niekde čerpať a keby som len sedel a písal, nemám ich toľko.
Je váš mafiánsky celok uzavretý, alebo máte už teraz vymyslené pokračovanie?
- Niečo by sa ešte dalo vymyslieť. Ústrednou myšlienkou tých kníh bolo, že každá sa odohráva akoby o mocenskú úroveň vyššie, lebo Harvan stále stúpa. Bolo by logické postupovať ešte vyššie, ale v tejto chvíli by som si chcel od tejto témy oddýchnuť, lebo s Harvanom žijem v hlave už tri roky.
Stáva sa z vás teda Michal Harvan?
- On bol od začiatku z časti autobiografický. Teda to, čo sa týka jeho vývinu, ale nie mafiánskych záležitostí. Aspoň dúfam (smiech). Ale ovplyvňuje, pretože na čo myslíme, na nás pôsobí. Je jedno, či sú to peniaze, sex, alebo literárna postava.
Nepriateľa štátu ste pokrstili motorovou pílou. Aký je za tým odkaz?
- Pri písaní sa usilujem, aby moje knihy mali rázny a brutálny efekt ako rezanie pílou. Snažím sa, aby sa môj štýl zarezával do čitateľa. Motorová píla je od puberty mojím symbolom. Vždy sa objavuje v momentoch zlomu. Zlomový bol film Texaský masaker motorovou pílou, lebo ho zakázali. Zlomová bola aj počítačová hra Doom, kde sa pílili protivníci. V deväťdesiatych rokoch to bola prevratná novinka. Bol to životný štýl miliónov ľudí. Ďalším významom krstu knihy motorovou pílou bolo odrezanie sa od trilógie aj mafiánskej tematiky.
Dalo by sa povedať, že s každou knihou pritvrdzujete. Jazyk ste síce trochu zmiernili, v poslednej knihe už nie je toľko vulgarizmov ani drastických scén. Na druhej strane tie, čo tam sú, stoja za to. Napríklad, zbrusovanie zubov stolárskym pilníkom. Pri čítaní o niečom takom musia bolieť zuby každého.
- Nepriateľa štátu som chcel oproti predošlým knihám trocha zmeniť. Neopisoval som sex a násilie často a podrobne. Ani jazyk tam nie je až taký drsný. Chcel som, aby to vyvolalo takýto dojem z čo najmenších opisov. Sú tam skôr náznaky. Aj zbrusovanie zubov a iné formy mučenia tiež nie sú opisované detailne. Autorsky ma veľmi teší, ak to na čitateľa pôsobí a má z toho zimomriavky.
Kde prichádzate na všetok ten sadizmus? Pôsobíte skôr neškodným dojmom.
- Veľa násilných scén sú skryté odkazy na filmy a iné knihy.
Priznajte, aké formy sadizmu ste vymysleli sami? Napríklad, vybité zuby poukladané pri mŕtvole do tvaru srdca?
- To bol môj nápad. K tomu sa hlásim.
Podľa toho, o čom všetkom píšete, ste si museli naštudovať veľmi veľa odborných vecí. Detailne opisujete zbrane, vojenskú techniku, ale aj taktiku a podobne.
- Som rád, ak to tak pôsobí, lebo cieľom beletrie je vytvárať ilúziu presvedčivosti. Pri písaní Nepriateľa štátu som veci ako zbrane a vojenské postupy konzultoval s ľuďmi z armády. To už je skoro novinárska práca. Ak má byť písanie presvedčivé, musí zahŕňať aj časť novinárskej činnosti.
Píšete pre uspokojenie svojej vnútornej potreby, alebo chcete ukázať svoj talent a zarobiť na ňom?
- Prvá kniha mi vyšla v roku 2003. Spolu som napísal dvanásť kníh, z čoho beletristické sú len posledné tri. Písanie ako forma vyjadrenia mi je prirodzené. Robil som to dávno predtým, ako to bolo komer– čne úspešné. Päťkrát viac času som strávil komerčne nezaujímavým písaním. Prostredníctvom písania dávam navonok svoje vnútro a komunikujem so svetom. Komerčný efekt je príjemný, ale keby bol smerodajný, mám už pripravenú ďalšiu knihu. A nemám.
Z vašich kníh ide veľká černota a pesimizmus. Vnímate všetko tak zle, ako píšete?
- Každý má nejaké životné etapy, kedy je veselší a kedy pochmúrnejší. Ja sa pokladám za pozitívneho človeka. Mám rád humor, zábavu a ľahké veci. Ale temná stránka je v každom. Písanie je pre mňa práca s tým tieňom, aby som to horšie nemusel zažívať v realite. Podľa Junga človeka tým viac ovplyvňuje jeho horšia stránka, čím sa ňou menej zaoberá.
Aj napriek všetkému sa vo vašich príbehoch nájdu malé záblesky optimizmu.
- Snažím sa, aby postavy neboli čierno-biele. Zlí mafiáni a dobrí policajti. Každá postava je plastická, lebo ani mafiáni nie sú len zlí a tupí ľudia. Majú aj ľudskú stránku a dobré vlastnosti. To nie je pre nič za nič, že keď v Seredi zomrie mafiánsky boss, tak na pohreb príde štyritisíc ľudí. A pritom sú to obyčajní ľudia, ktorí ho majú radi. V Taliansku tiež ľudia milujú mafiánskych donov. Aj Pabla Escobara národ miloval a nebolo to len preto, že si ich kupoval. Mafia totiž v niektorých krajinách a u nás v niektorých regiónoch, žiaľ, supluje to, čo by mal zabezpečovať štát.
Venujete sa závažnej téme. Určite vás to stálo veľa energie. Od koho cítite najväčšiu podporu?
- Pri písaní asi od nikoho (smiech). Je to intímna činnosť, že pokiaľ nemám niečo napísané, tak sa o tom s nikým ani nerozprávam.
Takže keď píšete, nevedia o tom ani vaši najbližší?
- Nie. Až keď mám hotový rukopis.
Vaše knihy čítajú desaťtisíce ľudí. Cítite zodpovednosť za to, čo napíšete?
- Často o tom premýšľam, lebo vidím, že to nie je sranda. Čítajú to aj mladí a nejako to na nich vplýva. Už sa mi stalo, že mi napísali, aké sú to perfektné knihy a čítajú ich pre brutalitu. Sú to chalani z pouličných partií, čo tie bitky naozaj zažívajú. Je to dvojsečné, lebo na jednej strane čítajú knihy, a to je zázrak, no na druhej strane môžu tie opisy násilia brať ako návod. Ale to je problém všetkého, čo vytvoríme. Výrobca nožov tiež nie je zodpovedný za vraždu, ktorá sa ním spácha.
