Okrem hlavnej ceny získali aj cenu za réžiu a dramaturgiu. Môžete si ju pozrieť v liptovskomikulášskom Dome kultúry 15. apríla o 20. hodine. Autorom divadelnej hry je francúzsky dramatik Bernard-Marie Koltés, ktorý zomrel v roku 1989 ako 41-ročný na AIDS.
„Boj černocha so psami rozhodne nehovorí o Afrike a o černochoch – nie som africký autor – a nerozpráva ani o neokolonializme a rasovej otázke. Celkom určite nevyjadruje nijaký názor,“ napísal autor o svojom diele. O čom teda jeho hra je?
Biely černoch
Jej dej sa odohráva v nemenovanom štáte v Afrike, kde francúzska spoločnosť stavia most. Hlavnými postavami sú traja belosi a jeden černoch, ktorý sa dožaduje tela svojho brata. Zahynul na stavbe a jeho telo záhadne zmizlo. Okolnosti jeho smrti nie sú jasné, ale divák čoskoro vytuší, kto je zodpovedný za jeho smrť.
Jednotlivé postavy postupne odkrývajú svoje charaktery. Stavbyvedúci Horn utápa svoje nerealizované ideály v alkohole, inžinier Cal sa cíti frustrovaný, nedocenený a svoje komplexy si vybíja na černochoch, Hornova priateľka Leona sa zmieta medzi svojími predstavami, túžbami a realitou. Ani jeden z nich v Afrike nenašiel to, čo hľadal.
Mentalitu a tradície čiernych domorodcov vykreslil autor na postave Alburyho. Paradoxne, v hre bol natretý bielou farbou. Beloch Cal sa zase v závere hry celý ponatieral čiernym blatom. Z tejto symboliky aj celej hry vyplynuli otázky, kto bol vlastne divochom a kto civilizovaným človekom? Kde sú príčiny našej pokrivenej morálky a prečo strach z inakosti plodí nenávisť, z ktorého sa ľudia nevedia vymaniť?
Diváci sedeli na javisku
Hru Boj černocha so psami odohrali členovia divadla Gasparego 17. marca v rámci festivalu Belopotockého Mikuláš netradične. Diváci totiž nesedeli v Dome kultúry v hľadisku, ako býva zvykom, ale na javisku. V hľadisku boli veľké biele panely, na ktoré v závere hry premietali to, čo sa odohrávalo na javisku. Premietať chceli počas celého predstavenia, ale zlyhala technika. Diváci tak mali aspoň na chvíľu možnosť pozerať sa na divadelné postavy aj na seba tiež z druhej strany.
Hlavné postavy v hre Boj černocha so psami stvárnili Stanislav Štofčík (Horn), Ľubomír Raši (Cal), Mário Kermiet (Albury) a Helena Hájková (Leona).
„Každá nová hra je pre mňa výzva, aby som z darovaného kameňa vytesal čo najdokonalejšiu postavu - človeka, ktorý dokáže prerozprávať svoj príbeh tak, aby to bol pre mňa aj pre diváka zážitok. Pri novom príbehu je ten kameň zakaždým iný, vždy prekvapivý, inšpirujúci. No tento je pre mňa niečím výnimočný. Čaká ma na ňom ešte veľa práce. No je to práca príjemná, keď máte okolo seba takých skvelých ľudí,“ povedal po predstavení Stano Štofčík.
„Postava rasistu je najťažšia postava, akú som kedy hral. Je ťažká v tom, že to nie je typický vrah, ale vzdelaný človek, ktorý má jediný na stavbe kvalifikáciu a štve ho, že je stále podriadený. Pritom mal aj dobré nápady, ale nedokázal ich presadiť,“ povedal Ľubo Raši a skonštatoval, že skúšky boli náročné.
Jeho divadelná kolegyňa Helena Hajková (Leona) však dodala, že aj zábavné. „V našom divadle sú skúšky vždy hlavne o zábave. V tomto prípade sme sa všetci snažili dostať zo seba extrémne polohy v každej scéne. Vôbec to nebolo jednoduché, ale určite extrémne zábavné.“
Mário Kermiet (Albury) súhlasil s jej názorom a doplnil: „V mojom prípade bola pár dní pred súťažným predstavením zábavná najmä moja veľká nervozita z toho, že nič nie je tak, ako ma byť. Vtedy najviac pomohli uistenia režiséra a dramaturgičky, že všetko je tak, ako má byť.“
Režisér, herec aj klaun
Režisérom bol Ján Hanzel Mikuš a dramaturgičkou Jana Mikuš Hanzelová. Podobnosť mien nie je náhodná. Spája ich totiž nielen láska k divadlu, ale aj manželské puto. Pracovali spolu na viacerých divadelných projektoch, obaja boli v roku 2010 nominovaní na Slovenskú cenu kritiky Dosky v kategórii objav sezóny za inscenáciu Kafka - Zámok, podpísali sa pod úspešnú hru Papagáje chrobáky nežerú a mnohé ďalšie. Po predstavení sme sa porozprávali s režisérom Jánom Mikušom.
Prečo ste si vybrali práve hru Boj černocha so psami?
- Lebo je to moja, teda naša, obľúbená hra a pretože v profesionálnom divadle nám to nikto nedovolí robiť, lebo je to hra pre náročnejších divákov a profesionálne divadlá sú pri výbere opatrné.
Narodili ste sa v Topoľčanoch, vyrastali v Bánovciach nad Bebravou, vyštudovali ste réžiu na divadelnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení (JAMU) v Brne, kde ste hosťovali vo viacerých divadlách. Ako ste sa dostali k liptovskomikuláškemu divadlu?
- Vďaka manželke, ktorá je rodáčka z Liptovského Mikuláša. Zoznámili sme sa na divadelnom workshope v Rimavskej Sobote. Vyštudovala Vysokú školu Múzických umení v Bratislave, odbor divadelná veda a je členkou divadlo Gasparego, s ktorým ako dramaturgička získala viacero domácich i zahraničných ocenení.
Ako sa vám spolupracuje s hercami z Gasparega?
- Fantasticky. Keď som s nimi režíroval prvú hru Papagáje chrobáky nežerú, mal som trochu strach a veľký rešpekt, lebo mali za sebou výborné inscenácie, ktoré režíroval Ján Kuráň a ja som sa bál, či ho dokážem nahradiť. Ale boli vynikajúci. Vlastne sú. Hru Boj černocha so psami sme nacvičovali asi tri mesiace väčšinou cez víkendy, niekedy ak do druhej do rána.
Hlavní herci boli na festivale Belopotockého Mikuláš zároveň aj hlavní technici, čiže od rána ťahali iným súborom praktikáble, zapínali mikrofóny a večer boli ešte schopní postaviť si scénu, zahrať si, potom upratať a zase ráno prísť do roboty.
Takže sme vlastne videli predstavenie technikov mikulášskeho kulturáku....ktorých režíroval vyučený sústružník. Je to pravda?
-Áno. Nemám klasické stredoškolské vzdelanie, vyučil som sa za sústružníka. Viem vysústružiť šróby, matice, pretočím brzdové kotúče.
Hosťovali ste v Divadle na provázku, brnianskom HaDivadle a viacerých ďalších. Hry nielen režírujete, ale aj píšete, v niektorých aj hráte. Založili ste elitnú klaunskú spoločnosť Champ de tension (Pole napätia). Čím sa cítite byť najviac? Režisérom, hercom alebo klaunom?
- Asi režisérom, lebo réžia zahŕňa vlastne všetko dohromady. Hral som aj Werthera a občas robím celovečerné klaunské predstavenia.
Čo robíte v súčasnosti?
- Hosťujem v Banskej Bystrici v Divadle z Pasáže, ktoré tvoria mentálne postihnutí herci. Nacvičujeme inscenáciu Hamlet a syn (mala premiéru 3. apríla, pozn. red.) Hrám v nej Hamleta, všetci v nej vlastne hráme Hamleta.
Chcete aj naďalej spolupracovať s divadlom Gasparego?
- Určite. Bol by som veľmi rád, keby sme mohli robiť predstavenia, cestovať a konfrontovať sa aj vo svete, ale stojí to veľa peňazí a času. Mám v pláne jeden veľký projekt, do ktorého by som chcel zapojiť aj Gasparego, ale nechcem dopredu prezrádzať. Dúfam, že to vyjde.
DIVADLO GASPAREGO
Divadlo Gasparego je pokračovateľom Divadla G. F. Belopotockého, ktoré vzniklo pred desiatimi rokmi v Liptovskom Mikuláši. Na svojom konte má šesť úspešných inscenácií a viacero významných ocenení. Za inscenáciu Murlin Murlo získali „belopoťáci“ na Scénickej žatve v roku 2005 ocenenie Tvorivý čin roka, čo je najvyššie ocenenie, aké môžu amatérske divadlá na Slovensku dosiahnuť. S Murlin Murlo bodovali aj na divadelnom festivale v ruskom Čeljabinsku a na medzinárodnom divadelnom festivale v Kórei. Inscenáciu naštudovali pod režisérskou taktovkou Jána Kuráňa, ktorý režíroval aj ich ďalšie hry Smailíci, Svätá rodina a Ženba. Keď odišiel do zahraničia, réžie sa ujal Ján Mikuš a hneď prvá inscenácia Papagáje chrobáky nežerú zožala úspech. Zvíťazila na krajskej prehliadke amatérskych divadiel v Námestove, na medzinárodnom festivale nezávislého alternatívneho a experimentálneho divadla v Macedónsku v roku 2010 získala hlavnú cenu Grand Prix. V tom istom roku udelili Divadlu G. F. Belopotockého pri príležitosti 180. výročia vzniku ochotníckeho divadla a za dosiahnuté úspechy na divadelnej scéne na Slovensku i v zahraničí Cenu primátora mesta Liptovský Mikuláš, Cenou G. F. Belopotockého ocenilo divadelníkov Liptovské kultúrne stredisko.
Divadlo má v Liptovskom Mikuláši dlhoročnú tradíciu. V roku 1830 v ňom zakladateľ prvého slovenského divadelného súboru Gašpar Fejérpataky-Belopotocký uviedol Chalupkovu hru Kocúrkovo.
