ZÁVAŽNÁ PORUBA. Už ako šestnásťročný mladík sa postavil do brány dorastu Závažnej Poruby. O tri roky neskôr nastúpil za áčko. V bráne sa však dlho nezohrial. Čakala ho základná vojenská služba, ktorá trvala dvadsaťštyri mesiacov.
Druhý rok ako vojak už chytal Posádkový dom armády Hodonín. Bola to súťaž medzi vojenskými útvarmi a mala vysokú úroveň. Veď na vojenčinu nastupovali všetci mládenci vo veku devätnásť rokov bez rozdielu, teda aj futbalisti z celého bývalého Československa.
Brankár
Po vojenčine na Morave stál dvanásť rokov v porubskej bráne. „Keby som len stál, to by bolo zle. Ja som chytal letiacu futbalovú loptu.“
Vysvetlil: „Poslanie brankára je vďačné aj nevďačné. Náročné na fyzickú zdatnosť, koncentráciu, rýchlosť reakcií. Hráči musia vidieť v brankárovi istotu. Neraz rozhodne o výsledku zápasu. No stane sa, že to jednoducho nejde. Takže spoluhráči i publikum musia pochopiť a prepáčiť, ak sa niečo nepodarí,“ povedal dlhoročný, skúsený brankár.
V šesťdesiatom druhom to dotiahol k tridsiatke, vystriedali ho mladší. Zaujímavé však je, že po sezóne 1961/62 neprestal s futbalom. Postavil sa do brány porubského béčka a tam zotrval desať rokov.
„Spomínam si na môj rozlúčkový zápas. Poruba hrala s Košicami s výsledkom 1:4. Jediný gól Závažnej Poruby strelil Mišo Zelina. Dodnes si opatrujem brankárske rukavice, ktoré mi podaroval brankár VSS Košice Anton Švajlen. Pred hosťami i naším mužstvom vyzdvihol a ohodnotil moje brankárske umenie. Bol to excelentný brankár, možno povedať vzor viacerých brankárov. Slová ocenenia výkonu a k tomu darček na pamiatku od takejto osobnosti majú pre futbalistu hodnotu,“ pripomenul priateľský zápas z roku 1971.
Tréner
Futbalová kronika zaznamenala, že tri roky pôsobil ako tréner dorastu a pod jeho taktovkou sa podaril tomuto mužstvu postup z II. do I. triedy.
„Najviac ma potešilo, že v priebehu dvoch rokov prešli všetci moji zverenci do áčka,“ vyznal sa z trénerského úspechu. Práca s mládežou má horké korene, ale prináša sladké ovocie.
Štyri roky sa venoval aj žiakom, ktorých doviedol do druhej triedy, čo bol v tej dobe veľký futbalový triumf.
Netreba zabudnúť, že tréner musí zvládnuť aj teóriu futbalovej hry, pravidlá, základy psychológie, zdravovedy a iných disciplín zaoberajúcich sa človekom. Rozšíril si odbornú trénerskú spôsobilosť absolvovaním rôznych kurzov a získal III. kvalifikačný stupeň. Pripomenul, že takúto odbornosť v Závažnej Porube dosiahol aj nebohý Ivan Jambrich od kostola, v tej dobe len dvaja z obce.
Funkcionár
Po aktívnej hráčskej kariére a zmysluplnom trénerskom pôsobení začal funkcionárčiť.
„Tak by to malo byť. Najlepší funkcionári sú bývalí hráči, ktorí futbalu rozumejú prakticky i teoreticky,“ vyjadril svoj názor.
Päť rokov sedával na stoličke podpredsedu futbalového oddielu. Aj táto náročná aktivita vyžaduje veľa odriekania a času stráveného na ihrisku. Prípravné zápasy, sledovanie tréningov, zápasy vonku a množstvo drobnej organizačnej práce, ktorú fanúšik nevidí.
Vrstovník
Narodil sa pár mesiacov po tom, ako sa začala písať história porubského športu. Rok 2011 bol rokom 80. výročia organizovaného športu v Závažnej Porube. Takže porubský šport a Jaro Mudroň sú vrstovníci.
„Podobne ako športový klub futbalom žijem od detstva. Futbal je hra, ktorá chce srdce. Vie potešiť, dodať nové sily, ale aj zarmútiť. Ako každý šport."
„Šport však nie je o víťazstvách, úspechoch či bohatstve. Ciele a hodnoty sú oveľa vyššie. Nemal by to byť biznis. Futbal je hra hier, hra kolektívu, mužstva, ktoré si rozumie, vzájomne si pomáha, nielen na ihrisku, ale aj v živote. Futbalisti vždy držali spolu. Bez rozdielu klubov či farieb.
Mám mnoho priateľov medzi našimi najväčšími rivalmi či súpermi, s ktorými sme hrávali derby. Aj po rokoch sa stretneme, zaspomíname, povieme si, len keby zdravie prialo,“ dodal.
Vinšovník
„Porubskému futbalu pri spoločnom jubileu prajem pekné výsledky. Aby sa futbalistom vyhýbali zranenia, mládežnícke mužstvá zodpovedne pristupovali k tréningom. Hralo sa naplno a s plným nasadením: technicky i kombinačne. Hral sa moderný futbal. Aby mladí futbalisti mali z hry radosť. Trénerovi prajem, nech má šťastnú ruku pri zostavovaní mužstva. Aby premyslene a s efektom striedal hráčov. Aj to predstavuje kus umenia."
A futbalovému výboru?
„Želám dobré, pevné nervy a múdre rozhodnutia, ktoré len prospejú a budú na osoh porubskému futbalu. Fanúšikom prajem, aby odchádzali z ihriska spokojní aj vtedy, keď nevyhráme, lebo sledovali dobrý futbal nielen našich, ale aj hráčov súpera. Súpera si treba vážiť doma aj vonku a nezabudnúť, že sa hrá na dve brány a len jedna je tá naša. Práve v tej som stál viac ako dvadsať rokov.“
A nám prichádza na myseľ myšlienka svietiaca na priečelí domácej Jednoty dôchodcov. Jej obsah vyzerá ako šaty ušité na mieru práve oslávencovi. Človek starne, môže mať však mladého ducha.
