LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Na jeho miesto nastúpil Mikulášan Jerguš Bača. Štyridsaťsedemročný Jerguš Bača, bývalý československý a slovenský reprezentant, držiteľ zlatej medaily z majstrovstiev sveta 2002 vo Švédsku, je v tejto funkcii druhý raz. V ročníku 2005/2006 robil spolu s Jánom Jaškom asistenta Františkovi Hossovi.
Kto si na vás spomenul, alebo kto dal takýto tip Vladimírovi Vůjtekovi?
- Dozvedel som sa, že návrh na mňa padol pri rozhovore prezidenta zväzu Igora Nemečka a generálneho sekretára Otta Sýkoru s trénerom Vůjtekom. Keď sa mi Igor Nemeček telefonicky ozval, hneď som sa spýtal, čia to bola voľba.
Nechcel som, aby môj príchod prípadne narušil už zabehnutý chod reprezentačného mužstva. Po rozhovore s Vladimírom Vůjtekom a oboma pánmi z vedenia zväzu som ponuku prijal. Myslím si, že pri výbere zavážil tiež fakt, že približne dve tretiny hráčov som poznal, čiže v mojom prípade nejde o krok do úplne neznámeho prostredia. Môžem však potvrdiť, že všetko sa zomlelo veľmi rýchlo.
Čo to pre vás znamená?
- V prvom rade obrovskú výzvu. Keď išlo o národné mužstvo, nikdy ako hráč som žiadnu ponuku reprezentovať neodmietol. Vždy to bola pre mňa veľká pocta. Takisto som si vysoko vážil asistentský post pri Františkovi Hossovi. Zároveň ide aj o veľký záväzok.
Pred nami je vyvrcholenie sezóny, svetový šampionát, na ktorom naša športová verejnosť bude veľmi pozorne sledovať každý krôčik slovenského tímu.
Poznali ste sa predtým s trénerom Vůjtekom?
- Vedeli sme navzájom o sebe ešte z čias federálnej ligy. On v tom čase viedol Vítkovice. Ja som bol aktívnym hráčom, k spoločnej komunikácii nedochádzalo.
Ako na vás, za tých pár dní Vladimír Vůjtek zapôsobil?
- Jeho charizma je známa. Je to tiež tréner, ktorý napriek všetkému, čo dosiahol, má k hráčom naozaj ľudský prístup.
Ide o mimoriadne vyrovnaného a pokojného človeka a zároveň veľkého hokejového odborníka. Ani napäté situácie nerieši dramaticky, ale v pokoji s chladnou hlavou. Azda aj preto, že už veľa toho v hokeji preskákal.
Akú náplň ste od hlavného kouča dostali do vienka?
- Tú istú, čo mal Peter Oremus, čiže zvlášť mám na starosti obrancov. Podobne to bolo aj pred šiestimi rokmi pri Františkovi Hossovi.
Viacerých chalanov poznáte, hrali ste s niektorými aj v reprezentácii?
- Ja som v reprezentácii skončil v roku 2002 a aktívnu činnosť zavŕšil o tri roky neskôr. Čiže odvtedy už uplynulo pár rôčkov. No s jedným hráčom som bol v reprezentácii. S Miroslavom Šatanom, keď sme sa stali majstrami sveta.
Po tom, ako ste sa dozvedeli, že ste sa stali asistentom hlavného trénera, ste zrejme museli ísť ku krajčírovi slovenskej reprezentácie.
- Výhoda bola v tom, že všetky reprezentačné výbery oblieka jedna firma a mňa ako trénera šestnástky už pomerali predtým. Navyše, aj obleky jednotlivých realizačných tímov sú rovnaké s výnimkou košieľ a kravát.
Aké je vaše želanie pred svetovým šampionátom?
- Aby sa ukázalo, že pri výbere hráčov sme mali dobrý nos a Slovensko sa vracalo z Fínska so vztýčenými hlavami, napriek tomu, že v súčasnom národnom tíme je veľkých individualít menej, než sme boli zvyknutí v minulosti.
Verím, že dobrou kolektívnou hrou a tímovým duchom dokážeme potešiť slovenskú verejnosť.
