PRIBYLINA. „Tkali sme od Troch kráľov, ale krosná som poslednú marcovú sobotu odložila,“ usmiala sa Anna Juríková z Pribyliny, matka dvoch dospelých detí.
Krosná majú u nej vždy svoje miesto niekoľko zimných až jarných mesiacov, ale len dovtedy, kým treba robiť už v záhrade a na poli.
Na východe tkala obrusy, v Liptove najmä koberce
Dôchodkyňa Helena Juríková, Annina príbuzná, desiatky rokov žije v Liptove. Tkať však začala ako dievča doma v Dargove najmä obrusy a prestierania.
„Nemala som to rada. Bola som najmladšia z dievčat a každej sa tkali do výbavy obrusy, plachty aj okrúhle chlebovky na veľkonočné posvätenie do kostola.“ Tými sa na východe staré babky chválili práve na Veľkú noc. Iba vraj tak pozerali jedna po druhej, ktorá krajšiu odtkala.
„Doma sme koberce netkali. Keď som prišla do Pribyliny, môj muž mi povedal – neboj sa nič, naučím ťa. Veru ma naučil a keď som sa niekde pomýlila, hneď ukázal, pokiaľ robotu vypárať. Neušla mu žiadna chyba, tak som sa na nich učila.“
Potom už vytkávala koberce jedna radosť. Do výbavy ich pripravila pre všetky svoje štyri deti. Tie však tiež museli pridať ruku k dielu. „Ako chlapec som po škole sadol za krosná aj ja a kým mama prišla z dojenia, odtkal som jednu hviezdu na koberci. Samozrejme, farebné handričky nachystala ona,“ prezradil Stanislav Jurík, Helenin syn.
Či sa narodí chlapec, či dievča, prezradila palička
Rôzne rituály neobišli ani tkanie. Helena Juríková si na niektoré spomenula: „Keď sa nite navíjali na krosná na začiatku tkania, niektorá zo žien ich vždy za uzol držala pod krosnami, kým ich ostatné napli. Skôr ako ich pustila, iná žena chytila hrnček vody a poliala ju. Vraj preto, aby z krosien rýchlo koberce či plátno zišli.“
Alebo: „Tkaninu si zvyčajne na krosnách značila tkáčka po desiatich metroch, aby sa výsledná práca dobre počítala. Keď znaky pri tkaní smerovali k stene, hovorilo sa, že tkanie bude stenať a pôjde pomaly. Ak znaky smerovali k oknu, gazdiná šikovne odtkala.“
Záver tkania bol dôvodom aj na veštbu. Ak bola v rodine alebo v susedstve tehotná žena práve v čase, keď sa končilo tkanie, tkáčka myslela na ňu. „Keď palička vypadla z krosien po dotkávaní posledných centimetrov koberca, tkáčka ju uchytila a utekala s ňou na cestu,“ vysvetľovala Helena Juríková. „Keď stretla chlapa, tehotná vraj porodí chlapca, keď ženu, narodí sa dievčatko.“
Žena natkala stovky metrov kobercov
Anna Juríková sa do Pribyliny vydala takmer pred tridsiatimi rokmi. Tkať nevedela, ale našla si dobré „učiteľky“ medzi miestnymi tkáčkami. Nebola to len jej svokra Elena či teta Helena, ale aj ženy z dediny Zuzka Pozorová a Žofka Búziková.
Tkanie dodnes považuje za súčasť svojho života. Natkala stovky metrov kobercov, ako v tejto oblasti Liptova nazývajú behúne či pokrovce. Určitým spôsobom tkanie považuje aj za ekologický spôsob, ako ešte zúžitkovať nepotrebné tkaniny z domácnosti. Nastrihá ich na pásiky, navinie na klbká a potom sadá s nimi za krosná. Látky si však nestrihá dopredu. Najradšej to robí popri tkaní. „Vtedy už presne viem, akú šírku musí mať každý pásik, aby sedel do koberca,“ vysvetlila.
Mama Anna Juríková inšpirovala aj svoju dcéru Miroslavu, ktorá si rada sadne za veľké krosná v keleri (prízemná miestnosť domu). Oveľa viac však tká menšie výtvory na rámoch, ktoré jej zhotovuje otec a na ktorých môže pracovať vo svojej izbe pri hlučnej modernej hudbe. Vzory týchto obrazov – tapisérii - si vymýšľa sama alebo sa necháva inšpirovať rozprávkami, ale aj reálnymi predmetmi.
Veľakrát nestačí obom ženám len prax. Obe rady zalistujú aj v odbornej literatúre. Navyše, Mirka tohto školského roku končí v Liptovskom Mikuláši Odborné učilište na Ul. Janka Alexyho, odbor tkáč a textilná vyroba. Bez zaváhania vysype zo seba všetky odborné vedomosti z tejto profesie, zľahka rozoznáva uzly, spôsoby tkania, vzory pri vytkávaní, pomenúva časti tkáčskych stavov odbornými názvami. Vidno, v profesii sa našla.
