Africké zdravotníctvo nie je zadarmo, ľudia musia za ošetrenie a pomoc lekárov platiť. Preto sa zahraničné lekárske misie nestretávajú s dôverou a otvorenou náručou miestneho zdravotníckeho personálu.
Zahraniční lekári prichádzajú a po chvíli odchádzajú. Chorí a chudobní ľudia na čiernom kontinente zostávajú a ich počet rastie, napriek snahe lekárov. Je to sizyfovská práca, avšak nie až taká zbytočná, pretože pomáha zmierniť bolesť a utrpenie, i keď na krátky čas.
Dve lekárky, ktoré majú za sebou už niekoľko zahraničných misií, prijali pozvanie do Liptovského Mikuláša a v klubovni Čierneho orla sa podelili o svoj pohľad na inú kultúru a problémy Afriky. Zhodli sa, že bezcieľne nalievanie peňazí do krajín tretieho sveta tamojšiu civilizáciu skôr ničí, ako zachraňuje, hoci to západ myslí dobre.
Ani tampón nie je zadarmo
Infektologička Pavlína Bukovinová a anesteziologička Jarmila Kráľová majú za sebou niekoľko zahraničných misií. Pomáhali v Keni, Sudáne, Kambodži, na Haiti. V Liptovskom Mikuláši rozprávali najmä o živote a pacientoch ugandskej nemocnice v meste Buikwe. Všetky misie, hoci boli v rôznych krajinách, mali spoločné črty. Mladé lekárky na vlastné oči videli, že ľudia zomierajú zbytočne.
Nemocnicu v Buikwe prevádzkuje česká Katolícka charita. Nachádza sa sotva pol hodiny cesty autom od okresnej nemocnice. Keď lekári rozbiehali projekt, bojovali s otázkou, či je ďalšia nemocnica potrebná. Čas ukázal, že sa rozhodli správne, pretože pomoc zahraničných lekárov vyhľadávajú ľudia zo širokého okolia.
„V miestnych nemocniciach si ľudia platia za všetko, dokonca aj za použitý tampón či striekačku. Hospitalizáciu si hradia v plnej výške. Chudobní ľudia sú odkázaní na misie a do našej nemocnice kráčali pešo aj pol dňa,“ opísala lekárka Pavlína.
Ľudia zomierajú na banálne ochorenia
Prvý raz ide každý lekár do Afriky s naivným snom o záchrane sveta. „Predstavovala som si to ako americký film. Ja všetkých vyliečim a oni ma budú milovať. Až potom človek pochopí, na aké hlúposti tam ľudia umierajú,“ vysvetlila Jarka.
Naivitu vystriedal vzdor. „Nebudem a nemôžem sedieť doma a tešiť sa z plnej chladničky s vedomím, že dve tretiny sveta umrú pre banality. Malé dieťa predsa nemôže v 21. storočí zomrieť na zápal pľúc. Najhoršie na tom je, že máme na to, aby sme zabránili zbytočným úmrtiam. To by sme sa ale všetci museli vzdať jedného pekného svetríka,“ povedala Jarka.
Na maláriu ochorie ročne 500 miliónov ľudí a zomrú tri milióny ľudí. Dve tretiny sú deti do päť rokov. „Problém je v tom, že nemajú zdravotnú starostlivosť ani dostupnú edukáciu. Matka nevie predchádzať tomu, aby dieťa ochorelo. Nevie, že dieťa nemusia zabiť črevné parazity, keby vedela, že ho nemá kŕmiť špinavými rukami.“
V Afrike nie je rakovina ani infarkt
Misionári sú svedkami mnohých zbytočných úmrtí. Nefunguje tam, napríklad, toaletný papier. Dieťaťu, ktoré malo hnačkové ochorenie, utiera matka zadoček nejakými lístkami a s takými rukami dáva druhému jesť. Keď jej lekári povedali, že najprv si musí umyť ruky, pretože má na nich baktérie, začala sa smiať nad tým, aké rozprávky jej hovoria.
„Nezmení sa to, pokým neprídu do Afriky učitelia. No na druhej strane stojí otázka, či je dobré meniť ich spôsob života podľa západného vzoru. Od nás si zobrali to najhoršie, od igelitových tašiek, cez coca colu, po túžbu po mobilných telefónoch a peknom oblečení,“ zamyslela sa Jarmila. Je totiž zaujímavé, že v Afrike nie je rakovina, ľudia nezomierajú na infarkt a ďalšie choroby, ktorých spúšťačom je nám dobre známy stres.
Sme zodpovední za peniaze, ktoré dávame
Miestni ľudia na nich pokrikovali muzungu, teda beloch. „Aby nás brali ako rovnocenných, museli pochopiť, že nie sme tí, čo im dajú peniaze iba tak,“ vysvetlila Jarmila. Je to síce smutné, ale Afričania, nielen v Ugande, vnímajú belochov ako kapitál. Naučili sa, že beloch má peniaze a dáva im ich bez vlastnej zásluhy. Miestni ľudia vedia vyťažiť zo svojej chudoby. Tí, ktorí dávajú peniaze, sú zodpovední za to, ako sa využijú ďalej.
„Nie je to len o tom, že dám peniaze, a uľavím svedomiu, bez ohľadu na to, že tak robím s dobrým úmyslom. Sme zodpovední za to, ako peniaze ľudia, ktorí ich nemajú, použijú. Peniaze ľudí ničia, ak s nimi nevedia pracovať,“ upozornil dokumentarista Michal Fulier, jeden z tímu, ktorý natáčal v Ugande dokumentárny film o práci slovenských misionárov.
Smrť vnímajú ako bežnú časť života
Afričania žijú život inak a smrť je bežnou súčasťou života. Ak matke zomrie dieťa, nesmúti tak, ako je to bežné u nás. Vie, že doma má ďalších šesť detí a život musí ísť ďalej.
Lekári idú do Afriky s vedomím, že budú liečiť HIV pozitívnych ľudí. „V celej našej spoločnosti sa okolo vírusu HIV vytvoril akýsi mýtus. Vnímame ho ako strašiaka, pritom sa prenáša krvou a patrí medzi pohlavne prenosné choroby. Viac by sme sa mali báť možno žltačky, chrípky. Ľudia s HIV, ktorí sú na liečbe, nakoniec nezabije vírus, ale niektorá z civilizačných chorôb, napríklad, infarkt,“ vysvetlila lekárka Pavlína.
U nás má HIV pozitívny človek vlastného zubára a lekári k nemu pristupujú takmer v neoprénovom oblečení. V Ugande je to naopak, pretože ten, kto nežije s HIV, by mal mať zvláštny prístup lekárov.
Neriešia moderné oblečenie ani mejkap
Obe lekárky absolvovali už niekoľko mesiacov v Afrike a napriek tomu, že sa dokážu okúpať v jeden a pol litrovej fľaši vody, v latríne mali extrémne jedovatú mambu zelenú a ošetrujú pacientov, ktorí sú v drvivej väčšine HIV pozitívni, v misijnej činnosti chcú pokračovať.
„Ľudia sú za našu pomoc vďačnejší, viac si ju vážia. Na oddelení sme mali štvorročného chlapčeka s HIV. Prišli sme sa ho spýtať, ako sa má. Široko sa usmial a povedal, že veľmi dobre. Bolo to najviac choré dieťa na oddelení. Okrem vírusu mal choré dýchacie cesty, infekciu močových ciest. Usmieval sa, aj keď mal zrátané dni,“ opísala Pavlína.
„Je mi tam lepšie. Ľudia neriešia také hlúposti ako my. Musíte si obliecť niečo pekné, aby ste boli in, musíte sa namaľovať, lebo inak by ste nevyšli ani von. Tam si oblečiete, čo chcete, nemusíte sa maľovať, pretože tam si to nikto nevšimne,“ povedala lekárka Jarka. Zdôraznila, že Afrika žije pre okamih, ktorý práve prežíva. Európa myslí na zajtrajšok, čo však neznamená, že je to lepšie.
