Utorok, 23. január, 2018 | Meniny má Miloš
Pridajte si svoje mesto

Milión v ruksaku preniesol cez vojnu na pomoc partizánom

Druhá svetová vojna sa v Európe skončila pred 67 rokmi. Žije už málo tých, ktorí ju zažili priamo na bojiskách. Ján Iľanovský patrí k posledným pamätníkom.

Napriek tomu, že má množstvo vyznamenaní a medailí, sám seba nepovažuje za hrdinu. 21. apríla oslávi 90. narodeniny.(Zdroj: BEATA CHRENKOVÁ)

Narodil sa v Závažnej Porube v chudobnej rodine 21. apríla 1922. Jeho starý otec bol bača, a tak ako malý chlapec často trávil dni na salaši.

„Moji rodičia boli síce chudobní, ale veľmi dobrí, čestní a pracovití. Mama ako dievča pomáhala stavať najskôr Viedeň a potom Pešť, vedela hovoriť po nemecky aj po maďarsky. Čítať a písať som ju naučil ja, keď som začal chodiť do školy. Otec bol murár, bojoval v 1. svetovej vojne v Taliansku aj Rusku, tam bol zranený a domov sa vrátil až dva roky po vojne. Čítal nám rozprávky, asi dvadsať ich vedel naspamäť,“ zaspomínal Ján Iľanovský.

Bitka pre chlieb

Dodal, že jeho rodičia boli veľmi tolerantní, deti nebili ani nehrešili, ale priznal sa, že raz dostal bitku.

„Do školy som nosil väčšinou posúchy, chlebík bol vzácnosť. Susedia Kováčovci boli viac než strední gazdovia, mali aj kone. Tetka raz upiekla dvanásť chlebov, aby bolo na celý týždeň aj pre tých, čo chodili okopávať a sušiť seno.

Poukladala ich na lavicu vychladnúť, ich vôňa sa šírila ďaleko a mne s troma kamarátmi vyhrávali v bruchu od hladu cigáni. Kamarát povedal, aby som jeden chlieb zobral a ostatné poposúval, možno si to tetka nevšimne. Tak som to urobil. Utekali sme do stohu, tam sme si chlieb rozdelili a rýchlo zjedli. Ale bol ešte horúci, preto nám nafúklo bruchá a dostali sme čemer.

Tetka zistila, že jeden chlieb chýba, urobila krik, otec to počul a hneď vedel, z čoho ma bolí brucho. Vždy ma učil, že kradnúť sa nemá a keď som hladný, aby som si radšej vypýtal. Hrozne som sa hanbil, že som ho sklamal a to bolo horšie ako bitka. Odvtedy som už nikdy nič neukradol.“

Na žandárskej stanici

Pre chlieb dostal Ján Iľanovský bitku aj od žandárov. „Mal som vtedy asi deväť rokov. Sociálna demokracia v Závažnej Porube zorganizovala 1. mája asi dvadsať chlapcov, pripli nám červené kvety z krepového papiera a mali sme ísť na prvomájové oslavy do okresného mesta. Za to sme dostali každý jeden rožok. Do Mikuláša sme išli pešo a tam sme skandovali: My chceme chleba. Prišiel Sekereš, šikovateľ žandárov, štyroch nás chytili, zobrali do stoličného domu na vrchné poschodie, kde vtedy bola žandárska stanica a tam nás zbili. Museli sme si ľahnúť, nohy nám zviazali a bili nás po pätách a chodidlách. Tak nám napuchli, že sme nemohli chodiť. Z Poruby prišli po nás s vozom.“

Prešiel na druhú stranu

Ján Iľanovský sa vyučil za inštalatéra, v roku 1940 získal tovarišský list. V marci 1942 ho predvolali pred odvodovú komisiu a 1. októbra narukoval k posádke v Liptovskom Mikuláši. Pridelili ho k 4. horskému pluku. Po základnom výcviku ho spolu s ďalšími 120 vojakmi poslali v marci 1943 na východný front na doplnenie rýchlej divízie, ktorú sovieti rozprášili na Kaukaze. V tom čase slovenskí vojaci bojovali proti nim spolu s Nemcami.

„Prišli sme do Melitopolu, kde ma zaradili do opravárenskej dielne. Bol tam jeden človek, volali ho Voloďa a hovoril nám, aby sme nebojovali proti Rusom, že nám pomôže prejsť k sovietskej armáde. Prešli sme štyria - Mirko Krejčí, Peter Purdeš, Karol Merta a ja.“

Jána Iľanovského pridelili k 24. tankovo kozáckemu zboru Červenej armády, ktorej veliteľom bol generál Kiričenko. „Kozáci boli v prednej línii pred tankami. Keď sa strieľalo, kone si kľakli alebo ľahli, vojak zobral samopal a strieľal. Kone špeciálne cvičili už odmalička a keď išiel kozák na vojnu, išiel aj s koňom,“ vysvetlil J. Iľanovský.

Krvavé boje

S tankovo-kozáckou jednotkou prešiel až do Perekopu, kde sa odohrali ťažké boje. „Rusi tam nasadili kaťuše. Keď spustili paľbu, bolo to strašné. Po boji nás poslali upraviť terén. Všade boli roztrhané telá a zem zmiešaná s krvou. Dali nám vedrá a metličky, aby sme ich pozbierali, ale to sa nedalo. K autám a tankom zapli pluhy a odhŕňače, pripomínalo mi to radlice, ktorými v zime odhŕňajú sneh, a zvyšky tiel aj so zemou nahrnuli do protitankových zákopov. My sme ich potom zasypávali vápnom. Nič hroznejšie som dovtedy nevidel.“

V Perekope bol Ján Iľanovský prvýkrát zranený do pravej ruky a odviezli ho do poľnej nemocnice v Melitopole. Nemali v nej dostatok liekov ani prístrojov, nebol čas ani podmienky na zložitejšie operácie. A tak často boli jediným riešením amputácie. Namiesto narkózy poslúžil špiritus.

„Doktor mi potiahol ruku a odpadol som. Keď som sa prebral, prišla mladá doktorka a povedala: „Pačemú rézať? Éto maladój čelavék, jemu ruka nádo.“ (Prečo rezať? Je to mladý človek, ruku potrebuje.) Zobrala pinzetu, s ktorou si trhala obočie a ňou povyťahovala črepiny. Ruku mi pozašívala krajčírskou ihlou a obyčajnými bielymi niťami. Urobila to dobre, mohol som ňou riadne hýbať a pracovať celý život.“

Inštruktor paravýcviku

Do nemocnice v Melitopole prišiel v tom čase Marek Čulen a informoval vojakov, že sa v Sovietskom zväze sformovala prvá československá vojenská jednotka, či by nechceli do nej vstúpiť. Ján Iľanovský a ďalší súhlasili. Začiatkom októbra 1943 ich poslali do Jefremova, kam mala prísť formujúca sa 2. čs. paradesantná brigáda. Ján Iľanovský bol vedúcim skupiny, ktorá mala za úlohu pripraviť objekty, v ktorých mala brigáda bývať - hlavne opraviť vodovod a kúrenie. Stihli to do konca roku.

Začiatkom januára 1944 ho zaradili do 5. batérie protitankového oddielu a 2. československej samostatnej paradesantnej brigády. Najskôr sa učil skladať padáky, absolvoval školu dôstojníkov výsadkového vojska v Tule a neskôr robil inštruktora paravýcviku.

Prvýkrát vyskočil s padákom z lietadla vo februári 1944, predtým skákal z balóna. Bol ukotvený na jednom mieste. Parašutista nastúpil do koša, balón vypustili do výšky asi 400 metrov a keď výsadkár zoskočil, balón pomocou kladiek pritiahli na zem.

Ján Iľanovský učil vojakov aj to, ako pripevniť na špeciálne konštrukcie kanóny, malé obrnené transportéry či nákladné autá. Padák pre človeka mal rozlohu 48 metrov švorcových, padák, ktorý zhadzoval kanón až 324 metrov štvorcových.

Po ukončení výcviku nasadili 2. čs. paradesantnú brigádu do bojov Karpatsko-duklianskej operácie na území Poľska. Tam bol zranený druhý raz, črepina mu zasiahla tvár. Keď sa na ošetrovni dozvedel, že brigádu presunú na Slovensko, hoci ranený, vyskočil z okna a pridal sa k svojim. Chcel byť čo najskôr na Slovensku, kde v tom čase vypuklo Slovenské národné povstanie.

Nemal na výber

Začiatkom októbra sa zúčastnil bojov o Jalnú, Hronskú Dúbravu a Tisovec, 20. októbra ho v Podbrezovej zajali fašisti. Vypočúvali ho, bili, skoro mu vykopli oko. „Vedel som, že keď neujdem, tak ma asi zastrelia. Vojakovi, ktorý ma zbitého viedol do pivnice, som vytrhol pušku a zhodil som ho zo schodov. Nebolo času prekrižovať sa ani prosiť Boha o odpustenie. Keď som chcel žiť, musel som zabiť.“

Cez Krpáčovú prešiel Ján Iľanovský na Prašivú, kde sa stretol s A. S. Jegorovom, veliteľom 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Poveril ho rôznymi úlohami na úseku medzi Kráľovou Lehotou a Partizánskou Ľupčou. Mal získavať správy o počtoch, výzbroji a pohybe nemeckých jednotiek, zabezpečovať zdravotnícku pomoc a potraviny pre partizánov. „Sestra Božka mi vybavila falošný osobný preukaz, Vladimír Kováč a učiteľ Ján Vaško zase priepustku, aby som sa mohol voľne pohybovať od Ľubochne až po Poprad. Pomáhali riaditeľ továrne v Liptovskom Mikuláši Fedor Droppa, lekári Rudolf Rajniak, František Hilbert, Ivan Bodický a ďalší. Vďaka nim a mnohým nemenovaným, ktorí riskovali svoje životy, som mohol plniť svoje úlohy.“

S miliónom v močovke

Jednou z úloh, ktorými poverili Jána Iľanovského, bolo prepraviť 1,2 milióna korún určených na potraviny a lieky pre partizánov z Brtkovice do Liptovského Mikuláša. Mal ich odovzdať veľkopodnikateľovi Schavernochovi a riaditeľovi likérky Kráľovi.

„Neveril som, že sa podarí vyzbierať takú veľkú sumu. Pán farár v Kráľovej Lehote dal 230-tisíc korún, ktoré mal na opravu kostola. Povedal: Kostol bude, ale vy nebudete. Už si nepamätám, ako sa volal, keď som sa vrátil, už tam nebol. Pán Nahálka, ktorý mal v Ondrašovej kožiarsku fabriku, dal 60 a potom ešte 30 tisíc.“

Milión dvesto tisíc naložili 18. decembra 1944 na Brtkovici Jánovi Iľanovskému do ruksaku, na vrch si dal kapce a vybral sa na cestu. Až po most v Ploštíne sa mu podarilo prejsť bez väčších problémov. Tam však na neho začali strieľať.

„Skotúľal som sa zo svahu, vtedy tam bola hať a Váh nebol taký zregulovaný ako dnes. Blízko pri moste bola budova pre obecných býkov a pri nej bolo vykopaných niekoľko jám, do ktorých vytekala hnojnica. Boli prikryté deklami z dreva a prútia, aby do nich niekto nespadol. Keď ma uvidel Katrenčiak, ktorý sa staral o býky, jeden dekel nadvihol, strčil ma do tej jamy s močovkou a zakryl ju. Pribehli Nemci so psami, išli sa roztrhať, ale našťastie ma nenašli. Ktosi povedal, že som asi skapal, keď som sa gúľal zo svahu a odniesla ma voda."

Niekoľko hodín, až kým sa nezotmelo, stál Ján Iľanovský po pás v močovke a ruksak s miliónom držal pred sebou. „Ešteže tá jama nebola plná," dodal.

Keď Schavernochovi odovzdal peniaze, dal mu za odmenu jednu tisíckorunáčku. Opatruje ju dodnes.

Na druhý deň dostal rozkaz previezť z Dúbravy na Brtkovicu 12 ľudí. Aj túto úlohu a ďalšie, ktorými ho poverili, splnil. Do konca 2. svetovej vojny sa zúčastnil mnohých bojov, dvakrát bol ešte ranený.

„Vojna prináša utrpenie všetkým, nielen vojakom, ale aj ich matkám, otcom, ženám a deťom. Je strašné, čo sme zažili a nikdy na to nezabudnem. Po vojne sme prisahali, že urobíme všetko pre to, aby sme ďalším vojnám zabránili. Preto som chodieval na besedy s mládežou a rozprával o tom, čo sme videli a zažili. Nie pre to, aby som robil zo seba hrdinu a nebola to ani komunistická propaganda, ako niektorí hovoria. Robil som to preto, aby mladí pochopili, že vojna je strašná, aby ju nikdy nedopustil a aby mali lepší život.“

Ján Iľanovský

Plukovník vo výslužbe Ján Iľanovský je držiteľom mnohých vysokých československých aj sovietskych vyznamenaní, napríklad, Radu červenej zástavy, Čs. vojnového kríža, Radu veľkej vlasteneckej vojny II. stupňa, medaily Za oslobodenie Prahy, medaily Za chrabrosť a mnohých iných. Udelili mu aj ukrajinské, poľské a rumunské vyznamenania.

Bol pri oslobodení Liptovského Mikuláša aj Prahy, po vojne bojoval proti banderovcom. Neskôr pôsobil ako spravodajský dôstojník, vykonával rôzne funkcie, pracoval na Vysokej vojenskej škole technickej v Liptovskom Mikuláši. Do roku 2006 bol tajomníkom Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Z jeho iniciatívy osadili pamätné tabule obetiam fašizmu a 2. svetovej vojny na rôznych miestach v Liptove.


  1. V lavíne zahynul poľský skialpinista 2 498
  2. Kedy možno auto zaparkovať pred rodinným domom 317
  3. Ako dobre poznáte Liptov? 286
  4. Radostný počin dvoch bratov sa zrodil takmer bezodpadovo 185
  5. Vo Važci otvorili Otcovu stodolu na pomoc mužom 173
  6. V obchodnom dome nahlásili bombu, išlo o planý poplach 172
  7. MAS bude zárukou dobrej spolupráce medzi obcami 156
  8. Na sedačkovej lanovke v Jasnej skolaboval 64-ročný lyžiar 134
  9. Devastácii prírody by sa mohlo predísť ekologickým cestovným ruchom 124
  10. Robí reklamu fašiangovej tradícii aj recyklácii 100

Najčítanejšie správy

Mikuláš

V lavíne zahynul poľský skialpinista

Západné Tatry majú prvú tohtoročnú obeť. V lavíne tam včera zahynul mladý skialpinista.

Kedy možno auto zaparkovať pred rodinným domom

So zaparkovanými autami na obecných alebo krajských cestách majú problém viaceré liptovské obce. Proti sebe stoja ohľaduplnosť a zákon.

Ako dobre poznáte Liptov?

Otestujte svoje vedomosti o Liptove. Pripravili sme pre vás prvý zo štvorice testov. Odpovedzte na zaujímavé otázky z histórie, geografie, športu, ale aj rekordoch a spoznajte liptovské naj.

Radostný počin dvoch bratov sa zrodil takmer bezodpadovo

Janko a Vladko. Vekový rozdiel im nedoprial veľa spoločných detských hier, dospelosť im dovolila vyhrať sa s veľkou ekostavebnicou, dokonca takmer bezodpadovou.

Vo Važci otvorili Otcovu stodolu na pomoc mužom

Otcova stodola bude miestom stretávania sa mužov, aby si pomáhali v osobnostnom a duchovnom raste.

Blízke regióny

Prezident Andrej Kiska: Panelovka je hanba

Prezident republiky navštívil Turčianske Teplice. Po rokovaní s primátorom Igorom Husom sa stretol aj so študentami Spojenej školy - Gymnázia Mikuláša Galandu.

Ťažká cisterna zlomila most. Pozrite, ako zareagovala obec

Jasenovčania vyriešili havarijnú situáciu rýchlo. Nový most postavili za dva dni.

Treba si navzájom viac otvoriť dvere

V Martine dnes popoludní otvorili Konzulát Srbskej republiky na Slovensku. Je druhým v republike. Podobné zastupiteľské pracovisko funguje už aj v Košiciach.

FOTO: Prezident Andrej Kiska v Turčianskych Tepliciach

Hlava štátu dnes navštívala kúpeľné mesto v Turci. Okrem prijatia na mestkom úrade Andrej Kiska debatoval aj so študentami Spojenej školy - Gymnázia Mikuláša Galandu.

V potoku našiel hrdzavý kus železa. Vykľula sa z neho praveká sekerka

Archeológovia nekopú dinosaury, v praveku nebola Orava vyľudnená a pokrytá ľadom a nie je pravda, že by sa pravekí ľudia od nás celkom líšili. Pravda však je, že nelegálni kopáči a detektoristi stále pripravujú ľudstvo o krehké známky histórie. Dedičstvo ukryté pod zemou potrebuje našu ochranu.

Všetky správy

Zarábajú milióny na úkor štátu. Priekupníkov dreva sa nedarí odstaviť

Niektoré firmy, ktoré len skupujú drevo a posúvajú ho ďalej, majú s Lesmi SR uzatvorené nevypovedateľné zmluvy.

Po streľbe v petržalskom paneláku zostali dvaja mŕtvi

Na chodbe polícia našla telo ženy a muža, na mieste našli dieťa.

Prečo sa Česi rozhodli vyhodiť vlastnú krajinu do povetria

Voliči Mariana Kotlebu a Miloša Zemana sa hnevajú na 21. storočie.

Prečo ľudia podvádzajú? Prieskum dal jasnú odpoveď a nie je iba jedna

Aké sú motivácie tých, ktorí páchajú neveru a prečo sú aj šťastní ľudia neverní?