LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Jozef Juráš sa narodil pred sto rokmi 1. mája 1912 v Žiari v chudobnej maloroľníckej rodine. Jeho otec padol v 1. svetovej vojne, a tak tri malé deti vychovávala matka sama s pomocou príbuzných.
Po ukončení ľudovej školy v Žiari študoval na Gymnáziu M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Dochádzal do neho denne pešo asi osem kilometrov.
Odmietol prisahať na Hitlera
Po maturite študoval teológiu v Bratislave, v roku 1937 bol ordinovaný (vysvätený) za evanjelického kňaza. Ordinoval ho biskup Vladimír Pavel Čobrda. Potom študoval na univerzite v nemeckom Erlangene, odkiaľ musel v roku 1938 ujsť pred gestapom. Pri imatrikulácii totiž odmietol prisahať na Hitlera a zdraviť jeho obraz vystretou rukou. Ako plavčík na nákladnej lodi sa po Dunaji doplavil až do Bratislavy.
Od októbra 1938 do novembra 1942 bol kaplánom v Liptovskej Porúbke u seniora Ľudovíta Šenšela. Neskôr sa oženil s jeho dcérou Darinou a v ťažkých podmienkach neustáleho prenasledovania spolu vychovali tri deti: syna Jána a dcéry Ivicu a Danicu.
Zapojil sa do Slovenského národného povstania
V rokoch 1940 až 1950 pôsobil Jozef Juráš s prestávkami ako redaktor Evanjelického posla spod Tatier v Liptovskom Mikuláši. Bol aj tajomníkom SEM (Sdruženie evanjelickej mládeže) a spirituálom na bohosloveckej fakulte.
V roku 1944 sa zapojil do príprav Slovenského národného povstania. Bol členom revolučného Okresného národného výboru v Liptovskom Hrádku, kde pracoval ako osvetový referent, tlmočník, organizátor, vydavateľ letákov a spolupracovník Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici.
Po oslobodení asi rok učil na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši náboženstvo a spev, potom bol šesť rokov farárom pri biskupskom úrade v Liptovskom Mikuláši u biskupa Vladimíra Pavla Čobrdu. V tom čase postavili pred evanjelickým kostolom sochy Juraja Tranovského a M. M. Hodžu, zaviedli do neho elektrické zvonenie a ozvučenie.
Kruté vyšetrovanie a jeho následky
V roku 1947 bol Jozef Juráš na pozvanie Národnej luteránskej rady na polročnom študijnom pobyte v USA, a to sa mu, zrejme, stalo osudným. Vo februári 1953 ho zaistili, vyšetrovali a väznili na Krajskej správe ŠtB v Bratislave. Podozrievali ho, že je agentom americkej tajnej služby. Chceli z neho vymlátiť priznanie o špionážnom spojení s USA a o vlastizrade, ale nepodarilo sa im to, a tak ho koncom septembra prepustili.
Na vyšetrovaciu väzbu mal Jozef Juráš bolestné spomienky. „Keď som znovu odmietol podpísať pripravený protokol, dostal som päsťou do tváre; od steny som pravda, utŕžil druhý úder. Pokračovali, kým som nepadol na dlážku v bezvedomí po údere pažbou pištole. Prebral som sa, keď som pocítil prudké bolesti v nohách a na hlave. Ležal som na zemi, zacítil som, akoby niekto sedel na mne, takže som sa nemohol pohnúť. Bolesti po úderoch do nôh boli také silné, že som znovu stratil vedomie. Nohy boleli, opuchnuté hrali všetkými možnými farbami.“
Po smrti Stalina ho po sedem mesiacov trvajúcej väzbe prepustili v žalostnom stave s ťažkými zraneniami a opuchlinami na nohách aj hlave. Schudol 28 kilogramov a musel nosiť ortopedickú obuv. Deväť mesiacov bol práceneschopný a liečil sa z následkov vyšetrovania. Žil v Liptovskom Mikuláši bez platu aj bez nemocenských príspevkov.
Náčelník okresného oddelenia ministerstva vnútra v Liptovskom Mikuláši npor. B. jeho stav zhodnotil slovami:„Pre nedostatok dôkazov, pretože ide o rafinovaného človeka, bol z väzenia prepustený. Po príchode z väzenia chodil po L. Mikuláši od rána do večera krívajúc, čím dával verejnosti cítiť, že bol vo väzení tak bitý, že nemôže ani chodiť. Chodil po uliciach neoholený. Každý veriaci sa pri ňom zastavil a mnoho ľudí vtedy hovorilo o Jurášovi ako o mučitelovi pre cirkevnú vec. Každý ho ľutoval, hoci mu nič nebolo."
Mal údajne na svedomí aj chudnutie kráv
Jozef Juráš sa stal farárom v Čiernej Lehote, ale aj tam sa našli udavači a súdruhovia poplatní dobe. Jeden z nich v roku 1956 napísal: „JRD v obci Č. Lehota bolo skoro najlepšie v okrese, avšak, keď uvedený farár došiel do uvedenej obce, JRD upadá, čiže nastáva veľký pokles; čo je údajne zapríčiňované samotným ev. farárom Jurášom. Taktiež bolo zistené, že v maštali, farskej budovy, JRD má ustajený HD (jalovice), ktoré poslednú dobu nemajú žiaden prírastok ale opačne, tento dobytok veľmi chudne. Je asi pravdepodobné, že uvedený farár môže prevádzať v tomto smere diverzné činy, nakoľko je zásadne proti tomu, aby tá jalovina bola ustajnená vo farskej maštali.“
Miestny udavač O. K. žiadal odstránenie Juráša z Čiernej Lehoty, lebo „brzdí prenikanie pokrokových myšlienok, jednak v socializácii dediny a tiež u samotných členov KSS, nakoľko mnohí navštevujú kostol, i keď v minulosti sa snáď prejavovali ako ateisti.“
Z čoho ho obvinili a za čo ho uznali vinným
Neskôr pôsobil Jozef Juráš v Bátovciach, kde ho 1. februára 1962 Štátna bezpečnosť zaistila opäť. Proces bol v júli 1962 a Krajský súd v Košiciach ho uznal vinným, že „od konca roka 1948 do konca januára 1962 v Liptovskom Mikuláši a iných miestach vošiel do styku s predstaviteľmi Svetového luteránskeho sväzu (SLZ), ktorým podával zprávy a prijal pokyny pre prevádzanie protištátnej činnosti na našom území.
V roku 1949 bol poverený predsedom SLZ tajným vedením evanjelickej cirkvi na Slovensku, od agenta americkej rozviedky prijal pokyny a vysielačku pre prípad vojnového konfliktu.
Podľa pokynov, ktoré obdržal od cudzích predstaviteľov, zorganizoval a riadil na Slovensku rozsiahlu protištátnu činnosť, do ktorej zapojil najmenej dvesto evanjelických kňazov s úmyslom privodiť zvrat socialistického štátneho zriadenia“.
Rozsudok znel: 13 rokov väzenia za vlastizradu. Odpykával si ho vo väznici vo Valdiciach, kde vyrábal s ostatnými väzňami v kláštornom kostole jabloneckú bižutériu.
S čím sa nemohol zmieriť a proti čomu bojoval
Vo svojich spomienkach z toho obdobia Jozef Juráš uvažoval: „Proti čomu som vlastne bol?
Proti kultu osobnosti, ktorý sa staval ešte aj nad kult Boží.
Proti strnulému dogmatizmu, ktorý brzdil akúkoľvek iniciatívu.
Proti porušovaniu zákonnosti, ktorá postihovala nejedného z mojich cirkevníkov.
Proti pseudovede, ktorá vo svojom chvastaní rozkazovala aj „vetru, dešti…“
Proti násilníckym metódam niektorých činiteľov, ktoré páchali v mene režimu.”
Tretia rana štátnej moci a rakovina
Po amnestii prezidenta Ludvíka Svobodu ho 4. mája 1968 prepustili, no až do jesene sa musel liečiť na následky väznenia v nemocnici v Bratislave. V septembri 1968 Jozef Juráš nastúpil ako farár v Bratislave-Petržalke, kde cirkevný zbor prakticky neexistoval. V priebehu niekoľkých mesiacov ho však dokázal oživiť organizačne i duchovne a pričinil sa aj o opravu kostola v Rusovciach.
V rozkvete práce ho však represálie postihli tretí raz. V júli 1972 mu odňali štátny súhlas na pôsobenie v úrade petržalského farára a násilne ho penzionovali. Zamestnal sa v Polygrafických závodoch v Bratislave ako korektor. Jeho poslednou prácou bola korektúra prekladu Biblie do slovenčiny.
Následky väzenia sa opäť prejavili. Postihla ho rakovina kostnej drene, a tak posledný rok života prežil väčšinou v nemocnici, kde 17. augusta 1975 zomrel. Pochovaný je na cintoríne v Liptovskej Porúbke.
