LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Príslušník 1. Čs. armádneho zboru Ján Iľanovský, plukovník vo výslužbe, rodák z liptovskej obce Závažná Poruba, si na to s úprimnou radosťou a hrdosťou zaspomínal aj po 67 rokoch.
„Nachádzali sme sa niekde medzi Vsetínom a Pardubicami. O štvrtej ráno prišla spojka, že sa mám dostaviť na štáb. Vybrali nás 20, rýchlo sme sa pobalili a vyrazili na Prahu s úlohou pomôcť obsadiť budovu ministerstva obrany a generálneho štábu. Pražania nás ešte nemohli vítať s otvorenou náručou, lebo v uliciach sa stále ozývala streľba nemeckých jednotiek," opisoval čerstvý deväťdesiatnik.
Po menších prestrelkách napokon boje definitívne utíchli aj v Prahe. „Oslavná cesta zo Žižkova do Dejvíc, kde sme boli ubytovaní, bola neopísateľná. Radosť všetkých vôkol nemala konca-kraja. Vtedy som si spomenul, že sme ako deti navštevovali letný tábor medikov, ktorí nás často pozývali do Prahy. Pre chudobných dedinských chlapcov to bol nesplniteľný sen a zrazu som sa tam ocitol v takýchto historických chvíľach," pokračoval nositeľ viacerých vysokých štátnych vyznamenaní.
„Aj po desaťročiach sa ma pri týchto spomienkach zmocňujú pocity obrovského šťastia, no mrzí ma, že ľudstvo si ako celok nezobralo poučenie z hrôz druhej svetovej vojny. V rôznych častiach sveta vidíme narastanie síl, ktoré chcú narúšať mier. Jeho trvalé uchovávanie musí byť základnou povinnosťou každého dobre zmýšľajúceho človeka," dodal jeden z posledných žijúcich pamätníkov konca najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách.
