LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Publikáciu Sto nepublikovaných diel Kolomana Sokola zostavil Ivan Jančár v spolupráci s americkou výtvarnou teoretičkou Lee Karpicsak.
„S Kolomanom Sokolom som sa zoznámil v roku 1996, keď som bol v univerzitnom múzeu v americkom Tuscone na výmennom pobyte. Bol to veľmi príjemný a otvorený človek, zblížili sme sa a potom som ho navštevoval častejšie,“ povedal spoluautor knihy a zároveň riaditeľ Galérie mesta Bratislavy.
Odhalili množstvo nenápadných detailov
Ivan Jančár organizoval niekoľko Sokolových výstav nielen v Galérii mesta Bratislava či Slovenskej národnej galérii, ale aj v Galérii vo Washingtone. Spolupracoval aj na niekoľkých publikáciách o umelcovi. „Vždy som sa u neho cítil veľmi príjemne. Dokonca mi dovolil chodiť po ateliéri a pozerať si jeho diela. Vtedy som sa s nimi dôverne zoznámil,“ doplnil I. Jančár.
Po umelcovej smrti 12. januára 2003 sa jeho syn Juraj rozhodol, že pokiaľ žije jeho mama a Kolomanova manželka Lýdia, s dielami v ateliéri nebude hýbať. Ostali nepohnuté až do roku 2010. „Po smrti mojej mamy sme otcove práce katalogizovali. S archiváciou nám pomáhal aj riaditeľ galérie Ivan Jančár, ktorý spoznal približne sto takých diel, ktoré otec nikdy nepublikoval. Neskôr nám napadla spoločná myšlienka vydať o otcových prácach z ateliéru knihu Sto nepublikovaných diel,“ vysvetlil umelcov syn Juraj Sokol.
Bol otcom modernej slovenskej grafiky
Ivan Jančár povedal, že so spoluautorkou Lee Karpicsak ju chceli urobiť trošku veľkorysejšie. „Je v nej množstvo detailov, ktoré nie sú na prvý pohľad viditeľné. Kniha odhaľuje nové pohľady v umelcovej tvorbe,“ doplnil.
Kolomana Sokola považuje autor knihy nielen za zakladateľa modernej slovenskej a stredoeurópskej grafiky. „Bol dôležitou postavou slovenského výtvarného umenia prvej polovice 20. storočia. Mal významné miesto v rámci vývoja mexickej grafiky. Na pozvanie mexickej vlády bol v tíme, ktorý zakladal oddelenie grafiky na mexickej akadémii výtvarných umení,“ dodal I. Jančár.
Pre syna Juraja otcove nepublikovaná práce neboli nové. „Vyrastal som s nimi. Mali sme ich povešané po celom dome, takže som ich dôverne poznal. Pre mňa aj celú našu rodinu majú otcove diela nevyčísliteľnú hodnotu. Ťažko sa mi to opisuje, sú veľmi emocionálnou záležitosťou, je v nich veľký kus otcovej energie,“ vysvetlil.
Fotograf priblížil umelcov každodenný život
Juraja Sokola veľmi potešilo, že knihu krstili v Liptovskom Mikuláši, v otcovom rodisku. „Mám na mesto pekné spomienky. Býval som v ňom s rodičmi asi dva roky. Myslím že sme odišli, keď som mal šesť. Pamätám si, ako sme chodili do Váhu vo Vrbici chytať ryby.
V centre Kolomana Sokola som ale prvý raz. Je to veľmi príjemné miesto, pripomína mi domov. Predtým som ho poznal len z fotografií, ktoré urobil pred niekoľkými rokmi pri otvorení centra môj syn Mikuláš,“ dodal J. Sokol.
Koloman Sokol prežil viac ako polovicu života v USA. V minulosti, podľa riaditeľky mikulášskej galérie Zuzany Gažíkovej, k nám o umelcovi prichádzali len veľmi strohé informácie a poznala ho predovšetkým len odborná verejnosť.
„O umelcovi začali prichádzať podrobnejšie informácií až začiatkom deväťdesiatych rokov a vyšlo aj niekoľko publikácií. V jednej z nich fotograf Tibor Husár priblížil Kolomana Sokola s manželkou nielen ako umelca, ale aj jeho každodenný život. Okolo roku 2000 vznikol aj hodinový film, ktorý je urobený formou rozhovoru. Je dôkazom, že Koloman Sokol nebol len veľkým umelcom, ale aj veľmi príjemným človekom,“ povedala.
