LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Viac ako dvojmetrový baner však tento raz nepozýval na žiadnu výstavu. Pracovníci galérie ho vyrobili na počesť Cyrila Cvengroša, ktorý v galérii pracoval 34 rokov.
Inštaloval množstvo výstav nielen v liptovskomikulášskej galérii, ale mnohých iných na celom Slovensku aj v zahraničí. „Cyro je úžasne kreatívny človek, ktorý dokáže z ničoho urobiť strašne veľa, čo je v kultúre v týchto neľahkých časoch veľmi dôležité. Je nám všetkým ľúto, že odchádza. Možno to znie zvláštne, ale my sme ho považovali za inventár a maskota galérie, ale so všetkou láskou, ktorá k tomu patrí,“ povedala riaditeľka Liptovskej galérie P. M. Bohúňa Zuzana Gažíková.
Cyrila Cvengroša mali v galérii radi nielen preto, že bol šikovný majster, ale aj preto, že rozdával optimizmus a dobrú nálada, vždy mal po ruke nejaký vtip alebo veselú historku. Jeho krédo znelo: Ani jeden deň bez úsmevu.
Na rozlúčkovej párty mu okrem rôznych darčekov venovali na pamiatku aj fotoalbum z jeho profesnej kariéry v galérii.
Ako ste v galérii začínali a akú prvú výstavu ste inštalovali?
- Do galérie som prišiel na základe výberového konania na umeleckého stolára. Ešte predtým som spolupracoval s Pavlom Petrášom, vyrábal som intarzie podľa jeho návrhov. Aj to mi asi pomohlo, že ma vybrali. Riaditeľom galérie bol vtedy profesor Béla Vojtech Mensatoris. Prijal ma v budove Tranoscia, kde bola vtedy dočasná galéria, pretože táto sa ešte len dobudovávala. Keď som do nej nastúpil, voňala maltou. Závideli nám ju možno na celom Slovensku, lebo kultúrne inštitúcie v tej dobe sídlili v starých budovách.
Prvá výstava bolo vlastne otvorenie galérie, to znamená všetky expozície od starého umenia po 20. storočie.
V galérii ste mali stolársku dielňu. Čo ste v nej vyrábali a aké pracovné nástroje ste používali?
- Dali mi dva staré stroje – hobľovačku a cirkulárku, na ktorých som pracoval doteraz. Ale v posledných rokoch to bolo dosť nebezpečné a hrozil úraz. Boli to staré mašiny a už sa na ne nedali zohnať náhradné diely. Ale prsty mi zostali, našťastie, všetky.
Najčastejšie som používal šróbovák, spisovne skrutkovač, kladivo, kliešte a rebrík. Dostal som plán výstavy a vyrábal som prvky pre umelcov, najčastejšie rámy, podstavce, stolíky, rôzne inštalačné prvky z dreva od maličkých dvojcentimetrových kociek až po veľké kubusy.
Jedna z najzaujímavejších výstav, aké sme v galérii inštalovali, bola výstava Otis Laubert. Tento pán pozbieral všelijaké haraburdy z pôjdov, pivníc aj smetísk, napríklad, staré platne, gramofóny, hodiny, fľaše, pivné tácky či zrkadielka a urobil z nich zaujímavé umelecké diela. To ma inšpirovalo k tomu, že nič netreba vyhodiť, všetko sa dá nejako využiť.
A tak ste pred troma rokmi vyrobili zo starého lavóra lietajúci tanier, ktorý získal cenu divákov v súťaži o najkrajší svetelný objekt. V lete svietil spolu s ďalšími v galérijnej záhrade, ktorá mala vtedy prívlastok magická. Kde je teraz?
- Zatiaľ doma v depozite. Robil som ho z lásky k deťom a chcem ho darovať nejakej škôlke alebo detskému domovu, nech sa deti potešia.
Počas práce v galérii ste sa stretli a spolupracovali ste s mnohými známymi umelcami. Na ktorých spomínate najradšej?
- Rád spomínam na všetkých, ale najviac asi na Martina Martinčeka a jeho manželku Ester Šimerovú - Martinčekovú, Alfonza Gromu, Miroslava Ksandra a Ladislava Čemického. Každému umelcovi som robil výstavu s takou chuťou, a akou on robil svoje diela. Asi boli so mnou spokojní, lebo za 34 rokov sa ani jeden na mňa nesťažoval.
Nikdy sa vám nestalo, že ste zavesili obraz hore nohami?
- Stalo. Raz sme robili výstavu do Senice, autor prišiel päť minút pred vernisážou a povedal mi, že obraz je naopak. Tak sme ho prevesili.
Keď sme pri tom, v osemdesiatych rokoch sme robili veľkú výstavu Ester Šimerovej-Martinčekovej a Martinovi Martinčekovi v Prahe. Jeden abstraktný obraz pani Ester nebol podpísaný, a tak som ho zavesil tak, ako som si myslel, že má byť. Ale urobil som jeden trik. Keď pani Ester pred vernisážou kontrolovala obrazy, zistila, že obraz nie je dobre zavesený. Zvesil som ho, zavesil na druhú stranu, ale ona vraví: „Ani takto to nie je dobre.“ Zase som ho zvesil a zavesil na tretiu stranu. „Ukáž mi ten obraz,“ povedala pani Ester a keď ho otočila, odhalila môj trik. Háčiky na zavesenie obrazu som pre istotu pripevnil na všetky štyri strany. „Tak toto som nezažila ani v Paríži,“ povedala pani Ester a podala mi ruku.
Koľko riaditeľov sa vystriedalo v galérii počas vášho pôsobenia?
- Sedem. Prvý bol Vojtech Béla Mensatoris, potom nasledovali Ondrej Ivan, Miloš Rajník, Karol Maliňák, Zita Žiaranová, Pavol Petráš a Zuzana Gažíková. Tú sme si ako kolektív vybojovali a Galériu P. M. Bohúňa vyhlásili v roku 2006 za najlepšiu galériu roka na Slovensku. Keď sme boli najlepšou galériou roka, znamená to, že máme najlepší kolektív aj najlepšiu riaditeľku. A hovorí sa, že v najlepšom treba prestať, preto odchádzam.
Chcel by som sa poďakovať celému kolektívu galérie, že to so mnou tak dlho vydržal.
Čo budete teraz robiť?
- Možno si doma urobím malú stolársku dielničku a budem robiť pre potešenie.
