V nenápadnej drevenici v Liptovskej Ondrašovej sa dlhé desaťročia zaznamenávali záblesky času na fotografický papier. Domček nebol zvonku ničím výrazne odlišný od ostatných, no napriek tomu o ňom vedeli v každej dedine v okruhu päťdesiatich kilometrov. Bol kráľovstvom jedného z prvých liptovských fotografov, živnostníka Jána Boltižiara.
Možno nebolo v okolí svadby, ktorú by neodfotografoval, rodiny, ktorej člen nestál aspoň raz pred jeho objektívom. No nikdy nepočul slová vďaky alebo pochvaly. Muž, pre ktorého znamenalo fotografovanie celý svet, bol hluchonemý.
So zákazníkmi sa dorozumieval cez papier
„Chodili k nám ľudia od Kraľovian po Važec, striedali sa vyzdobené vozy svadobčanov, vojakov, bohatých mešťanov, ale aj obyčajných ľudí, ktorí chceli svoj portrét iba niekomu darovať,“ začala spomínať Boltižiarova dcéra Zlatica.
Napriek svojmu hendikepu sa vedel fotograf s ľuďmi vždy dohodnúť, stačilo, aby na papier napísali, koľko kusov konkrétneho typu fotografie chcú, a už sa roztočil malý uragán. Vybral pozadie, nastavil svetlá a doladil dekorácie. Potom sa zatvoril do svojej komory a čaroval s chemikáliami.
Fotograf sa narodil v roku 1903 a ako trojročný úplne stratil sluch. „Spomínal, že v detstve ho otec silno udrel a začal krvácať z uší. Ale potom nám teta povedala, že dostal záškrt, lekári si vtedy nevedeli s ťažkými chorobami poradiť a preto ohluchol. Presne teda nevieme, ako o sluch prišiel,“ vysvetlila dcéra Zlatica.
Podnikateľ rozbehol živnosť veľmi mladý
Život Jána Boltižiara a jeho rodiny by mohli slúžiť ako námet na film alebo dôkaz o tom, že ľudský život je ako ruské koleso. Otec odišiel z Liptova, keď bol Ján dieťa, zobral so sebou aj jeho staršiu sestru. Chorľavý a hluchonemý syn by mu bol za
V meste založili prvé kino, banku aj likérku, Mikuláš volali židovské Atény Čítajte oceánom na príťaž. V Liptovskej Ondrašovej zostal s matkou sám. No tá, jediné spojenie medzi ním a okolitým svetom, zakrátko podľahla suchotám. Chlapec sa musel, so svojim hendikepom, prebíjať, ako vedel. Šťastena sa naňho usmiala v Kremnici, škole pre sluchovo postihnutých žiakov. „Zrejme musel byť šikovný, pretože učiteľom nebol ľahostajný a poslali ho do Bratislavy, aby sa v súkromnom ateliéri priučil remeslu,“ priblížila fotografova dcéra.
Boltižiar sa ako osemnásťročný vrátil do rodičovského domu v Liptovskej Ondrašovej a otvoril si živnosť. Neskôr mu príbuzní dohodli sobáš a z manželstva sa narodila dcéra. Žena ale dostala suchoty a po troch rokoch spoločného života zomrela. Malé dievčatko si zobrali krstní rodičia a fotograf bol opäť sám. V tichu a spoločnosti svojich živých obrazov.
Tri mesiace medzi inzerátom a svadbou
„Rodičia sa zoznámili cez inzerát v Evanjelickom poslovi, zobrali sa tri mesiace potom, ako vyšiel inzerát,“ povedala Zlatica. Boltižiarova manželka mala tiež sluchové postihnutie, ktoré pravdepodobne spôsobil ťažký pôrod, pri ktorom zomrela jej matka aj druhé dvojča.
Počula teda veľmi slabo, no vedela však výborne odčítať z pier. „Ona bola spojovateľkou medzi nami, štyrmi súrodencami, a otcom,“ priblížila Zlatica a zároveň priznala, že ju veľmi mrzí, že ani jedno z detí neovláda posunkovú reč.
Fotografia bola skôr o strojenosti
Ján Boltižiar bol veľkým nadšencom fototechniky, navštevoval výstavy a veľtrhy, sledoval časopisy a odborné knihy. Ako prvý v Liptove sa už v roku 1954 začal venovať aj farebnej fotografii. Keď sa mu zapáčilo niečo, čo by zase mohlo posunúť jeho remeslo aj vášeň v jednom, bez váhania si to kúpil. „Vtedy nehľadel na peniaze, ktoré by sa niekedy viac zišli rodine. Na druhej strane ale fototechnika nenapredovala takým závratným tempom ako dnes. Ak by otec žil v dnešnej dobe, asi by chcel mať všetko, aj keď novinka strieda novinku,“ opísala s úsmevom fotografova dcéra.
Okrem moderného technického vybavenia nesmeli ate-liéru chýbať doplnky,
Liptáci majú na námestí starú lanovku z Chopku Čítajte ktoré dotvárali portréty. Tu Boltižiar uplatnil svoj cit pre estetiku a vkus. Cestoval po výstavách, aby mohol domov priniesť krojované bábiky, vázy, koberce, tapety alebo pestré vankúše.
„Kedysi bolo fotografovanie skôr o strojenosti a príprave na to, kým fotograf stlačí spúšť,“ vysvetlila Zlatica. Všetky ozdoby ale zostávali nedotknuté v ateliéri, rodina si mohla užiť aspoň kúsok prepychu, až keď veci úplne vyradil.
Menová reforma ho zrazila na kolená
Pečiatka Jána Boltižiara na fotografiách sa postupne rozšírila do celého Liptova. Začal preto rozmýšľať o väčšom dome, aby sa rodina nemusela tlačiť v dvoch miestnostiach a ateliér by nebol zariadený v obývačke. „Rada sa pozerám na plány domu, v ktorom sme mali bývať,“ načrtla predzvesť pohromy dcéra.
Všetky peniaze, ktoré mal našetrené na nový dom, sa zmenili na bezcenné papiere a fotograf zbankrotoval. Hoci sa šuškalo o menovej reforme, pre ktorú má niekoľkonásobne klesnúť hodnota peňazí, Boltižiar o ničom nepočul.
„Ostatní svoje peniaze investovali, kúpili aspoň materiál. Otec to netušil a prišiel prakticky o všetky peniaze,“ priblížila Zlatica.
Ako vyzerala Jasná pred tým, ako ju poznačil turizmus Čítajte Po nástupe komunizmu sa musel vzdať podnikania a zamestnal sa v komunálnych službách. Ako fotograf pracoval v ateliéroch v Liptovskom Mikuláši, Ružomberku a Liptovskom Hrádku. Napriek tomu, že zbankrotoval a nový režim mu zakázal slobodne podnikať, na životnú vášeň nezanevrel. V domácej komore aspoň po večeroch vyvolával fotografie komukoľvek, kto ho požiadal.
Posledná spomienka na zastreleného Žida
Boltižiarovský ateliér sa stále hemžil ľuďmi. Chodili bohatí aj menej majetní. A chodili aj Židia.
„Matka spomínala, že raz prišiel mladý muž, ktorý sa chcel vyfotografovať aj s rodinou. Otec vôbec nevedel, kto to je a ani ho to nezaujímalo, urobil svoju prácu a rodina odišla. O pár hodín vtrhli do domu Nemci, vraj u nás videli Židov. Otec im nerozumel a vojaci videli, že s ním veľa nenahovoria. Jeho hendikep ho zachránil,“ opísala dcéra.
O niekoľko hodín našli Žida vo vedľajšej ulici zastreleného. Posledné, čo po ňom zostalo, je fotografia v ateliéri.
Kvaple v jaskyni rástli hore nohami
K stálym zákazníkom Boltižiarovej dielne patrili aj legendy jaskyniarstva Demänovskej doliny. Prvé fotografie z jaskýň vznikli práve v jeho ateliéri. „Pamätám si, že raz k nám prišli Alojz Lutonský a Anton Droppa po fotografie. Otcovi sa podarilo vyvolať ich s kvapľami naopak, celá jaskyňa bola vlastne hore nohami. Potom sa začali chlapi hádať, no bola to zaujímavá hádka, pretože sa odohrávala na papieri,“ opísala úsmevnú situáciu.
Jána Boltižiara si ľudia pamätajú v typickom slamenom klobúku a s neodmysliteľným fotoaparátom na krku. Zomrel mesiac pred okrúhlou deväťdesiatkou, no zanechal zvečnené spomienky na starý Liptov.
Alojz Lutonský nám zanechal unikátne dobové fotografie Čítajte
Malinô Brdo bolo vďaka lanovke pýchou republiky Čítajte
