Miroslav Plachý síce vyštudoval strojarinu, no ťahalo ho to v živote úplne na druhý koniec profesionálneho spektra. K zdravotníctvu. Nečudo, veď jeho mamka učila na zdravotníckej škole v Ružomberku, a tak si mladý muž po čase uvedomil, že cez strojarinu jeho životná cesta nevedie. Časom sa dostal ku knihám, ktoré boli o podstate života, vesmíre či liečiteľstve. Vtedy prišli aj prvé kontakty s liečiteľstvom a zaujímavými ľuďmi.
„Málokto v Liptove vie, že v Žiarskej doline organizoval desať ročníkov stretnutí zdravotníkov lekár Ivan Rusnák Na niektorých ročníkoch som fungoval v organizačnom tíme a som za to dodnes nesmierne vďačný. Zoznámil som sa s mnohými liečiteľmi, lekármi, homeopatmi, akunpunkturistami a jasnovidcami zo Slovenska aj Čiech,“ prezradil muž.
„Keďže som bol prirodzene zvedavý, veľa som sa dozvedal. Títo ľudia pozerali na človeka z iného uhla pohľadu ako som poznal dovtedy.“
Môžeme povedať, že mali talent alebo istý dar vnímať veci inak ako ostatní ľudia?
- Áno, aj dnes sa môžeme stretnúť s ľuďmi, ktorí majú istý dar vidieť veci očiam neviditeľné. Tieto ich vlastnosti sú pritom také isté, ako keď niekto vie hrať na husle alebo krásne vyšívať či spievať. Jednoducho je to nadanie, ktoré človek získal a má ho rozvíjať. Považujem tento dar za absolútne bežnú vec.
V čom vidíte svoj dar?
- Mám schopnosť spájať ľudí. Nie som bohatý, aby som si kúpil drahé veci, ani som nikdy nemal takú túžbu, a preto mi vesmír doprial to, že niektoré veci si viem inak prečítať.
Môžem, napríklad, zorganizovať stretnutie podobne zmýšľajúcich ľudí. Je totiž veľa takých, ktorí sú obdarení zaujímavými schopnosťami, ale často robia v zamestnaní, ktoré ich absolútne neuspokojí. Cítim, že pri takýchto stretnutiach mám niečo odomknúť. To je možno môj dar. Jednoducho som zámočníkom (úsmev).
Pri odomykaní, ako ste stretnutia s inými nazvali, idete do duchovna?
- Určite. Veď čo je človek? Jeho podstatou nie je rozum, ale duch, duša. Čiže o duchovne budeme hovoriť stále. To, čo cítime, je duchovno. V budúcnosti nemôžeme ro-zum a cit oddeliť ako dva odlišné svety. To je jeden celok, ktorý prežívame v každodennom dianí. Aj pri stretnutiach s kolegami v práci, doma, vonku, v prírode. Je to to, čo živo žijeme.
Mnohí ľudia duchovno odsúvajú od seba. Ono je však mostom, kde jeden breh bez druhého nemôže fungovať. Slovo nemoc, choroba v súčasnosti zaznieva v rôznych obmenách, či už na úrovni fyzického, alebo duševného charakteru.
Za chorobou vidím istý odklon človeka od prírody. Práve preto sa potrebujeme vrátiť, aby sme pochopili, že naše vnímanie sa nejakým spôsobom od prírody odkláňa. Potrebujeme sa na okolitý svet dívať ako deti. Spontánne a čisto. Vtedy začneme chápať svet okolo seba.
Som ten, ktorý ľudí vezme za ručičku a najprv im na fyzickej úrovni pomôže a potom im ukáže: „Pozri, človeče, aj na citovú stránku života z iného pohľadu“. Ak je to však v mojej moci a dokážem ľuďom na ich stupni vývoja ukázať niečo, spravím to. Keď sú ochotní aspoň sa pozrieť, lebo nie každý je ochotný sa pozerať, aj keď oči má. Dá sa, samozrejme, pomôcť, ale sú momenty, keď informácia smeruje do budúcnosti pre dušu. To je všetko, čo sa v konkrétny moment dá robiť.
Je rozdiel medzi ľuďmi, ktorí za vami prichádzajú?
- Určite. Krása všetkých stretnutí je v tom, že vesmír ich pripravuje akoby systematicky. Ako keď chodíme do školy. Na začiatku od človiečika nikto nechce naraz celé vety. Najprv treba zvládnuť písmeno a, b, c, potom prvé slabiky a vety. Najprv sa človek stretáva s tým, čo on rieši. Čo som mal poprežívané, to som najprv nejakým spôsobom riešil s ostatnými. Prichádzali mi do cesty podobní ľudia. Platí totiž vesmírny zákon, že podobné priťahuje podobné. Tak nás učili vo fyzike, to platí aj v každodennom živote.
Prichádzali za mnou veľmi podobné typy ľudí, aj s podobnými zdravotnými problémami. Čím ďalej som sa posúval v poznávaní vesmíru a jeho zákonov, tým viac začali prichádzať aj iné typy. Priťahujem do svojho života ľudí, špecifickú skupinu, ktorá nejakým spôsobom so mnou rezonuje. Nikdy nemôže fungovať to, že jeden človek priťahuje všetkých ľudí. Privoláva ich len na základe rovnorodosti.
Takže vždy odovzdáte niečo ľuďom a oni vám?
- Vždy to tak je a aj keď si človek myslí, že nie. Veľa sa totiž učíme všetci navzájom. Každé stretnutie má pre nás nejaký skrytý význam, a to je o tom, či tento význam chceme vidieť alebo nie.
Môžeme ísť životom, že budeme vnímať len matériu, ale potom sa pripravujeme o úžasný rozmer, ktorý môže človeku dať radosť do života.
Keď niečo nechcem vidieť, dostihne ma to?
- Ak niečo naozaj nechcem vidieť, je to môj problém. Veľakrát sa táto vlastnosť odrazí potom aj na poškodenom zraku. Život fyzicky ukáže, že niečo nechcem vidieť očami. U mnohých ľudí je to práve strach pozrieť sa poctivo bez prikrášľovania na reálny život. Pracujeme s cnosťami či necnosťami a práve necnosti treba nejakým spôsobom púšťať od seba.
Týmto spôsobom môžeme dušu uvoľňovať. Potom je ako balón, z ktorého odhadzujeme závažia, a tak napĺňame ďalší vesmírny zákon, zákon tiaže, kde sa duša postupne uvoľňuje od hmoty, aj keď v nej dozrieva.
Vidíte súvislosť medzi súčasným hektickým spôsobom života a ľuďmi, ktorí za vami chodia?
- Vždy sa dá predpokladať určitý nárast istých ochorení v určitom období. Človek, ktorý pozná prírodu, vie, že, napríklad, pred Vianocami srdcovo-cievne ochorenia budú mierne prevládať. Ľudstvo totiž nechce ani svet, ani seba vnímať srdcom. Nemá potrebu ísť k pravej podstate lásky.
Láska totiž nie je len tá, čo na všetko pritakáva. Lásku napĺňame aj v momente, keď treba niekoho prísne napomenúť alebo niekomu niečo nedať. Aj to je forma lásky. Pán Ježiš odkázal: „Daj druhému to, čo mu prospieva.“ Je tým myslené - prospieva na duchu.
Viete povedať z lásky nie?
- Rozhodne a veľmi striktne. Veľa ľudí ma pre to nemá veľmi rado, lebo v určitých momentoch si myslia, že si môžu dovoliť všetko a zrazu zistia, že nie.
Nemáte potom rozpor vo vnútri? Pomáha vám nie ľahšie žiť?
- Nezamestnáva ma to. Uvedomujem si podstatu, že my ako duše sa obrusujeme. Čiže by som urobil veľkú chybu, keby som povedal áno, keď cítim nie. Ublížil by som nielen inému človeku, ale ublížil by som aj sebe. Viem totiž, že by sme sa v súkolesí života znovu ocitli v podobnej situácii a znovu by sme tieto veci museli doťahovať. Prečo teda mám niečo robiť dvakrát alebo trikrát?
Kto vás ovplyvnil na ceste životom?
- Rôzni ľudia, ktorí majú prirodzené schopnosti. To znamená, keď som sa, napríklad, potreboval naučiť byť odvážny, stretol som sa so vzorom odvážneho človeka. Keď som sa učil byť odvážnym, nehovoril, že sa nechcem báť. To je veľký rozdiel.
Vo vesmíre nebáť sa je rovnaké, akoby som povedal chcem sa báť. Ale keď chcem byť odvážnym, naučím sa túto cnosť a celý vesmír sa v tom momente nakloní a pomáha.
Robíte veľa takých vecí, ktoré sú krásne a tvorivé. Ako vnímate krásu?
- Krása je hodnota, po ktorej by ľudský duch mal siahať. Podporovať všetko krásne je naším poslaním. Nie je potrebné, aby mal človek veľké prostriedky na nákup drahých vecí, ale naopak. Z tých prostriedkov, ktoré má, vytvárať krásu, skrášľovať okolie. Ako? To je jedno, či začne v polorozpadnutej drevenici alebo v záhradke, kde je iba nejaké chrastie.
Niekde začína a keď tam bude denno-denne niečo zasievať, za čas plody jeho tvorivej činnosti nadobudnú konkrétne formy a zároveň bude priťahovať ľudí, ktorí sú podobne naladení.
Občas mi príde na um, že aj Karol IV. raz začínal a dodnes je veľkým duchovným vzorom pre mnohých ľudí, ktorí chcú budovať. Bol to totiž niekto, kto dokázal vesmírne zákony pretaviť do bežného života. Dodnes sa na jeho dielo prichádzajú do Prahy pozerať ľudia z celého sveta.
Uvedomujete si, ako rozprávate, ako pracujete so slovom?
- Áno. Slovo znamená veľmi veľa. Skutok formuje všetko okolo človeka a rovnako myšlienka a slovo formujú skutočnosť. Slovo je obrovská energia, ktorá vyjde do sveta a nie je jedno, čo a ako.
Usilujem sa aj slovom formovať krásu, a tak, ak nejakým spôsobom mám možnosť niečo ovplyvniť a formovať, vstupujem do procesu. Pravdepodobne však človek príde do fázy, keď bude slov používať veľmi málo. Ale, samozrejme, v kontakte s ľuďmi slovo má svoje miesto.
Vy a príroda?
- Neodmysliteľná súčasť človeka, ktorý jej môže veľa dať a ktorému ona veľa, aj nehmotného, odovzdáva. Návštevu prírody už nevnímam ako miesto, kde sa človek len kochá. Skôr hľadám možnosť, kde jej môžem byť užitočný. Podporujem preto všetky aktivity, kde dokážeme prírode pomôcť, či vyzbierame smeti, alebo vyčistíme studničku.
Dôležité však je, s čím človek do prírody ide. Či ide dávať, alebo brať. Kdekoľvek človek dnes prichádza, mal by ísť s tým, že ide niečo dať. Aj do lesa, k potoku, dokonca aj na návštevu či do obchodu.
Je dôležité, aby sme sa my ľudia začali v prírode cítiť ako doma a ctiť ju ako náš domov. V tomto zmysle by sme mali kontakt s prírodou obnovovať. Sme totiž veľmi zraniteľní vo chvíli, keď do nej vojdeme. Napríklad, zrazu zistíme, že prší, a tak môžeme prechladnúť. Krása prírody však nespočíva len v tom, že svieti slniečko.
V Liptove je trend chodiť sa do prírody kochať, nadchýňať. Áno, je to istý stupeň zrelosti, keď si človek uvedomí, že prírodu potrebuje. Chodí sa na kopce nadýchnuť a pochopiť, že duša môže vzlietnuť.
Čo však prírode dávame my? Môžeme jej poskytnúť, napríklad, myšlienku vďaky z krásnych chvíľ v nej. Alebo sa pri studničke budeme správať tak, akoby to bola živá bytosť. Inak sa z nej napijem, ako keď len ledabolo poviem: „A, veď je to len obyčajná voda.“ Je to rozdiel.
Práve k takémuto cíteniu sa potrebujeme vrátiť - budeme na ňu s úctou vzhliadať, lebo nie je samozrejmé, že dýchame čerstvý vzduch, že sa máme čoho napiť a najesť. Je to výzva, aby sme si čím skôr začali vážiť dary, ktoré prichádzajú z prírody.
