Pondelok, 18. december, 2017 | Meniny má Sláva, Slávka
Pridajte si svoje mesto

Primár Žuffa dostal hokejový dres s číslom osemdesiat

Štyridsať rokov písal históriu interného oddelenia v liptovskomikulášskej nemocnici. Lekár, kandidát vied a čestný člen Slovenskej lekárskej spoločnosti Milan Žuffa.

Aktívny osemdesiatnik.(Zdroj: DAGMARA SARITA POLIAKOVÁ)

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Lekár, kandidát vied a čestný člen Slovenskej lekárskej spoločnosti Milan Žuffa.sa v živote riadil vetou Charlesa de Montaignea: Vedieť všetko najlepšie je spoľahlivý príznak hlúposti.

Narodil sa v Gemeri, maturoval v Liptove, promoval v Brne a od roku 1956 je znova v Liptove. Keď slávil prednedávnom osemdesiatku, dostal originálny dar. Dres hokejového klubu z Prahy s osemdesiatkou na chrbte. Nechýbalo na ňom ani jeho meno. Ococo.

Tak ho nazval kedysi jeden zo šiestich vnukov a toto pomenovanie mu ostalo. Týmto menom ho volajú všetci jeho blízki, medzi ktorých už patria a j dvaja pravnuci žijúci v Amerike.

Prečo dostal dres lekár na dôchodku? Počas vysokoškolského štúdia v Brne aktívne hrával hokej. „Poznal som len cestu na klzisko a do nemocnice, stále dookola,“ spomenul si bývalý primár z interného oddelenia mikulášskej nemocnice. Vraj to bol náročné, ale neľutuje. Dodnes mu ostalo srdiečko pre hokej a ďalšie športy.

Aký je pohľad do minulosti čiperného osemdesiatnika, ktorý aj v súčasnosti publikuje v odborných časopisoch?

- Narodil som sa v Kokave nad Rimavicou v Lučeneckom okrese. Maturoval som však už na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde sme sa, keď som mal pätnásť rokov, presťahovali z Banskej Štiavnice. Promoval som na medicíne v Brne a od roku 1956 som pracoval na internom oddelení v Liptovskom Mikuláši. Štyridsať rokov.

Mojím prvým vynikajúcim interným učiteľom na oddelení bol primár Karol Mensatoris. V tom čase však prišli na oddelenie veľmi kvalitní ľudia, ktorí boli na ňom sekundármi. Doktori Milota Hrivňáková, Miroslav Dúbravka, Mária Filková, Marta Kojšová, Daniel Devečka, Hrivňáková a potom celý rad mladších, šikovných ľudí. Všetci v súčasnosti pracujú v mikulášskom regióne ako prominentní a uznávaní lekári.

V roku 1996 som odišiel z mikulášskej nemocnice. Potom som posledných päť rokov pracoval na poliklinike vojenskej akadémie v Demänovej.

Je pravda, že som popri práci veľa publikoval. Doteraz to bolo viac ako sedemdesiat odborných prác z oblasti internej medicíny. Mnohé z nich boli citované aj v zahraničí, dokonca v popisoch lekárskych prípadoch sú niektoré jedinečné a jediné.

Samozrejme, pracoval som na nich s veľmi dobrými a vysoko kvalitnými spolupracovníkmi. Bez nich by to nešlo. Takými boli, napríklad, vynikajúci patológovia Alex Horváth a Jozef Kubančok, primár na chirurgii Eugen Lehotský či biochemik primár Vojtech Lazar.

Do lekárskej praxe však zasiahla vaša choroba. O čo išlo?

- Po desiatich rokoch práce na internom oddelení som katastrofálne ochorel. Dostal som záškrt, ktorý už v tej dobe skoro neexistoval. Navyše, s ťažkými komplikáciami. Dá sa povedať, že som pol roka umieral a nie a nie zomrieť. Nemohol som hýbať ani rukami, ani nohami. Päť týždňov som dýchal len pomocou respirátora.

Smrteľná choroba ma paralyzovala takmer rok. Liečili ma v Mikuláši, Ružomberku aj Prahe na rôznych klinikách, a tak som mal ohromnú príležitosť osobného školenia v úlohe pacienta. Teda z druhej strany bieleho plášťa.

Od tej doby mám iný vzťah k ťažko trpiacim ľuďom, pretože som prežil na nemocničnom lôžku všetko ťažké okrem smrti. Myslím si, že sa to odrazilo aj v mojej práci. Od tej doby som hovorieval, že už mi nikdy horšie nemôže byť.

Oľga, moja manželka, bola detskou lekárkou a v čase mojej choroby sme mali už dve deti a tretie sme čakali. Ostala s nimi doma sama, bolo to pre ňu veľmi ťažké.

Dnes sú deti už dospelé a veľmi vydarené. Jeden je pedagóg, učí na mikulášskom gymnáziu, druhá je kunsthistorička, býva pri Zvolene a ďalšia genetička robí, dá sa povedať, neurogenetiku na špičkovej úrovni v Prahe. Keby som nevedel, že sa na to bude hnevať, povedal by som - na špičkovej svetovej úrovni.

Vraj ste sa v živote riadili rôznymi krédami.

- Áno, krédom môjho života, ktoré sa ma týkalo hlavne ako vedúceho pracovníka, bolo: „Vedieť všetko najlepšie je spoľahlivý príznak hlúposti." Mal som ho zasunuté pod sklom písacieho stola, aby bolo stále na očiach. Povedal ho francúzsky filozof Charles de Montaigne a, podľa mňa, mali by si ho aj dnes zapamätať a mať tiež stále na očiach všetci vedúci pracovníci aj politici.

Ďalšiu vetu, ktorá so mnou veľmi rezonovala, povedal profesor Niederland, vynikajúci slovenský internista: „Kto hovorí zoširoka to, čo sa dá povedať stručne, je schopný oveľa väčších zločinov." Keď som bol pred niekoľkými rokmi na zjazde lekárov v Ružomberku, dozvedel som sa k tomuto citátu nadväzujúcu vetu v češtine: „Kdo moc mluví, ten lže aneb se chlubí."

Koľko rokov ste boli vo funkcii?

- Trinásť rokov primárom, pätnásť rokov som bol predsedom Spolku lekárov Liptova a dve funkčné obdobia som bol členom výboru Slovenskej internistickej spoločnosti. Bolo to v čase, keď sa lámala doba, v roku 1989, a bolo to náročné.

Pamätáte sa na niektorého svojho pacienta viac ako na ostatných?

- Najviac mi asi utkveli v hlave pacienti, o ktorých sme písali odborné texty. Napríklad, dodnes existuje na svete popis jedného prípadu, ktorý sme mali len my v Liptove. Bol publikovaný prvý a posledný raz. V popisoch to všetko boli pacienti, ktorých sme vyšetrili nielen bežne, ale komplexne a popísali sme s mojimi spolupracovníkmi tieto prípady tak, že zniesli kritiku aj najvyšších svetových kapacít.

Stretli ste sa v lekárskej praxi s človekom, ktorý aj v chorobe zanechal, napríklad, odkaz pre nás zdravších svojím životom či správaním?

- Dlhú dobu sme jedného pacienta liečili na chronický zápal pečene. Opakovane chodieval ku mne a neraz vravieval: „Keď je krásne, ja žijem. Keď sa zamračí, pán primár, ja umieram.“ Tento pacient náhle zomrel na vykrvácanie nádoru na pečeni. Teda, okrem chronickej hepatitídy, o ktorej sme vedeli, mal aj rakovinu pečene, ale aj rakovinu žalúdka a rakovinu obličky. Tri rakoviny, ktoré medzi sebou vôbec nesúviseli. Neboli medzi nimi metastázy, každá existovala samostatne. A tento človek hovorieval: „Keď je pekne, cítim sa úplne zdravý.“

Veľakrát veľmi ťažko chorý človek je totiž veľmi citlivý na počasie a hlavne na zmeny počasia.

Kde ste brali čas na všetky svoje aktivity ako lekár, otec rodiny, autor odborných článkov?

- Všetko človek stihne, ak ho práca baví a práca, ktorá baví, neunavuje. Potom som mal okolo seba ľudí, ktorí ma k aktivitám inšpirovali. Spomínaný vynikajúci patológ docent Alex Horváth, ktorý bol nesôr v Bratislave na Národnom onkologickom ústave. To bol človek, s ktorým sme začali publikovať.

Ale aj môj prvý šéf Karol Mensatoris mi dával ohromné možnosti profesionálneho rastu. Chodieval som na rôzne vzdelávania, školenia, kurzy či zjazdy.

Mám niekoľko vyznamenaní, ale najväčšie odborné vyznamenanie som dostal práve na zjazde lekárov v Piešťanoch. Keď som ako mladý lekár doprednášal, prišiel za mnou prednosta pražskej internej kliniky, volala sa Klinka pod Petřínem, profesor doktor Otta Gregor, doktor vied a povedal: „Pane kolego, poslouchali jsme vás se zatajeným dechem.“ Žiadne iné vyznamenanie nebolo pre mňa väčšie.

Ako ste oslávili osemdesiatku?

- Samozrejme, v rodinnom kruhu, ale krásne stretnutie k narodeninám mi pripravil Spolok lekárov Liptova. Bol som milo prekvapený, keď po príhovoroch ma v inej miestnosti čakali dvadsiati moji bývalí sekundári a vrchná sestra z oddelenia.

Potešilo ma nielen to, že všetci rozprávali, koľko odo mňa dostali a aké ovzdušie na oddelení kedysi vládlo, ale potešilo ma, že všetci dvadsiati sú veľmi dobrí priatelia. Napriek tomu, že sa rozpŕchli po ambulanciách, majú medzi sebou veľmi dobré vzťahy. Takže nielen po odbornej stránke sú skvelí, ale aj po ľudskej.

Počas štrajku lekárov koncom minulého roka ste presvedčivo stáli na strane pacienta.

- Mňa vždy viac zaujímali pacienti ako peniaze, a preto som bol ochotný v tom čase znovu si obliecť biely plášť a pomáhať, keby moju pomoc v nemocnici potrebovali. Stojím si za pacientom. Stojím si však aj za slovami, že šedá eminencia v odborárskych kruhoch tlačila lekárov do štrajku, ktorý bol, podľa mňa, morálne na úrovni smetiarov. Problémy s platmi lekárov sú v našom zdravotníctve už šesťdesiat rokov. Vláda, ktorá odchádza, to nemôže vyriešiť.


  1. Do Korytnice vypravili vlak po štyroch desaťročiach 958
  2. Razenie tunela Čebrať chcú obnoviť vo februári Foto 639
  3. Tomáša zatkli pre drogy 491
  4. D. Kucharčík odchádza 391
  5. Zmeny v autobusoch 230
  6. Tatran oslávil prelomový rok 99
  7. Do Korytnice vypravili vlak po štyroch desaťročiach 88
  8. Legendárna Kamenná chata aj po rekonštrukcii zostane kamenná 77
  9. Razenie tunela Čebrať chcú obnoviť vo februári Foto 74
  10. Marek Uram zahviezdil aj v Rázusovie dome 60

Najčítanejšie správy

Mikuláš

Do Korytnice vypravili vlak po štyroch desaťročiach

Po viac ako štyridsiatich rokoch vypravili motorový vlak z ružomberskej hlavnej stanice na trať vedúcu do Korytnice. Ružomberskí nadšenci by boli radi, keby historický vláčik jazdil po trati pravidelne.

Razenie tunela Čebrať chcú obnoviť vo februári

Práce sa naplno rozbehnú až po tom, ako diaľničiari ukončia proces posúdenia vplyvov novej trasy tunela na životné prostredie.

Tomáša zatkli pre drogy

Vo štvrtok 14. decembra vo večerných hodinách vykonala polícia policajnú akciu, počas ktorej zatkla 26-ročného Tomáša z Liptovského Mikuláša.

D. Kucharčík odchádza

Dušan Kucharčík bol 
neodmysliteľnou súčasťou obrany. 23-ročného stopéra sme vyspovedali ihneď po oznámení veľkej správy.

Zmeny v autobusoch

Mala by sa zlepšiť nadväznosť na vlaky, uľahčí ľuďom dochádzanie za prácou, do školy a k lekárom.

Blízke regióny

Mapa bola starovekým GPS, treba po nej prejsť prstom

Prvým GPS budú možno naši pravnuci nazývať mapy a atlasy, vďaka ktorým sme ešte nedávno dokázali precestovať celý svet. Túto a aj iné pravdy si môžete pozrieť na výstave Prstom po mape, ktorú sprístupnili v Literárnom múzeu SNK.

Mesto ide riešiť problémové križovatky

Najhoršia situácia je na Huštáku, medzi Mestským parkom a Slovenkou a pri kruhovom objazde blízko Lidla smerom na Podlavice.

HOKEJ: Martinčania premrhali trojgólový náskok, potom ich posledná Gelnica dorazila v nájazdoch

Naši vyhrávali po dvoch tretinách už 4:1, v závere III. tretiny aj 5:4, no i tak to nestačilo. Domov si chalani vezú len jeden bod, o ďalší prišli v penaltách.

Konečne! Kníhkaviareň aj v Martine

V rodnom Martine už ponúka svoje služby najnovší Martinus aj s kníhkaviarňou.

Pozrite sa, čo je v tejto škole nové

V jedálni vydajú denne takmer šesťsto obedov, ale ženy už neumývajú taniere ani príbory.

Všetky správy

Dravecký ozrejmil svoje vyhodenie. Beriem všetko na seba, tvrdí

Hokejista Vladimír Dravecký si s veľkou pravdepodobnosťou nezahrá na olympiáde v Pjongčangu.

Zničil päť lietadiel. Ficov brat za leteckú nehodu pokutu nedostal (+FOTO)

Kým pilotovi, ktorý pri sebe v lietadle nemal preukaz, úrad pokutu naparil, za haváriu na letisku obíde Ladislav Fico bez trestu.

Neplačú, rovno to skončia. Na Slovensku pribúda samovrážd mužov

Celosvetovo si na život siahne dvakrát viac chlapov ako žien, u nás je tento pomer trojnásobne vyšší. Prečo a čo s tým?

Obľúbenejší futbalista ako Maradona v Neapole nebol. Hamšík dokázal nevídanú vec

Slovák Marek Hamšík vyrovnal klubový rekord Diega Maradonu.

Kočner si nárokuje od Ruska ďalšiu zmenku za 26 miliónov eur

Podnikateľ Kočner sa na súd obrátil so štyrmi údajnými zmenkami v hodnote takmer 69 miliónov eur.